Hana Gregorová: Všetky zamilované listy od Radka mám odložené

Nakrúca v televízii, riadi divadlo, režíruje, stará sa o dvoch psov, veľa cestuje a nerada oddychuje. Tvrdí, že život treba žiť na dvesto percent bez ohľadu na to, akým smerom sa práve uberá.

Pomaly sa blíži Veľká noc. Už viete, ako budete oslavovať tento sviatok?

U nás doma som to bola vždy ja, kto organizoval sviatky. Takže na stole budeme mať šunku, chren, vajíčka a vo váze ozdobený zlatý dážď. Prídu deti a budeme si užívať voľno. Alebo bude všetko inak. Ak budem nakrúcať, tak budem sviatkovať pracovne. To sa u mňa nedá dopredu predvídať, ale ani ma to veľmi netrápi. Pravdupovediac, tento sviatok som nikdy veľmi neprežívala. Milujem Vianoce, ale bez Veľkej noci sa viem pokojne zaobísť. Keď som bola malá, tak som neznášala šibačov, ktorí nás vyšľahali korbáčom a mama im za to dala päťkorunák alebo vajíčko. Zdalo sa mi to nespravodlivé.

Oslavovali ste Veľkú noc aj keď ste žili s prvým manželom Gassanom v Dubaji?

Áno, aj tam boli v obchodoch veľkonočné dekorácie a dokonca aj šibáky. V Dubaji totiž žijú aj kresťania, nielen moslimovia.

V osemdesiatych rokoch ste sa po svadbe s vaším druhým manželom Radkom Brzobohatým presťahovali do Prahy. Ako si spomínate na toto obdobie?

Mala som tridsať rokov, bola som zamilovaná a tehotná. Na niečo také môžete len krásne spomínať, bolo to úžasné obdobie, plné lásky a romantiky. Ešte neexistovali e-maily a esemesky, takže som dostávala množstvo zamilovaných listov od Radka, dodnes ich mám všetky schované. Zariaďovali sme si náš nový malý bytík a tešili sa spolu na narodenie nášho syna Ondrejka.

Aké dieťa bol Ondrej?

Pre Radka bol najkrajší na svete. Bol také normálne, dobré dieťa. Dobre spal, chutilo mu jesť a odmalička mal pekný vzťah so sestrou Rolou, ktorá mala päť rokov, keď sa narodil.

Nebol váš predošlý manžel sklamaný, keď ste si Rolu odviedli z Dubaja? Neprežívali ste niečo podobné ako hrdinka príbehu Bez dcéry neodídem?

Ani náhodou, s bývalým manželom máme dodnes nadštandardný vzťah. Iná alternatíva ako vziať so sebou dcéru pre mňa neprichádzala do úvahy.

Radek bol vtedy obletovaný sexsymbol. Určite vám ho mnohé ženy závideli...

Mal 48 rokov, keď sme sa zoznámili a ja 28. Ten dvadsaťročný rozdiel sa mi zdal najprv veľmi veľký, ale keď preskočila iskra a zatriasla sa zem, vedela som, že je to chlap, s ktorým chcem prežiť svoj život. A to, že sa páčil ženám, bol iba bonus navyše. Nechcela by som truľa, čo stojí v kúte a nikto oňho nezakopne.

Ako ste vnímali obdobie po osemdesiatom deviatom roku? Pre mnohých umelcov to boli ťažké časy, plné veľkých zmien a neistoty.

Ja som to tak nebrala, pre mňa sa až tak veľa nezmenilo. Ako výhodu som vnímala, že sa otvorili možnosti na podnikanie. Vždy som chcela vyskúšať robiť niečo na vlastnú päsť, nikdy som nelipla len na herectve. Práce sa nebojím, som schopná robiť čokoľvek. Najprv som mala ubytovaciu agentúru. Neskôr, keď sme sa presťahovali do Říčan, som si otvorila solárium. A potom, keď Radek odišiel z Divadla na Vinohradoch, som založila Divadlo Radka Brzobohatého. Urobila som to preňho, lebo som vedela, že divadlo nadovšetko miluje, že je to preňho základ celého herectva. Takže ja to vnímam tak, že mne osobne revolúcia pomohla, lebo mi otvorila nové možnosti, ako sa realizovať.

Mnohí umelci sú príliš nepraktickí na to, aby mohli úspešne podnikať. U vás si umelecké cítenie a biznis neprotirečia?

reklama

Samozrejme, aj mňa baví, keď sa nemusím o nič starať, len prídem do štúdia, natočím, čo treba a hotovo. Podnikanie je veľká starosť, nadriete sa a je pravda, že s neistým výsledkom. Je to ťažký chlebíček, ale keď to robíte pre muža, ktorého milujete, dokážete sa prekonať.

Čo vás motivuje v podnikaní teraz, po Radkovej smrti?

Chvíľu som premýšľala o tom, že by som divadlo zatvorila, ale potom som tú myšlienku rýchlo zavrhla. Mám zodpovednosť za hercov, ktorým dávam obživu a cítim aj solidaritu voči divákom, ktorí k nám chodia. Niektorí k nám prídu aj viackrát na to isté predstavenie. Napríklad Tančiareň videli mnohí niekoľkokrát. Reklama na naše hry sa šíri výlučne ústnym podaním, keďže nemáme peniaze na bilbordy. Našťastie, ani ich nepotrebujeme.

reklama

Fungujete bez sponzorov, divadlo živíte len z predaja lístkov. Nie je to priveľký adrenalín?

Nie sme v zisku, ale nie som ani nikomu nič dlžná, takže zatiaľ fungujeme. Ponižovať sa pred niekým, kto má síce peniaze, ale nerozumie divadlu, to by som nedokázala. Párkrát sme dostali grant od mesta, ale už tretí rok nám nedali ani korunu. Vraj nepotrebujeme dotácie, keďže sme komerčne zameraní na vkus väčšinového diváka. Zaujímalo by ma, pre koho mám divadlo robiť, ak nie pre diváka? Nie sú vari všetky divadlá, ktoré predávajú lístky, bez ohľadu na to, či sú štátne, alebo súkromné, založené na komercii?

Okrem toho, že divadlo manažujete, v ňom aj režírujete a hráte. Podľa čoho si vyberáte postavy?

Väčšinou mi prischnú tie, v ktorých musím za niekoho zaskočiť.

reklama

Aké hry sú vaše najobľúbenejšie?

Veselé, alebo tie, v ktorých je i pár minút smútku a pekná myšlienka. Mám rada happyendy. V živote aj na javisku. Pre mňa je dôležité, aby divák od nás odchádzal s úsmevom. Život je dnes taký hektický, ľudia majú dosť vlastných starostí, tak na čo im ešte pridávať vrásky nejakou ťažkou drámou?

Čo je momentálne vašou najväčšou divadelnou „srdcovkou“?

Cyrano, ktorého sme urobili s textami Ľubomíra Feldeka a s Ondrovou hudbou. Nedá sa povedať, že by to bol muzikál, je to pekný príbeh s pesničkami, každá z nich je hit. Kedysi som túto hru milovala v obsadení s Karolom Machatom a Milkou Vášáryovou.

Kedy ste prišli na to, že váš syn Ondrej má hudobný talent?

Už odmalička od štyroch rokov chodil na husle. Manžel sa mu intenzívne venoval, vďaka nemu odfidlikal na ľudovej škole umenia cvičenia, ktoré z neho urobili muzikanta. Neskôr, v dvanástich rokoch prešiel z huslí na klavír a potom pokračoval v štúdiu na konzervatóriu. Skladá hudbu pre kapelu, pre divadlo, ale jeho najväčším snom je filmová hudba. Obdivujem jeho talent, aj keď musím povedať, že občas ho treba trošku hnať. Na môj vkus mu niektoré veci trvajú pridlho.

reklama

Nedávno mal autonehodu, ktorá bola aj medializovaná. Ako ste to prežívali?

Tak ako keď sa matka bojí o dieťa. Našťastie, Ondrejko mi hneď zavolal, ako sa to stalo, takže som vedela, že je v poriadku. Dozvedela som sa všetko skôr než sa to objavilo v novinách. Je to zvláštne, ale mám pocit, akoby ho v tej chvíli chránil Radek.

Veríte na komunikáciu s duchmi?

Vôbec nie, ale verím na energiu, ktorá sa podľa mňa nestráca.

Stále trváte na tom, že sa nechcete zoznámiť so žiadnym iným mužom?

To netvrdím, len si to neviem predstaviť. V mojom veku ísť na rande, držať sa za ruky, príde mi to smiešne. Ani som si nevšimla, že by som za dverami mala zástup záujemcov. Zatiaľ si vystačím so spomienkami.

Často pendlujete medzi Prahou a Bratislavou. Nie je to pre vás únavné?

reklama

Som rodená Bratislavčanka, mám v tomto meste veľa priateľov a vždy sa sem budem rada vracať. Aj preto som si nedávno kúpila menší domček v Rajke, aby som tu mala niečo svoje. Občas sa mi to zdá únavné, ale bojím sa, že ak by som ten motor na chvíľu vypla, už ho nenahodím.

Slovenskí diváci vás v poslednom období vnímali najmä ako Oľgu Pollnerovú v seriáli Chlapi neplačú. Nie je vám ľúto, že sa tento projekt končí?

Vôbec nie. Dva roky nakrúcania boli pre mňa veľmi príjemné, zoznámila som sa s mladými, talentovanými ľuďmi, ktorí ma obohatili, ale všetkého veľa škodí. Neviem, či je dobré nakrúcať jeden seriál celú večnosť. Osobne potrebujem v živote pohyb a zmenu. Neobsedím na mieste. Preto napríklad nechodím ani na kozmetiku.

Takže nepatríte medzi herečky, ktoré míňajú tisíce na skrášľovacie zákroky?

reklama

Na takéto veci neverím. Podľa mňa je najdôležitejšia genetika. Moja mama mala krásnu pleť aj ako osemdesiatročná, a pritom starla úplne prirodzene. Kdesi som o sebe čítala, že mám v tvári akési kozmetické nite. Pritom ani neviem, o čo ide. Kamarátka mi to zisťovala, mám pocit, že by to mohlo byť zaujímavé, ale problém je, že po takomto zákroku sa treba aspoň päť dní hojiť. A kde mám vziať toľko voľna? To teda fakt neviem. Chvalabohu, moja duša je stále mladá, len telo ju predbehlo.

Čo vás ženie stále dopredu?

Netuším, čo to vo mne je. Viem len, že mám rada život a snažím sa ho naplno žiť.

VIZITKA:

Hana Gregorová (62)

Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Po skončení štúdia pôsobila jednu sezónu v Trnavskom divadle, odvtedy je umelkyňou na voľnej nohe. Účinkovala v mnohých slovenských a českých filmoch, napríklad v Jedenástom prikázaní, Pavilóne šeliem, Nočných jazdcoch, v Tábore padlých žien alebo v Tisícročnej včele. Ako divadelná herečka účinkuje v Divadle Radka Brzobohatého v Prahe, kde pôsobí aj ako riaditeľka a režisérka. Televízni diváci ju poznajú z mnohých seriálov, objavila sa napríklad v Paneláku, Odsúdených, v Mafstory, Ordinácii v ružovej záhrade alebo v seriáli Chlapi neplačú. Je matkou syna Ondreja a dcéry Roly.

reklama