Koľko hračiek deti potrebujú?

Pri dopĺňaní hračkovej výbavy sa mnohí rodičia spoliehajú na príbuzných. Presviedčať pred narodeninami, že dieťa sa ešte poriadne nehralo s hračkami, ktoré dostalo na Vianoce, je zbytočné.

Pre rodinných príslušníkov ide o samozrejmosť. Rodičov tak odľahčia od výdavkov a od behania po obchodoch.

Internetové diskusie sa však hemžia nápadmi, že namiesto hračiek by mamičky radšej uvítali plienky, detskú kozmetiku alebo megabalenie „výživky“.

Dieťa hračky potrebuje

Mnohí rodičia sa zhodujú, že narodeniny alebo Vianoce zakaždým dopadnú rovnako. Pri otváraní tretej škatule si už dieťa nepamätá, čo bolo v prvej.

Niektoré hračky upadnú do zabudnutia skôr, ako doputujú do detskej izby. Dôvody sú rôzne. Dieťa podobnú hračku má, nezaujala ho alebo z nej „vyrástlo“.

Svoju rolu pritom zohráva presýtenie. Veľké množstvo hračiek rozptyľuje detskú pozornosť. Na druhej strane sú rodičia, ktorí hračkám, tobôž ich nakupovaniu vo veľkom, príliš neholdujú a od tohto zámeru odhovárajú i rodinu.

Podľa nich sa dieťa môže hrať s „čímkoľvek“. Predškolská pedagogička Izabela Holá hovorí, že obidve skupiny rodičov majú do istej miery pravdu.

K téme sa vyjadruje:

Predškolská pedagogička Izabela Holá

Hračka však zostáva pre dieťa nenahraditeľnou. Moderné časy totiž zotreli hranice medzi prírodnými vecami a výtvormi človeka.

„Prostredie, ktoré dieťa obklopuje, je výsledkom ľudského zásahu. Interiér domova, parky, detské ihriská, materské školy, záhrady, dokonca okolitá príroda sú výsledkom ľudskej práce. Keďže schopnosti a zážitky dieťa nemôže získavať v prirodzenom prostredí, nahrádza si ich cez hračku,“ hovorí pedagogička.

Hračka znamená slobodu

Spomienky na detstvo sa nám často spájajú s mackom, bábikou, stavebnicou. Obľúbené hračky nám dodávali pocit istoty, pre niektorých zostali talizmanom po celý život.

V očiach dieťaťa hračka nie je iba predmet. Znamená preň slobodu. „Dieťa s hračkou narába tak, ako samo chce. Vyberá si hračku, ktorú potrebuje.

Môžeme mu v tom brániť, ale nemôžeme ho donútiť, aby sa hralo proti svojej vôli,“ vysvetľuje Izabela Holá.

Rodičom niekedy uniká, že samotná kúpa nestačí. Hračku treba oživiť. Presunúť ju do detského sveta, kde bábiky rozprávajú, autíčka vrčia, mackovia želajú dobrú noc.

Všetko závisí od fantázie dospelých alebo ich schopnosti inšpirovať sa spomienkami na vlastné detstvo.

Kauza plyšák

Skúsení rodičia varujú pred bezhlavým nakupovaním plyšových hračiek. V rebríčku zbytočností sa ocitajú na prvých priečkach.

Najčastejším argumentom je, že peniaze za všetky plyšáky, na ktoré doma sadá prach, mohli použiť inak. Pôvodný zámer plyšových hračiek však zostáva zmysluplný.

„Výrobcovia začali s ich produkciou vo veľkom po kritike hračiek z umelej hmoty. Často sa lámali, nedali sa opraviť, spôsobovali úrazy. Plyšové hračky stelesňujú zvieratká, rôzne rozprávkové postavičky, čím si deti úplne získavajú. Môžu s nimi manipulovať do úmoru, používať ich ako svojich maznáčikov. Prinášajú citové uspokojenie a príjemný stav duševnej rovnováhy. Ten je pre vznik pocitov nevyhnutný,“ vysvetľuje odborníčka.

Pôvodnému zámeru plyšovej hračky však uškodila prílišná komerčnosť. „V poslednom čase sa stávajú predmetom rôznych reklám a vyvolávajú závislosť. Deti cítia potrebu zbierať, mať, vlastniť.“

Ak vás desí predstava detskej izby napratanej hračkami, riešenie je jednoduché. Konečné rozhodnutie je len na rodičovi.

„Koľko bude mať dieťa hračiek, závisí od jeho postoja, hodnotovej orientácie a od zváženia, či hračku dieťa potrebuje, alebo si ju len vynútilo plačom.“