Jachtárka Inna Václavová: Vybrala som si byť šťastná

Veci, ktorým sa venujete, nie sú bežné. Kedy ste v sebe objavili chuť robiť niečo výnimočné?

Tá sa zrodila spolu so mnou. Odkedy som na svete, túžim po netradičných veciach. Najskôr som chcela letieť do vesmíru a ako malé dievča som uvažovala ako sa k tomu dostať. Napadlo mi ísť do aeroklubu. V 14 som začala skákať z lietadla. Potom sa zrodila ďalšia túžba, lietať voľne v mrakoch. Túto nádhernú predstavu som uskutočnila prostredníctvom paraglajdingu. Spolu so slovenskými a českými pilotmi sme obleteli celú Európu a severnú Afriku, urobila som množstvo diaľkových preletov v závratných výškach. Boli to nádherné časy plné objavov, ale aj úrazov. Na letisko som sa znovu vrátila pre skydiving. Začala som skákať aerobalet čiže freestyle z výšky štyri kilometre, čo je zhruba minúta voľného letu. Skákali sme aj zo závratnej výšky 7 000 metrov, na to už boli potrebné kyslíkové prístroje. Užila som si toľko slobody, koľko si len dokážete predstaviť.

Aktuálne sa venujete jachtingu, čím vás oslovil práve tento šport?

Všetko sa zmenilo v okamihu, keď som sa prvýkrát dostala na loď. Bola to láska na prvý pohľad. Neobmedzený morský priestor, silný vietor a vysoká rýchlosť, to všetko mi učarovalo. Po návrate som sa rozhodla zmeniť svoj život. Predala som parašutistický výstroj a na mesiac sa nalodila na loď, kde som pomáhala ako plavčíčka a učila sa. Neskôr som sa pridala k posádke, ktorá sa plavila na 16-metrovej plachetnici cez Atlantický oceán. Po absolvovaní jachtárskej školy v Británii som začala pracovať ako kapitánka na chartrových lodiach, až ma jeden tím najal na regatu. Bola to obrovská výzva. Začala som pravidelne jazdiť na všetky možné regaty. Mala som šťastie, pretože som sa učila od najlepších českých, slovenských, chorvátskych a talianskych jachtárov. Po slovenských a českých majstrovstvách prišli na rad preteky zahraničné a v roku 2011, jedenásť rokov od prvého výletu na lodi, som stála aj so svojím tímom na najvyššej priečke medzi amatérskymi námornými jachtármi a na bronzovej medzi profesionálmi v triede ORC.

Ľudia sa väčšinou strácajú v povinnostiach a zabúdajú na svoje sny. Čo by ste im poradili, ako sa k nim vrátiť?

Prvý krok by mohol ísť na loď, napríklad na plachetnicu. Teraz je to veľmi populárne a nie je to ani finančne náročné. Posádka sa skladá z ôsmich ľudí, to znamená, že ak sa na prenájom lode poskladáte, vyjde to menej. Musím povedať, že práve počas plavby sa človek akoby vráti do detských čias, keď sme fungovali v partiách, skupinách, dievčatá, chlapci. Zaktivuje sa mladosť, slobodné myslenie, detské sny... A potom je už len na človeku, aby sa rozhodol, či si ich splní, alebo nie.

Váš život môže byť pre bežných ľudí poriadne adrenalínový, nezažívate strach?

Strach väčšinou príde až potom. Som naučená od parašutistov, že je to strata času. Keď som v akcii, musím okamžite reagovať na situácie a niečo urobiť, na strach nie je čas. Potom, keď je už po všetkom a sedíme v krčme, rozoberáme, ako to bolo, niekedy pocítime strach, keď si uvedomíme, čo všetko sa mohlo stať. Ja si hovorím, ak sa bojíš, nechoď tam, ale ak už si tam, tak si to uži. Nastali však aj momenty, keď som sa skutočne bála. Napríklad počas letu na paraglajde nad maďarskou rovinou som sa dostala do búrkových mrakov. V silných termických prúdoch som vystúpala ku kritickej päťtisícovej hranici a nedarilo sa mi klesať. Vtedy pri pohľade na mohutné mračné hradby okolo a v turbulencii poskrúcaný padák mi napadla zvláštna myšlienka, že práve prežívam svoj životný sen – lietať voľne v mrakoch. Človek by si mal dať pozor, po čom túži, mohlo by sa to splniť.

Máte ešte nejaké nesplnené sny?

Vysnívanú cestu do vesmíru sa mi zatiaľ nepodarilo uskutočniť, ale šetrím si peniaze na letenku, stojí 200 000 dolárov, takže možno niekedy v sedemdesiatke sa mi to podarí. Aj keby to bola moja posledná cesta, neprekážalo by mi to.

Robíte aj také bežné ženské činnosti, ako je varenie, pranie, upratovanie?

Áno, samozrejme a robím to veľmi rada. Je to pre mňa akt očisty. Veľmi rada trávim čas s rodinou a kamarátmi. Je to taká kompenzácia môjho potulného života a je to pre mňa veľmi vzácne.

Inšpirujete sa napríklad v kuchyni kulinárskymi zážitkami z ciest?

Samozrejme. Rada varím exotické veci. Vždy, keď na ceste niečo dobré ochutnám, nafotím si to a snažím sa doma napodobniť. Často si z ciest doveziem aj nejaký tanier, korenie a iné ingrediencie, aby to bolo autentické.

Máte rodinu, syna, dá sa plniť si sny a pritom sa starať o rodinu? Väčšina žien sa obetuje a venujú sa len rodine. Dá sa skĺbiť svoje sny s klasickým rodinným životom?

Ano, dá sa. Je to iba o rozhodnutí a dobrej organizácii. Môžete si vybrať byť nešťastná, uštvaná, byť obeť, ale ja som si vybrala byť šťastná a zvládnuť všetko. Verím, že smerovanie si môžeme vybrať. Myslím si, že to „obetovanie“ je iba akési alibi. Je ľahšie sa obetovať a potom to celý život niekomu otĺkať o hlavu. Ťažšie je plniť si materské povinnosti, starať sa o rodinu a aj si plniť sny. A akokoľvek to znie zvláštne, pre mňa je rodina na prvom mieste. Našťastie, moji chlapi majú pochopenie pre výzvy, ktoré ma stále ženu dopredu.

Ako znášal váš syn, že nemá klasickú matku?

Ako malý to znášať musel, nemal na výber, rodičov si nevyberáš. Prežíval môj život a väčšinou cestoval so mnou. Vyrastal na letisku a štartovacích horských plochách po celej Európe. V puberte preplával nebezpečný Biskajský záliv a tam sa napríklad stalo, že musel za mňa zobrať nočnú službu pri kormidle, lebo som mala horúčku. V priebehu ciest sme si vytvorili výnimočný vzťah, nad rámec tradičného vzťahu matka-syn. Stali sme sa priateľmi. Teraz ide v mojich šľapajach, a to sa dalo očakávať. Našťastie, robí iný šport ako ja. Jazdí na horských bicykloch zo strmých kopcov a skáče po skalách, hovorí sa tomu Downhill. K tomu lieta so svojím otcom – vynikajúcim pilotom paraglajdingu.

Určite ste zažili aj nejaké úrazy, neodradilo vás to?

Beriem úrazy ako upozornenie, že som už na hranici a nemám ich ďalej prekračovať. Zlomím si ruku a šesť týždňov v podstate premýšľam, lebo nič iné nemôžem. A som vďačná, že to bola iba zlomenina. Pokiaľ to nie je zlomená chrbtica alebo niečo s hlavou, tak to ostatné sa za šesť týždňov zahojí. Je to akési varovanie, aby si človek dal pozor. Snažím sa všetko v živote brať pozitívne.

Venujete sa aj potápaniu, kam všade vás vaše potápačské cesty zaviedli?

Potápanie je mojou srdcovou záležitosťou. Dlhé roky som pracovala ako šéfredaktorka potápačského časopisu Oceán. Vďaka tomu som mala možnosť pracovať s veľmi zaujímavými ľuďmi z odboru a skúmať podmorský svet na Galapágoch, Aldabre, Raja Ampat, Palau a na mnohých iných miestach. Putovali sme často málo navštevovanými krajmi, kde sme stretávali autentické kmene žijúce v harmónii s morom. Pod vodou sme pozorovali veľké pelagické zvieratá a skrytý mikroživot na koralových útesoch, potápali sme sa do vrakov a do podmorských labyrintov, v podmorských záhradách pulzujúcich životom, do jaskynných katedrál presvietených slnkom aj do uzavretých jazier s miliónmi nepŕhlivých medúz. Potápanie však napĺňa aj inú moju túžbu. Najšťastnejšia som na driftových ponoroch, teda ponoroch v prúdoch. Pripomína mi to moje parašutistické časy a voľné lietanie. Jeden z nezabudnuteľných driftov som zažila na Madeire v studenom Atlantiku. Leteli sme podvodnými skalnými labyrintmi unášaní silným prúdom. Podlietavala som skaly, prelietavala cez jaskyne, otáčala som sa v priestore a riadila som let rukami ako krídlami. Bol to ako let na mesiaci.

Spolu so svojím priateľom sa tiež venujete podmorskému fotografovaniu, ako vznikajú prekrásne zábery pod vodou?

Priateľ sa venuje podvodnému fotografovaniu a ja mu často asistujem. Mojou úlohou pod vodou je nájsť mu zaujímavé objekty, identifikovať živočíchy, nasvietiť scénu a prípadne pôsobiť ako model. Je to taký netradičný modeling, obzvlášť, keď sa fotí pri potápaní na nádych. Človek má na sebe závažie a pri zanorení musí vydýchnuť, aby sa nevynoril a mohol zaujať potrebnú polohu. Pritom sa musí tváriť milo alebo dostať do tváre nejaký výraz. Oveľa ľahšie je to s potápačským výstrojom, tam si stačí len v predstihu namaľovať oči, nájsť pekné miesto a krásne sa naaranžovať. Popálenie koralmi, škrabance aj jemné pohryznutie sú bežné pracovné úrazy.

To znie celkom riskantne. Stali sa nejaké nebezpečné prípady?

Raz sme fotili v jaskyni na nádych. Vlastne to bol 20-metrový tunel v relatívne malej hĺbke. Mala som ladne plávať jaskyňou zatočená do farebnej látky, ktorej veľký kus mal voľne viať za mnou a plniť priestor. Látky bolo desať metrov, obviazala som sa a vyrazila do jaskyne. Fotograf ma čakal na konci tunela. Počas plávania som sa však zachytila voľným koncom látky o ostré steny jaskyne a uviazla v jej strede. Snažila som sa oslobodiť, ale ešte viac som sa do látky zamotávala. Priateľ však včas pochopil, že sa niečo stalo, prišiel mi na pomoc a vyslobodil ma. Na hladinu som sa dostala v poslednej chvíli.

Prečo ste sa zapojili do projektu Milka: „Ženy inak. Akože, čože?!“?

Páčia sa mi ženy, ktoré sa neboja, ktoré sa nestavajú do úlohy obetí. Také, čo idú dopredu a plnia svoje sny, akokoľvek bláznivé. Svet nám všetkým praje, máme slobodu a túto slobodu si musíme chrániť za každú cenu. Páčia sa mi ženy aktívne, ale zároveň ženské. Tie, ktoré popri svojich občas chlapských zamestnaniach a pri veľkom množstve povinností zostali láskavými matkami, múdrymi priateľkami a večnými nositeľkami lásky, krásy a kultúry.

Vizitka:

Inna Václavová (42)

Kormidelníčka a kapitánka jachtárskeho tímu, majsterka sveta v amatérskom námornom jachtingu z roku 2011 v triede ORC. Pochádza zo Slovenska, momentálne žije v Prahe so svojím priateľom, jachtárom a podmorským fotografom. Má 23-ročného syna, ktorý študuje ekonómiu a právo. Začínala pri parašutistoch. Na svojom konte má 500 zoskokov. Neskôr reprezentovala Slovensko v paraglajdingu a venovala sa skydivingu. Od roku 2000 sa venuje námornému jachtingu. Pracovala tiež ako šéfredaktorka potápačského časopisu Oceán, vydala tri knihy o cestovaní a jachtingu. Je prezidentkou nadácie Vectra venujúcej sa podpore adrenalínových projektov. Je tiež vášnivou potápačkou a ochranárkou podmorského sveta.

Foto: Alex Rymšinová, archív I. V.

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic