Ako mágia ženských kruhov prinavracia ženám šťastie?

Popularita magických ženských kruhov začala naberať na sile po vyjdení medzinárodného bestselleru psychoanalytičky, poetky a aktivistky Clarissy Pinkoly Estésovej Ženy, ktoré behali s vlkmi.

Na jeho stránkach je opísaná podstata „divokej ženskej duše“, ktorú autorka hľadá v starých príbehoch a archetypoch.

Milióny žien na celom svete si po jeho prečítaní začali klásť otázky, čo ich v dnešnom svete oberá o šťastie a autenticitu. Prečo sme sa dostali do stavu, keď je pre nás také ťažké byť samy sebou?

„Ženy boli v posledných desaťročiach príliš pohltené mužským svetom, ktorý je postavený na súťaživosti a porovnávaní,“ vysvetľuje lektorka Katarína Runa, ktorá organizuje ženské kruhy v bratislavskom Open Mind Centre.

„A tak sme sa aj my naučili medzi sebou súťažiť – o to, ktorá bude najkrajšia, najúspešnejšia v práci, najobľúbenejšia... Keď niektoré z nás nadobudli pocit, že nemajú na víťazstvo v žiadnej z týchto kategórií, tak si povedali, že budú aspoň tie, ktoré majú najviac problémov. Predovšetkým, že máme aspoň nejaké to naj.“

K téme sa vyjadruje:

Lektorka osobného rozvoja Katarína Runa, Openmind.sk

Lenže žiadne víťazstvo nedokáže urobiť ženu skutočne šťastnou. Súťaživosť je motivujúca pre mužov, ale je v rozpore s hlbokou ženskou potrebou byť v harmónii s okolitým svetom.

A práve túto stratenú harmóniu hľadajú dnešné ženy v magických kruhoch.

Obrady, tanec, meditácia

V priestrannej miestnosti, kde sa stretli účastníčky kruhu s rozprávkovým názvom Čarodejka, je rušno.

Ženy si prezerajú pestrofarebné sukničky, ktoré im priviezla lektorka Katarína Runa zo Srí Lanky a navzájom sa zoznamujú.

Vzduch vonia kadidlom. V strede miestnosti je oltár, na ktorom horí sviečka a ženy naň položili svoje obľúbené predmety – talizmany, šperky, sošky. Každá z nich tam symbolicky vložila kúsok seba.

Úvodnú fázu lektorka obradne ukončí zazvonením na zvonček a ženy si posadajú okolo oltára do kruhu.

Téma Čarodejky pred nich stavia potrebu vyrovnať sa so svojou tienistou stránkou. Postupne podávajú jedna druhej ruženínové srdiečko a hovoria o tom, čo ich priviedlo – o trápení s mužmi, deťmi, rodičmi, o finančných a zdravotných problémoch.

Jedna zo žien sa rozplače, lebo jej nedávno zomrel obľúbený pes. Niektoré hovoria o sebe otvorene, iné sú skôr zdržanlivé a opatrné.

K téme sa vyjadruje:

Lektorka Mohendžodáro-tantrajogy pre ženy Tereza Ruth, Tereza-ruth.webnode.sk

Cieľom jedenapoldňového stretnutia by malo byť vyrovnanie so svojou tienistou stránkou. „Dôležité je uvedomiť si, že naše údolia sú prirodzenou súčasťou života, rovnako ako naše vrcholy,“ vysvetľuje lektorka Katarína.

Nasleduje množstvo cvičení, ktoré vychádzajú z meditačných škôl, starých rituálov aj modernej psychológie.

Katarína nazbierala inšpiráciu z rôznych smerov, niečo našla v Európe, v Ázii aj v Spojených štátoch. Niektoré techniky majú v sebe veľkú emocionálnu silu.

Napríklad dynamická Oshova meditácia, pri ktorej ženy tancujú so zaviazanými očami. Keď dosiahnu stav hlbokého uvoľnenia vykričia zo seba napätie, ktoré ich zväzuje.

Pôsobivý je rituál prijímania života, pri ktorom žena obradne roztiahne nohy, akoby prijímala milenca a pritom vysloví áno sebe aj okolitému svetu.

Ženy spolu meditujú, tancujú, zdôverujú sa navzájom, niektoré plačú. Po každom cvičení si sadnú do kruhu a rozprávajú o tom, ako sa cítia.

Záverečný rituál je zasvätený veľkej očiste. Ženy pri ňom symbolicky odovzdávajú svojej duši všetko, čo ich zväzuje na ceste ku skutočnému, autentickému ja.

Odkladajú zo seba kúsky oblečenia a šperky, ktoré symbolizujú ich vnútorné zranenia. Na záver si nechajú omyť nohy a ich duša im daruje naspäť silu, ktorú stratili v honbe za uznaním, vo svojich strachoch alebo v konfliktoch s blízkymi.

Pri poslednom sedení v kruhu hovoria o tom, ako ich zážitky v kruhu zmenili. Z väčšiny účastníčok cítiť uvoľnenie. Tie, ktoré sedeli zhrbené, sa vystreli, tie, ktoré mali skrížené ruky, ich otvorili.

Každý kruh je iný

Zameranie moderných ženských kruhov vychádza z vedomostí lektoriek, ktoré ich vedú. Mnohé z nich majú vyštudovanú psychológiu alebo sa v minulosti venovali nejakej kreatívnej profesii.

Katarína Runa je fotografka. V jej centre pôsobí aj Tereza Ruth, pôvodne výtvarníčka. Jej kruhy sú založené na tantrajoge, uvoľňujúcich katarzných technikách a osobných rituáloch.

Ženy v nich pracujú s vitálnou silou a energiou v panve. Učia sa ju čistiť, kultivovať a rozvíjať. Je v tom veľa zmyselnosti a živelnosti.

„Keď sa žena spojí so svojou silou, celkom ju to zmení,“ vraví Tereza. Ona sama si vyliečila ťažkosti s predmenštruačným syndrómom a naučila sa harmonizovať emócie.

Tak ako viaceré lektorky, veľa čerpá z knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi. Je autorkou cyklu seminárov Sedem klenotov ženy.

Jednotlivé časti tohto cyklu majú poetické názvy ako Láskyplné srdce, Múdrosť kňažky, Radostné srdce alebo Tanec bohyne.

Na rozdiel od klasických skupinových psychoterapií sú plné hudby, vôní a farieb. V tom je hlavné čaro ženských kruhov. Liečenie duše v nich prebieha nenásilnou, jemnou formou, takou potrebnou v dnešnom vážnom svete.

História kruhov

Ženy sa stretávali v kruhoch už v dobe kamennej. Kým muži lovili, posedávali okolo ohniska a pritom sa delili o svoje radosti aj starosti. Praveká žena tak čerpala podporu od svojich družiek v rôznych fázach života, od ranej mladosti až po starobu. V starovekých kultúrach boli ženské kruhy obohatené o rôzne magické rituály, ktoré zasväcovali dievčatá v čase prvej menštruácie, oslavovali dôležité zmeny v živote ženy, akými boli svadba, pôrod alebo menopauza. Tieto tradície opísala napríklad americká novinárka Anita Diamant v románe Červený stan, ktorý sa odohráva v období starovekej Mezopotámie. Odhaľuje tajomný svet ženských rituálov v červených stanoch, kde sa ženy stretávali v čase menštruácie, pôrodov alebo choroby. Podobné ženské kruhy vznikali po celom svete, donedávna prežívali najmä v indiánskych kultúrach. Napríklad Indiánky z kmeňa Hopi spoločne menštruovali v takzvaných moon lodge – mesačných chatkách. Na Slovensku sa ženské kruhy zachovali pomerne dlho na vidieku, kde sa ženy stretávali na priadkach. Rozprávali si príbehy a zdôverovali sa so svojimi tajomstvami. Mestským ženám ostal len zvyk spoločného „kávičkovania“, síce príjemný, ale ochudobnený o magické čaro starých tradícií.

Foto: Fotolia, archív T.R. a K. R.