Dominika Kavaschová: Pre bulvár som nudná

Ako ste sa dostali herectvu? Bol to váš sen odmalička?

Najskôr som chcela byť speváčka, ale potom som zistila, že neviem spievať tak, aby ma to uživilo. Mama nás so sestrou prihlásila do dramatického krúžku, vtedy nás to až tak nebavilo, ale keď som tam prestala chodiť, zrazu mi to chýbalo. A tak som vyhľadala nejaký krúžok s týmto zameraním a sama som tam začala chodiť. Neskôr sa mi podarilo dostať na konzervatórium aj na VŠMU. Išlo to teda postupne.

Vraj ste na škole rebelovali a chodili poza školu, prečo?

Zložito som prežívala pubertu. Napríklad moja sestra nemala žiadnu pubertu, bola dieťa a zrazu dospelá, ale pre mňa to bolo emočne náročné. Pocit, že mi nikto nerozumie, stále som plakala, bola zamilovaná, trpela. Keď som prišla do Bratislavy na VŠMU, už som bola zodpovedná sama za seba, tu už som bola poslušná študentka.

Takže ste emotívny človek. Pomáha vám to vcítiť sa do úlohy, ktorú hráte?

Určite áno, som veľmi emocionálne založená. Dokáže ma rozplakať aj reklama. Viem ovládať svoje emócie, ale niekedy sú veľmi silné a je ťažké ich krotiť. Vždy si poviem, že nesmiem plakať, lebo potom mám pocit, že som slabá, a to nemám rada.

Čo pre vás znamená divadlo a čo televízia?

Divadlo je to, čo som vždy chcela robiť, takže som tam šťastná. Práca, ktorú robím, ma napĺňa. Dá sa povedať, že sa mi splnil sen. Televízia nie je až taká náročná, ale mám ju rada kvôli ľuďom, celému štábu. Baví ma práca pred kamerou a skutočne som ju spoznala až pri nakrúcaní seriálu Chlapi neplačú. Vnímam to ako veľkú príležitosť a možnosť si tiež našetriť do budúcnosti.

Máte 25 rokov, dostali ste ocenenie Dosky, získali ste atraktívne úlohy, ste úspešná, ako sa to dá dosiahnuť?

Myslím, že je to viacero vecí dohromady. Výchovou, vždy som bola cieľavedomá a bojovala som za to, čo som chcela, a chcela som to dosiahnuť poctivo, bez pomoci. Potom je to určite aj vďaka talentu a práci na sebe a, samozrejme, je to aj o náhode. Bola som v správnom čase na správnom mieste, stretla alebo rozprávala som sa s niekým, kto ma niekam posunul. A, samozrejme, je to aj osud, verím v Boha a ak niečo chcem a verím tomu, tak je mi to dopriate. Uvidím, ako to bude ďalej.

Čaká vás teraz premiéra v Slovenskom národnom divadle. Veľa hercov má pred premiérou náročné obdobie, snažia sa stotožniť s postavou, ako to prežívate vy?

Mám vždy veľkú trému, celý deň mi je zle, ale potom to vždy nejako zvládnem. Mám rada generálkový týždeň, keď máme k dispozícii všetky rekvizity, kostýmy, hudbu, svetlá, scénu a konečne sa vypĺňa to, čo chýbalo našim postavám. Generálkový týždeň je rozhodujúci a, samozrejme, fyzicky a psychicky náročný. V divadle je to iné ako v televízii. Tam sme spolu dennodenne, niekedy sú aj vzťahy komplikovanejšie. Som typ človeka, ktorý nemá pri práci nejaké hlboké priateľské vzťahy, skôr si odrobím, čo mám, a idem domov, do svojho súkromného života.

Ako ste sa vlastne dostali k seriálu Chlapi neplačú?

Tri roky som točila Panelák a potom mi ponúkli jednu z hlavných postáv v seriáli Druhý dych. Musela som to však odmietnuť, lebo som to časovo nestíhala skĺbiť s divadlom aj s nakrúcaním Paneláku. Neskôr ma pozvali na kamerové skúšky do seriálu Chlapi neplačú a vybrali si ma.

Hráte s výraznými hereckými osobnosťami, ako vás prijali a ako sa vám s nimi hrá?

Vždy som si ich vážila, lebo som ich poznala z médií, ale nevnímam ich ako celebrity. Viem, že sú to normálni ľudia, takí ako všetci. Prijali ma veľmi dobre, nikdy som necítila, že by som hrala horšie ako oni, skôr naopak, podržali ma, poradili mi. Takže je to veľmi príjemné.

Ženy vám určite závidia, že hráte so sexidolom Tomášom Maštalírom, ako sa vám spolu pracuje?

Veľmi dobre. Sme dvojica, ktorú má rád aj štáb, pretože sa s nami robí veľmi rýchlo. Mávame pri nakrúcaní aj dvojhodinové predstihy, sme vždy pripravení, všetci sú s našimi výkonmi spokojní. Takže po profesionálnej stránke je to super a po osobnej, je veľmi vtipný človek a jeho humor mi vyhovuje. Takže ma zabáva a ja som rada, že s ním spolupracujem na tomto projekte.

Často majú diváci tendenciu pripisovať hercovi vlastnosti človeka, ktorého hrá. Stávajú sa vám nejaké vtipné situácie, keď vás ľudia spoznávajú na ulici?

Mňa majú radi najmä dôchodcovia a deti. Tí ma poznajú všetci. Vždy mi povedia, pozdravujte syna, alebo sa spýtajú ako sa má Marcel. Niekedy mám pocit, že oni tomu naozaj veria, že ja som Paula. Mám šťastie, že hrám dobrú postavu a ľudia na mňa nepľujú, ani po mne nič nehádžu a sú ku mne milí. (Smiech.)

S Marcelom Chlpíkom, vaším seriálovým synom, sa stretávate aj súkromne?

Keď som mala viac času, tak sme sa stretávali aj v súkromí, ale teraz, žiaľ, nemám čas. Sme spolu každý deň pri nakrúcaní.

V seriáli, ktorý vás zviditeľnil, sú intrigy, špekulácie, stretli ste sa s niečím podobným aj v súkromnom živote?

V našej brandži je veľa takýchto ľudí, ale je asi okolo mňa niečo, vďaka čomu sa mi vyhýbajú. Ešte mi nikto neublížil alebo nevypustil o mne nejakú zlú vec.

Nie ste ani terčom bulváru, ako to robíte?

Asi preto, že im nedávam žiadnu zámienku. Som nudná pre novinárov. Pochádzam z veľmi dobrej rodiny, mám dlhodobý partnerský vzťah, ktorý nemá žiadny problém, nežúrujem, nerobím nič také, o čom by sa dalo niekde písať. Ak niekto napíše, že som zle oblečená na nejakej akcii, tak mi je to úplne ľahostajné. Preto vlastne ani nikam nechodím, nemám rada, keď ma niekto fotografuje alebo kameruje od hlavy po päty, čo mám dnes na sebe. Som spokojná doma.

Dominika v seriáli Chlapi neplačú s Tomášom Maštalírom (vpravo)

Nemáte žiadne nákupné slabosti, kabelky, topánky?

Vôbec nie som nákupný typ. Neznášam veľké nákupné centrá a kúpim si niečo, len ak to naozaj potrebujem. Som skôr športový typ, nemám topánky na vysokom podpätku, ani šaty, ani kozmetiku. Nemám k tomu vzťah.

Ani sa v súkromí nelíčite?

Ak nemusím, tak nie.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Zatiaľ to zvládam ani neviem ako, lebo pracujem skutočne 24 hodín denne. Vstávam o piatej a idem si natočiť seriál do 9.30, potom prídem do divadla, mám skúšku od desiatej do druhej, potom mám jazdu, keďže si teraz robím vodičský preukaz, opäť idem nakrúcať a večer hrám predstavenie. Po predstavení prídem domov a učím sa texty na ďalšie nakrúcanie. Je toho dosť. Keď je nejaké voľno alebo sviatok, tak sa neviem dospať a dojesť.

Ako relaxujete, kde čerpáte energiu?

Najradšej tak, že ujdem z Bratislavy. Mám veľa koníčkov, veľmi rada maľujem, mám plátno, stojan aj farby, len málo času na to. Vo voľnom čase si čítam, chodím do posilňovne ale občas som už taká unavená, že aj keď mám čas, nemám síl ísť cvičiť. Divadlo je dobrá posilňovňa, aj fyzická, aj psychická.

Máte s priateľom na seba čas pri takom vyťažení?

On má toho teraz tiež veľa, skúša dve predstavenia naraz, dabuje, niekedy sa len stretneme a pozdravíme, ale vždy na konci mesiaca ideme niekam na predĺžený víkend, aby sme boli spolu. Prechádzame sa, kúpeme, čítame si, oddychujeme.

Dominika Kavaschová so svojim priateľom

Na čo vás zbalil?

Na svoj humor. Keď som ho spoznala, tak sa mi vôbec nepáčil. Keď sme sa stretávali ako spolužiaci, bol pre mňa veľmi vtipný a zábavný. Veľmi sa mi to páčilo a rýchlo som sa doňho zaľúbila. Asi hneď na druhýkrát. Už sme spolu päť a pol roka.

Plánujete spolu rodinu?

Nie som typ človeka, ktorý plánuje takéto veci. Čo má prísť, príde a zatiaľ ešte mám pocit, že sa potrebujem venovať práci. Dostala som príležitosť hneď po škole robiť divadlo a presadiť sa, takže ešte by som chcela pár rokov na tom zapracovať.

Aký mate vzťah s rodičmi a sestrou?

Rodina je pre mňa dôležitejšia ako divadlo a práca. So sestrou máme blízky vzťah, voláme si každý deň a chcela by som, aby moje deti mali blízky vzťah s jej deťmi. Záleží mi na tom a určite pre to budem robiť všetko. Nemám rada napríklad pocit, keď som niekde mimo domova, mimo svojho bezpečia. Neviem to opísať, ale robilo mi to problém pri cestovaní. Už je to lepšie, minulé leto sme prešli Chorvátsko, Rakúsko, Taliansko a zvládla som to. Už mi ani tak srdce nebúši, keď niekam idem.

S otcom

VIZITKA:

Dominika Kavaschová (25)

Slovenská herečka. Pochádza z Košíc, kde navštevovala konzervatórium. Vyštudovala VŠMU v Bratislave a v súčasnosti pôsobí v Slovenskom národnom divadle. V roku 2013 získala ocenenie Dosky ako objav roka za postavu Máše v inscenácii Fajčiarky a spasiteľky. Televízni diváci ju poznajú najmä ako Paulu z populárneho seriálu Chlapi neplačú. Hrala aj v seriáli Panelák, Dr. Ludsky, Odsúdené a Ako som prežil. S priateľom Lukášom Dózom žije v Bratislave.

Foto: Alex Rymšinová

Styling: Barbora Yurkovic

Vizáž: Aneta Nyariová