Desať praktických tipov, ako deti odnaučiť nadávať

Vulgarizmy sa môžu objaviť u detí všetkých vekových kategórií. Keď však použije nadávku dvojročné batoľa nie je to to isté, ako keď zaznie z úst tínedžera.

Deti vnímajú nadávky v rôznych vývojových štádiách po svojom. Tie celkom najmenšie, v predškolskom veku, si len málokedy uvedomujú ich skutočný význam.

„U malých detí je to hlavne experiment, náhodou sa im podarí povedať niečo, čo zachytili z okolia a vyvolajú tým silnú reakciu rodičov – či už smiech, alebo niečo iné, viac negatívne,“ tvrdí psychologička Jana Ashford.

Každopádne, tým sa použité slovíčko stáva pre dieťa zaujímavým a naša prehnaná reakcia naň ho privedie k tomu, aby ho častejšie opakovalo.

Môže nadobudnúť pocit, že má v rukách silný „nástroj“, ktorým nás môže do istej miery ovládať. To by sme, samozrejme, nemali dopustiť.

Z pohľadu Jany Ashfordovej je preto lepšie dieťaťu vysvetliť, že podobné nadávky nie je dobré používať.

Mali by sme to urobiť pokojne, bez zbytočných a najmä prehnaných emócií: „Menšie deti a predškoláci často skúšajú, testujú, aká bude reakcia rodiča, prípadne pedagóga na určité výrazy. Učia sa, čo ešte je a čo už nie je v poriadku.“

Mali by sme im pomôcť zorientovať sa v tom bez toho, aby sme ich za používanie nadávok trestali.

Desať krokov k úspechu

Podľa psychologičky Jana Ashfordovej sa dajú zvládnuť vulgarizmy v detskej reči takýmto jednoduchým spôsobom.

1. Spýtajte sa, či dieťa vie, čo znamená slovo, ktoré použilo, prípadne kde sa ho naučilo.

2. Vysvetlite mu, že takéto slová sú neslušné a že ich hovoria ľudia, keď sú veľmi nahnevaní a nevedia inak vyjadriť, čo cítia.

3. Pokúste sa vysvetliť dieťaťu, že počuť nadávku z jeho úst môže byť iným ľuďom nepríjemné. Voľte pritom slová, ktoré sú preň vzhľadom na jeho vek zrozumiteľné.

4. Je dobré povedať mu, že my, teda naša rodina, tak nerozprávame a je to naše pravidlo.

5. Vyjadrite dôveru v to, že dieťa vie vymyslieť aj iné spôsoby, ako sa môže prejaviť.

6. Môžete spolu s dieťaťom vymyslieť zoznam alternatív na slovné vyjadrenie hnevu od bežného slovíčka „hnevám sa“ až po vymyslené, prijateľne znejúce výrazy. Je dobré zavesiť ich na viditeľné miesto alebo, ak dieťa ešte nevie čítať, tak mu ich pripomenúť.

7. Ak je pre dieťa lákavé používať nadávky, je jednoduchšie ho presmerovať ako zastaviť. Ak má potrebu používať vulgarizmy, môžeme mu to napríklad povoliť, keď je samo, aby tým nikoho nezraňovalo ani neurážalo, napríklad vo svojej izbe alebo v kúpeľni.

8. Často nemá zmysel nejaké slovíčko dieťaťu úplne zakazovať, len ťažko tým docielime, že ho dobrovoľne vymaže zo slovníka. Treba mu však pripomenúť, že je pre ľudí nepríjemné počúvať ho a že my takto nerozprávame.

9. Rodičia si môžu s dieťaťom vyčleniť určitý čas, povedzme, desať alebo pätnásť minúť, keď budú osamote a dieťa počas neho môže používať nadávky.

Keď sa to deje hravou humornou formou, dieťa sa môže zbaviť prípadného napätia, ktoré ho núti nadávku používať a slovo stratí na svojej sile. Pritom však platí pravidlo, že okrem tohto „špeciálneho“ času sa takéto slová nesmú používať.

10. Niekedy dieťa používa nadávky v snahe získať pozornosť rodičov. Vtedy sa treba zamyslieť, či má dostatok pozornosti v iných chvíľach.

Frustrovaní hrdinovia

Nadávky z úst školákov sú už celkom iná káva. Deti v tomto veku ich vnímajú ako niečo „cool“, často ich opakujú po spolužiakoch alebo iných ľuďoch, ktorých považujú za svoje vzory. Hlavnou motiváciou je byť zaujímavý, urobiť dojem a zapadnúť do kolektívu vrstovníkov.

Ako reagovať, keď zistíme, že si náš školák nadávkami zvyšuje sebavedomie? Jana Ashford radí zostať aj v takomto prípade nad vecou, reagovať pokojne a mierne.

Rodičia by mali vysvetliť deťom, prečo sa im používanie vulgarizmov nezdá v poriadku, prípadne použiť ako príklad pre dieťa zaujímavých ľudí, ktorí nenadávajú.

Za používaním nadávok sa môže skrývať aj istá frustrácia a neschopnosť vyjadriť iným spôsobom negatívne pocity. To sa stáva najmä v puberte.

Jana Ashford odporúča pokúsiť sa rozvinúť slovník dieťaťa, pomôcť mu nájsť iné, prijateľnejšie výrazy na vyjadrenie emócií.

Ide o to, aby sa dieťa naučilo verbalizovať svoje nepríjemné pocity tak, aby pritom nemuselo používať nadávky.

Odkiaľ fúka vietor

Zistiť zdroj, z ktorého pochádzajú hrubé výrazy v slovníku nášho dieťaťa, je často náročná, priam detektívna práca.

Metódy krížového výsluchu ani iného nátlaku zvyčajne nepomôžu, lepšie je zachovať pokoj a bez zvyšovania hlasu sa opýtať dieťaťa, kde vulgarizmy počulo. Len tak máme šancu dozvedieť sa napríklad, ktorý spolužiak je ich šíriteľom.

Predpokladajme, že sme boli v našom vyšetrovaní úspešní a páchateľa sme odhalili. Čo ďalej? Kontaktovať jeho rodičov?

Podľa Jany Ashfordovej to nie je práve najlepší nápad. Podľa psychologičky by mal byť kompetentnou osobou v takomto prípade pedagóg, najmä ak sa situácia často opakuje.

Osloviť učiteľa, aby situáciu riešil, by sme však mali len v krajnom prípade, ak si nevieme inak poradiť.

Lepšou alternatívou je riešiť ju mierumilovnou cestou – pokojným rozhovorom s dieťaťom na domácej pôde. Jeho cieľom by malo byť vyčistenie slovníku a hľadanie alternatívnych, prijateľnejších výrazov na to čo chce nadávkami vyjadriť.

Buďme príkladom

Ťažko môžeme od detí chcieť, aby sa pekne vyjadrovali, keď to tak sami nerobíme. Slovník, ktorý v ich prítomnosti používame, má výrazný vplyv na tvorbu ich slovnej zásoby, preto by sme sa ako rodičia mali vyjadrovať tak, ako sa patrí.

Každopádne používanie neslušných výrazov v reči nášho dieťaťa by nemalo zostať z našej strany nepovšimnuté. Keď túto tému zanedbáme, môžeme našim ratolestiam poškodiť v tom, že ich bude okolie vnímať ako neslušné a zle vychované. A to je, predovšetkým, nie ich, ale naša hanba.