Daniela Olejníková: Je mi jedno, či škriabem po tablete, alebo po papieri

Rodičia vyštudovali fyziku, brat matematiku. Aj v takomto rodinnom ovzduší sa môže zrodiť ilustrátorka s krehkým a intímnym štýlom kresby.

Pamätáte si z detstva ilustráciu, ktorá na vás urobila dojem?

Ťažko sa mi vyberá len jedna knižka, ale možno najmilšia mi bola Pipi Dlhá pančucha s obrázkami Petra Kľúčika. Páčil sa mi príbeh aj ilustrácie, na ktorých sa dali objavovať rôzne drobnôstky a detaily.

Pôvodne ste študovali maľbu, ku knižnej ilustrácii ste sa dostali až neskôr. Prečo ste sa takto rozhodli?

Myslím si, že to bolo aj preto, že som bola nezrelá. Na katedru som nastúpila v čase, keď bola maľba na výslní. Už čerství absolventi boli veľmi výraznými osobnosťami, rýchlo si nachádzali svoj štýl, vlastný rukopis a značku. Mala som pocit, že niečo podobné sa očakáva od všetkých a bol to pre mňa veľký tlak. Navyše som sa často stretávala s výhradou, že moja tvorba je ilustratívna, a tak som možno odišla aj z trucu. Povedala som si - keď sa vám to zdá ilustratívne, tak čaute, odchádzam na ilustráciu. Asi to bolo smiešne rozhodnutie, ale keď som sa zrazu z „veľkého“ umenia presťahovala na inú katedru, pocítila som obrovské uvoľnenie a slobodu.

Ilustrovanie kníh sa javí ako tá najpohodovejšia práca na svete. Asi to nebude úplne pravda, že?

Minulý rok som mala isté zdravotné problémy a lekár sa ma spýtal: „Aké máte povolanie, že ste taká vystresovaná?“ Ja mu na to, že kreslím obrázky do knižiek. Čudoval sa, lenže aj my máme termíny, do ktorých treba odovzdať prácu. Povolanie ilustrátora je síce veľmi príjemné, ale takmer neustále mám pocit, že som v časovom deficite a nestíham.

Práca z domu sa nezaobíde bez sebadisciplíny. Ako to u vás vyzerá, zobudíte sa a osem hodín kreslíte?

Kiež by to tak bolo! Mám to ešte komplikovanejšie, pretože bývam a pracujem v jednom byte spolu s priateľom a niekedy je naozaj ťažké donútiť sa k disciplíne. Jasné, že práca z domu má výhody, odpadajú vám zbytočné presuny, nestresujete sa v doprave, nemáte nad sebou šéfa. Lenže na druhej strane sú tu iné nástrahy. Treba umyť riad, naložiť práčku, vyvešať bielizeň... V kancelárii vám takéto vedľajšie činnosti nehrozia.

Ale hrozia, existuje predsa Facebook, bulvárne stránky, vtipné videá s mačkami...

To máte pravdu, lenže tieto záležitosti striehnu všade, kde je internet. Mám výhodu v tom, že keď sa mi nechce pracovať, môžem aspoň vstať a urobiť niečo užitočné, napríklad uvariť obed. Na druhej strane, ak mám veľa práce, nemôžem od nej odísť ako z kancelárie. Vtedy robím od skorého rána do noci a všetko ostatné musí ísť bokom.

Poďme k ilustrovaniu knižiek. Aký je váš pracovný postup?

Prvý a najdôležitejší krok je urobiť si storyboard knižky, teda akýsi rozvrh obrazového rozprávania príbehu. To znamená, že si text stokrát prečítam, zdôrazním si momenty, ktoré ma vizuálne alebo obsahovo zaujímajú a potom si urobím predbežnú kompozíciu knižky. Tam sú moje kresby ešte otrasné, dôležité je skôr rozvrhnutie, ako sa budú text a obrázky navzájom prelínať, určenie základných farebných kompozícií, objemov. Túto časť práce mám najradšej, pretože je to pomerne vzrušujúca fáza, keď nie je vôbec jasné, ako to celé dopadne. No a keď je storyboard hotový, púšťam sa do jednotlivých ilustrácií.

Tie tvoríte akou technikou?

Zvyčajne digitálne, pomocou tabletu a počítača. Ale v poslednom čase sa čoraz viac snažím tvoriť ručne, mám veľkú túžbu vrátiť sa ku klasickým grafickým technikám, napríklad k môjmu obľúbenému linorytu. Ten však vyžaduje veľa času, ktorý je pre väčšinu ilustrátorov príliš veľkým luxusom.

Prečo vás lákajú klasické ručné techniky? Je to pre výtvarníka niečo ako duševná očista?

Takto by som to nenazvala, pretože mi je v podstate jedno, či škriabem po tablete, alebo po papieri. No je pravda, že občas sa človeku žiada uniknúť od počítača, aby naňho nič nežiarilo, nič nehučalo. Rozdiel vidím predovšetkým v tom, že pri digitálnej technike máte absolútnu kontrolu nad výsledkom, ak sa vám niečo nepodarí, viete sa vrátiť o krok späť. Pri ručnej práci je to zložitejšie, pretože keď náhodou spravíte niečo, čo ste neplánovali, zrazu musíte riešiť rébus, ako to napraviť. Lenže už len tá náprava je tvorivá, človek postupne prerába, dokresľuje a nakoniec môže dospieť k úplne inému, prekvapivému a často aj lepšiemu výsledku. Akurát treba mať na to všetko čas. Aj minule som si to uvedomila, keď som sa po dlhom čase pustila do linorytu. Len som si nahodila obraz fixkou, začala som rýpať, ani som si nevšimla, ako prešli tri hodiny.

reklama

Koľko vám trvá ilustrácia menšej knižky?

Ideálny by bol polrok, ja na nich pracujem zhruba dva, dva a pol mesiaca. Pri väčších a komplikovanejších knihách, napríklad pri Melónovom cukre, býva genéza omnoho dlhšia.

Ponoríte sa niekedy do práce tak, až sa vám o nej sníva?

Raz sa mi také niečo stalo, nevedela som vymyslieť kompozície obrázkov a nakoniec som to vyriešila vo sne. Veľkou psychickou záťažou bol napríklad diplomový projekt, ktorý spočíval v ilustráciách k románu Neviditeľné mestá od Itala Calvina. Veľmi dlho som sa venovala jedinej problematike, premieľala som ju zo všetkých strán, nevedela som sa rozhodnúť, ako sa do nej pustím.

Kde hľadáte inšpiráciu?

Ak myslíte inšpiráciu v rámci „fachu“, výborná je napríklad webová stránka behance.net, kde tvorcovia z celého sveta prezentujú svoju prácu a navzájom si dávajú spätnú väzbu. Z podobných vecí som mala spočiatku obavy, trochu som sa bála, že keď človek príliš často pozerá na tvorbu iných, začne po nich podvedome opakovať a stratí svoj vlastný výraz. Ale zmenila som názor, takéto webové stránky sú dobrou príležitosťou orientovať sa v tom, čo sa deje vo svete. Veľkým zážitkom je návšteva knižných veľtrhov - špeciálne toho bolonského, ktorý sa orientuje na tvorbu pre deti a mládež.

reklama

A čo inšpirácia mimo ilustrátorského sveta?

Viac asi čerpám z obyčajného života ako z tvorby iných. Je to síce otrepaná odpoveď, ale najlepšou inšpiráciou mi je stará dobrá príroda. Tvary, ktoré v nej nachádzam, farebné kombinácie, celková atmosféra. Alebo napríklad dizajn, film, alebo architektúra. Posledné mesiace je pre mňa veľkým inšpiračným zdrojom časopis Apartamento, ktorý vychádza v angličtine. Prináša rozhovory o každodennom živote s rôznymi osobnosťami – uznávanými vo svete, ale aj s tými, ktoré sú lokálnymi hviezdami, ale za hranicami sa o nich nikto nedozvie. A výborné je, že osobnosťami sú aj tí, ktorí sa pýtajú. Minule som si čítala jeden rozhovor a prekvapene pozerám, že autorom je Devendra Banhart.

Tuším si ten časopis zaobstarám, je to môj obľúbený hudobník! Vy ste si vyskúšali aj spisovateľské remeslo s knižkou Liek pre Vĺčika...

reklama

Príbeh o depresívnom Vĺčikovi mi napadol ešte v škole, bolo to v čase, keď jeden môj dobrý priateľ bojoval s touto psychickou chorobou. Ale vôbec sa nevnímam ako spisovateľka, text je skôr ako pomôcka k obrázkom, príbeh je veľmi, veľmi jednoduchý.

Máte výtvarné nadanie v rodine?

Je to zvláštne, ale nemám, teda ak nerátam dedka, ktorý sa živil kamenárskym remeslom. Obaja moji rodičia vyštudovali fyziku, brat zase matematiku.

Ale to musíte byť čierna ovca rodiny! Nebol doma smútok, keď ste si vybrali takýto neexaktný odbor?

Viete že vôbec nie, vždy ma podporovali v mojich výtvarných ambíciách. Rodičia majú veľmi blízko k umeniu, keď sme boli napríklad niekde v zahraničí, vláčili ma po všetkých galériách a pamiatkach. Aj svojím vzťahom k literatúre a filmu ma určite veľmi ovplyvnili. No je pravda, že v základnej škole mi matematika celkom išla a tak ma otec posielal riešiť rôzne olympiády. Lenže keď videl, že ma už vzorce nebavia a že nie som v tomto smere ani nijaký zázrak, dal mi s matematikou pokoj.

reklama

VIZITKA:

Daniela Olejníková (28)

Pochádza z Bratislavy. V roku 2005 začala študovať na Katedre maľby a iných médií na VŠVU, školu ukončila magisterským titulom v odbore grafika a iné médiá. Prvé ocenenia získala ešte počas štúdií - za ilustrácie k príbehuSlávik (Hans Christian Andersen) a projekt Liek pre vĺčika získala ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Úspech jej priniesla aj kniha O basetovi, ktorý neznášal mľaskanie (Miro Čársky), za knihu V melónovom cukre (Richard Brautigan) si odniesla Cenu za grafickú úpravu a Plaketu BIB 2013, v tom istom roku získala Plaketu BIB aj za ilustrácie poviedok Trinásť (Jana Bodnárová). Okrem toho ilustrovala epos Mahábhárata, básnickú zbierku Vie, čo urobí (Katarína Kucbelová) a iné knihy, spolupracovala s časopismi Včielka a Zornička. Okrem knižnej ilustrácie a grafického dizajnu sa venuje voľnej tvorbe, s priateľom Damiánom fungujú spolu pod značkou LIMB.