Marta Vozárová: Pre mnohých je rakovina ešte stále tabu

Ako si spomínate na obdobie, keď ste zistili, že máte rakovinu prsníka?

Bolo to už dávno, pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi. Na niektoré veci sa už nepamätám, ale na niektoré sa nedá zabudnúť. Spomínam si, ako som si pri samovyšetrovaní prsníkov objavila hrčku. Najprv som si myslela, že si to len namýšľam, že možno sama od seba zmizne, ale to sa nestalo. Tak som to povedala manželovi a on ma okamžite poslal k lekárovi. Začal sa kolotoč vyšetrení, a potom som sa dozvedela svoju diagnózu.

Aká bola vaša reakcia?

Z nemocnice som sa vybrala do knižnice. Nebola som schopná nič vnímať, a tak som sa napokon len prechádzala po meste. A hoci predtým som nechodila do kostola, tentoraz som do jedného zašla. Posadila som sa a premýšľala som o tom, čo bude. Zrazu som si uvedomila, že sa nemôžem spoliehať na žiadny zázrak. Vnútorný hlas mi povedal – musíš sa spoľahnúť sama na seba. Ochorela som a potrebovala som sa liečiť. Absolvovala som ďalšiu sériu predoperačných vyšetrení. Pred operáciou sa ma lekári pýtali, či im dám súhlas na to, aby mi mohli odstrániť prsník, ak sa ukáže, že to je potrebné. Povedala som, že im dôverujem, veď oni najlepšie vedia, čo treba robiť. O prsník som napokon prišla. Nasledovali ďalšie vyšetrenia a rádioterapia. Našťastie, moja choroba bola v začiatkoch, takže som nemusela podstúpiť chemoterapiu, ale aj tak som musela odísť z práce na osem mesiacov.

Ako to znášali vaši najbližší?

Snažila som sa zbytočne ich nestresovať. Vedela som, že majú strach. Kamarátky mi vraveli, ako sa pred nimi môj muž rozplakal, ako sa o mňa bojí. Viete, keď ochorie žena, týka sa to nielen jej, ale aj celej rodiny. Nie je nič horšie, ako keď pacientka v podobnej situácii tyranizuje okolie. Ľudia by na seba mali brať ohľad. Bohužiaľ, nie vždy sú toho schopní. Najhoršie je, keď sa príbuzní postavia proti chorej žene. Poznám prípady, keď manžel opustil manželku, alebo ho poštvala proti nej svokra.

Je také niečo vôbec možné?

Čudovali by ste sa, koľko povier medzi ľuďmi koluje. Pre mnohých je rakovina ešte stále tabu. Myslia si, že je to nákazlivé, že ak vám podajú ruku, tak tiež ochorejú. A tak sa stane, že rodina odlúči chorú matku od detí. To je to najhoršie, čo sa môže stať, lebo ona v tej chvíli zúfalo potrebuje lásku.

Takže pre vás bola láska rodiny najväčšou motiváciou pri liečbe?

Určite. A potom to bola moja práca. Pracovala som ako botanička. O tejto profesii som snívala už ako dievča. Chcela som v nej ďalej pokračovať. Našťastie, kolegovia z múzea v Pezinku, kde som vtedy pôsobila, ma podporovali. Nemusela som pred nimi nič tajiť. Viem, že som mala veľké šťastie na ľudí, a som za to vďačná. Nie je to samozrejmosť. Niektorí zamestnávatelia nevezmú ženy po ukončení liečby naspäť. Poznám také prípady.

Zmenili ste po liečbe niečo zásadné vo svojom živote?

Prestala som fajčiť, radikálne, zo dňa na deň. A cigariet sa vzdali aj môj manžel a dcéra. Inak všetko ostalo tak, ako bolo. Vždy som bola so svojím životom spokojná, nepotrebovala som ho meniť.

Kedy ste sa rozhodli verejne angažovať pre ženy s rakovinou prsníka?

V deväťdesiatom roku som prešla z pezinského múzea do Slovenského národného múzea v Bratislave. Tam som mala kolegynku, staršiu paniu, ktorá tiež prekonala rakovinu prsníka. Povedala mi, že sa zakladá klub pre ženy s touto diagnózou. Priviedla ma na stretnutie s doktorkou Sirackou a ostatnými ľuďmi z Ligy proti rakovine, ktorí zakladali klub Venuša. Bola som jeho predsedníčkou, až kým som v múzeu nezačala robiť vedúcu oddelenia a na dobrovoľnícku činnosť mi nezostávalo dosť času. Dočasne som z funkcie v klube odišla, ale povedala som dievčatám, že keď odídem do dôchodku, tak sa vrátim. A ony si na mňa potom spomenuli.

V čom je podľa vás situácia pre tieto ženy iná, ako bola v deväťdesiatych rokoch, keď ste s klubom začínali?

Zmenilo sa toho neuveriteľne veľa. Možnosti liečby aj diagnostiky sú dnes úplne iné, šanca na vyliečenie neuveriteľne pokročila. Kedysi sa nám ani nesnívalo o mamografii alebo o sonografii. Dnes tieto technológie zachraňujú tisícky životov. Určite aj vďaka tomu, že sa zlepšila informovanosť žien a oveľa väčšie percento z nich pravidelne chodí na preventívne prehliadky. V tomto zohralo veľkú úlohu úsilie Ligy proti rakovine, ale aj klubov, podobných ako ten náš, ktoré už existujú po celom Slovensku. Na druhej strane, v ľuďoch ešte stále pretrváva strach z onkologických ochorení. Stále je medzi nami ešte dosť tých, ktorí si myslia, že diagnóza rakoviny znamená, že človek musí zomrieť. Ďalším negatívom je fakt, že pribúda viac pacientov z mladších ročníkov.

Aký je váš postoj ku smrti?

Zomrieť musí raz každý, ale kým žijeme, nemáme dôvod sa tým zaoberať. Keď som zistila, že som chorá, ani na chvíľu mi nenapadlo, že by som mala zomrieť. Vôbec som si to nevedela predstaviť. Dôležité je, aby sa človek v takej situácii nebál a žil ďalej tak, ako bol zvyknutý. My z klubu chodíme na koncerty, do divadla, do kúpeľov, na výlety. Stretávame sa s výnimočnými ľuďmi. Sponzorské príspevky nám pomáhajú financovať tieto aktivity, takže môžeme aj ženám, ktoré žijú z minimálnych dôchodkov, umožniť, aby zažili niečo pekné. A pritom mohli nadväzovať nové priateľstvá, to má tiež obrovskú hodnotu. Lebo nie je nič horšie, ako byť chorá a osamelá. Chorobu neporazíte tak, že sa uzavriete pred svetom.

Aké to pre vás je, keď členky vášho klubu zomierajú?

Aj to sa stáva, nedávno nám zomrela členka, ktorá mala 91 rokov. Napísala nám rok predtým krásny list, ktorý ma nesmierne dojal a utvrdil v tom, že naša práca má zmysel. Naše stretnutia však nie sú o smrti, sú plné života. Keď vidím naše dievčatá vysmiate, namaľované, pekne oblečené, napĺňa ma to a teší.

Prsníky sú symbolom ženskosti. Keď o ne žena príde, je to pre ňu veľká trauma. Dá sa s tým vôbec vyrovnať?

Keď bojujete s onkologickým ochorením, menia sa vaše priority. Ide predovšetkým o zdravie a život človeka. Možno budete mať po operácii isté obmedzenia, budete si musieť inak vyberať šaty alebo si budete musieť zvyknúť na to, že postihnutú časť tela nesmiete zaťažovať ako predtým. Môžu sa objaviť opuchy rúk, keďže s prsníkom sa odstraňujú aj lymfatické uzliny, ale to všetko je nepodstatné. Napokon, dnes už pokročili aj možnosti plastickej chirurgie, ženy si bežne dávajú robiť prsné náhrady. Názory na tieto operácie sú rôzne. Niektorí odborníci namietajú, že pritom môže byť prekryté operačné pole a sťažená diagnostika pri kontrolných vyšetreniach, ale poznám pacientky, ktoré podobné zákroky podstúpili a sú spokojné.

Čo by ste odkázali ženám, ktoré majú veľký strach z rakoviny prsníka?

Jednou malou výhodou tohto ochorenia je, že ak si robíte samovyšetrovanie prsníkov alebo chodíte na preventívne prehliadky, môže sa včas diagnostikovať a zväčší sa šanca na vyliečenie. Iste, samotná liečba môže byť vyčerpávajúca, možno sa vám načas zhorší kvalita života, vypadajú vám vlasy, ale nemali by ste prepadať sebaľútosti. Okrem toho je dôležité hovoriť o svojom ochorení s najbližšími, aj keď máte malé deti. Lebo aj päťročné dieťa vidí, že sa s mamou niečo deje. Treba mu vysvetliť, že tie zmeny sú len dočasné a že napokon všetko dobre dopadne. A ak máte dospelé dcéry, je dôležité viesť ich k tomu, aby nezabúdali na prevenciu. Lebo pri tomto ochorení zohráva istú úlohu aj genetika.

S prácou v klube Venuša je spojených množstvo organizačných starostí. Nechceli by ste si radšej bezstarostne užívať dôchodok?

Ja to vnímam tak, že keď som potrebovala pomoc, tak som ju dostala. Teraz je prirodzené, že ju vraciam tým, ktorí ju tiež potrebujú.

Foto: Petra Bošanská

Styling a vizáž: JAM