Ako hovoriť o peniazoch prirodzene

Sú situácie, keď sa o peniazoch hovoriť nepatrí. Toto nepísané pravidlo však prerástlo do syndrómu.

Nepýtame sa na plat, nespomíname úspory, o väčších nákupoch radšej pomlčíme, máme problém žiadať honorár, požičanú sumu radšej oželieme, ako by sme ju mali kamarátke pripomenúť.

Terapeutka a koučka:

K téme sa vyjadruje Monika Jakubeczová, Jakubeczova.sk

Peniaze v nás vzbudzujú rozpaky. Nehovoriť o nich je však v praktickom živote nemožné.

Zvýšite mi plat?

Tridsaťpäťročný Cyril patrí k väčšine. Už samotná predstava, že po rokoch odpracovaných vo firme si má od šéfa pýtať zvýšenie platu, v ňom vzbudzuje nepríjemné pocity.

Cíti rozpaky, obavy zo strápnenia sa a odmietnutia. „Problém spočíva v tom, že nepoznáme svoju hodnotu a neveríme si.

Bojíme sa, že šéf zistí, že sme nespokojní a môžeme byť prví, koho v prípade personálnych zmien prepustí.

Chýba nám sebadôvera a nemáme sa dostatočne radi na to, aby sme sa dokázali oceniť,“ hovorí terapeutka Monika Jakubeczová.

Ak sme rozhodnutí ísť k šéfovi s podobnou požiadavkou, určite sa netreba spoliehať na argumenty: zvýšili mi hypotéku, deti rastú, partner je bez práce.

„Je to cesta k odmietnutiu. Naše existenčné problémy zamestnávateľa nezaujímajú,“ zdôrazňuje koučka. Zavážiť môže jedine jasné formulovanie požiadavky a odvolanie sa na vlastnú profesionalitu.

Ako na to:

Radí koučka Monika Jakubeczová:

• Nadriadený musí cítiť sebaistotu. Už tón vášho hlasu ho má primäť k zamysleniu, že firma vo vás môže stratiť profesionála,

• vymedzte si, akým ste prínosom pre spoločnosť, akú pridanú hodnotu má práve vo vás,

• keďže chcete, aby vás šéf bral vážne, musíte poznať svoju hodnotu, veriť si a mať pripravené argumenty na otázku, prečo vám majú zvýšiť plat,

• objavenie vlastnej hodnoty je proces, ktorý treba denne precvičovať. Na zvýšenie sebavedomia jestvuje množstvo kníh a kurzov. Investície sa vrátia mnohonásobne v každej oblasti života,

• nepodceňujte poradenstvo. Skvelý kouč dokáže z klienta vytiahnuť skrytý potenciál.

Ozaj, koľko zarábate?

Ivana zažila nemilú skúsenosť. V práci so všetkými vychádzala v pohode, pokým sa jedného dňa nepreriekla o výplate. Kyslé výrazy na tvárach kolegýň si pamätá dodnes.

Názor sociológa:

K téme sa vyjadruje Milan Zeman

Zistili, že zarába o tridsať eur viac. Narážky, priame útoky na poradách a ohováranie ju nakoniec dohnali k podaniu výpovede.

Až časom si bývalá účtovníčka uvedomila, že sa dopustila dvojnásobnej chyby. „Po roku 1989 bola v našej spoločnosti prijatá norma, že pýtať sa na príjem je neslušné.

Ide o etický problém. V mnohých firmách sa zverejňovanie výšky príjmu medzi zamestnancami považuje za porušenie pracovnej disciplíny,“ vysvetľuje sociológ Milan Zeman.

Mlčať o výplate však neslúži ako dokonalé predchádzanie nepríjemnostiam. „Tabuizovanie výšky príjmu malo byť prevenciou proti závisti medzi ľuďmi.

Otázne je, či utajovanie výšky príjmu nepodporuje oveľa väčšiu závisť, pretože sa vytvára priestor na šírenie výmyslov a nepodložených informácií,“ konštatuje Milan Zeman.

O výplate so sociológom Milanom Zemanom

Sme na platy kolegov príliš zvedaví?

Je to prirodzené. Ľudí dráždi myšlienka, koľko môžu zarobiť v konkrétnej profesii. Aj to ich motivuje zvyšovať si kvalifikáciu. Táto informácia môže ovplyvniť mladých ľudí pri výbere budúcej profesie. Určitú orientáciu o výške príjmov poskytuje Štatistický úrad SR, ktorý pravidelne zverejňuje priemerný príjem v jednotlivých zamestnaniach.

O honorároch celebrít tiež čítame radi...

Je paradox, že u mnohých ľudí sa zverejňovanie vysokého príjmu považuje za prejav úspechu. Týka sa to hlavne špičkových športovcov, ako sú futbalisti, hokejisti, tenisti, ale aj umelci a moderátori.

Sme presným opakom Američanov?

Zdá sa, že z hľadiska komercionalizácie života Američanov pomaly dobiehame. Aj Slováci pokladajú za mieru úspechu výšku príjmu. Rozdiel je však v možnostiach ako svoje zárobkové ambície naplniť.

Vráť mi peniaze, prosím!

Pôžičkám na dobré slovo neodzvonilo ani v čase krízy. Zúfalá prosba o peniaze dokáže zaskočiť a možno si ani neuvedomíme, ako kolegyni bez uvažovania podáme bankovku.

Názor predškolskej pedagogičky:

K téme sa vyjadruje Izabela Holá

Rolu zohráva súcit, snaha pomôcť, niekedy tiež strach. „Strach je mocný manipulatívny nástroj. Pociťujeme ho, keď je ohrozené naše zdravie, existenčné podmienky alebo naše vzťahy,“ hovorí terapeutka Monika Jakubeczová.

Odmietnutie poskytnúť pomoc blízkej osobe v nás môže vyvolať výčitky. Bezmyšlienkovité požičiavanie však nie je východiskom pre nikoho.

Ako slušne odmietnuť, postupne sa naučila aj päťdesiatročná Štefánia. Je bezdetná, okolie ju bralo ako prirodzený zdroj pôžičiek.

Poskytovaním drobných súm rozvedenej kolegyni týždeň pred výplatou, občasnými pôžičkami nezamestnanej kamarátke a ručením bratovi pri úvere, na ktoré doplatila, pripravila sa o peniaze, ale tiež o dôveru v blízkych ľudí.

Aby ju získala späť, využila služby odborníka. Dnes nemá problém odoprieť pomoc, ak má pocit, že ohrozí vlastné plány.

Pätoro prikázaní správnej veriteľky:

• Nepožičiavajte automaticky. Zvážte komu, koľko a na aký účel.

• Žiadajte termín splatnosti. Aj v prípade, že požičiavate malú sumu.

• Nenechajte sa manipulovať citovým vydieraním.

• Nie ste banka. Ak ste požičali raz, neznamená to, že budete požičiavať stále.

• Nezabúdajte na seba. Nebojte sa odmietnuť, ak poskytnutie finančnej pomoci môže ohroziť vaše plány do budúcnosti.

(Ne)máme „peniažky“

Bežnou situáciou slovenských domácností je, že rodičia mnoho vecí dieťaťu odrieknu, hoci by mu radi urobili radosť. Ľudia bez práce často zápasia s pocitom viny.

Postupne narastajú obavy, že ich dieťa sa stane v kolektíve „čiernou ovcou“. Skutočnosť, že v rodine chýbajú peniaze, dokážu pružne spracovať deti v mladšom veku.

„Dieťa v bežnej komunikácii nemá zábrany priznať fakt, že mamina a ocko nemajú peniažky. V škôlke má hračky, jedlo, chodí oblečené, obuté,“ hovorí pedagogička Izabela Holá.

Nedostatok peňazí deti vnímajú inak ako dospelí. Nerobia medzi sebou rozdiely. „Nevyčleňujú kamarátov z hry preto, že pochádzajú z chudobnejších rodín.

Podobné postoje a názory preberajú od dospelých, a preto sa vo vyššom veku posmievajú jeden druhému. Mnohí rodičia si to však neuvedomujú,“ vysvetľuje pedagogička.

Z praxe predškolskej pedagogičky Izabely Holej

Ako peniaze vnímajú najmenšie deti?

Dvojročné dieťa vníma, že rodičia v obchode za veci platia. Ak dieťa chce džúsik, iba oznámi, že ho chce. Je len na rodičovi, či mu ho kúpi, alebo použije argument, že nemajú peniažky. Takto si dieťa začína uvedomovať hodnotu peňazí.

Kedy nastáva zlom?

Približne trojročné dieťa vníma peniaze ako predmet, za ktorý si môže niečo kúpiť alebo sa povoziť v nákupnom centre na vláčiku. Hodnotu peňazí na základnej úrovni dieťa v predškolského veku začína vnímať až po osvojení čísiel. Učí sa spočítať prsty na jednej ruke, osvojuje si rôzne riekanky, krátke básničky či pesničky o číslach. Tak sa učí chápať, že peniažky si musíme zarobiť prácou a až potom si môžeme kúpiť, čo potrebujeme.

Bavia sa škôlkári o peniazoch?

Po veľkonočných sviatkoch sa chlapci zvyknú chváliť, koľko peňazí si vypolievali do pokladničky. Tešia sa, akí sú bohatí. Vedia porovnávať, kto má viac. Nepostrehla som však, že by si závideli.

Dokážu škôlkári kamarátom z chudobnejších rodín slovne ublížiť?

Bola som svedkom, ako chlapček z úspešnej právnickej rodiny začal nosiť do škôlky hračky, knihy, oblečenie. Pri hre zistil, že jeho kamarát má takých vecí málo. Opýtal sa preto mamy, ako mu môže pomôcť. Bolo to nádherné detské priateľstvo. Je to milé ponaučenie pre mnohých dospelých.

Autor: Dana Miháliková