Jana Malovičová: Každý má právo na svoj názor

Ako ste vnímali polarizáciu názorov na Slovensku v súvislosti s nedávnym referendom?

Slovensko v referende vyjadrilo názor, že nechce ďalej podporovať diskrimináciu LGBTI ľudí, ale chce vytvárať spoločnosť, ktorá rešpektuje a zabezpečuje rovnaké práva pre všetkých, a to je pre nás podstatné. V súvislosti s touto témou sme boli konfrontovaní na našej facebookovej aj webovej stránke, mali sme pozitívne aj negatívne ohlasy.

Zástancovia referenda tvrdia, že keby nemohli vyjadriť svoj názor, boli by tým tiež poškodené ich práva.

Samozrejme, aj oni majú právo na slobodu slova.

Vo vašej organizácii sa stretávate s ľuďmi, ktorí majú pocit, že sú nejakým spôsobom ohrozené ich práva. Ako vyzerá komunikácia s nimi?

V praxi to vyzerá tak, že máme určitú skupinu právnikov - dobrovoľníkov a študentov práva, ktorí poskytujú týmto ľuďom poradenstvo. Riešili sme napríklad prípad väzňa, ktorý mal pocit, že sú vo väzení porušované jeho ľudské práva. Nemáme možnosť poskytnúť mu právne zastúpenie, ale vieme mu odporučiť, aký zákonný postup zvoliť, na koho sa obrátiť.

K vašej agende patrí aj rómska problematika, ako vyzerá vaša práca v tejto oblasti?

Naším cieľom je v rámci kampane „Dajme im budúcnosť“ dosiahnuť, aby rómske deti na Slovensku boli schopné uplatňovať si právo na vzdelanie. Veľký počet z nich je nesprávne zaraďovaných do špeciálnych škôl alebo tried pre žiakov s mentálnym postihnutím. Deti sú segregované aj v bežných, výlučne rómskych školách alebo triedach. Od roku 2006 Amnesty International realizovala vlastné podrobné výskumy v rôznych lokalitách po celom Slovensku a vydala niekoľko správ. Súčasťou každej správy sú aj odporúčania pre slovenskú vládu, ktoré ak budú prijaté a zavedené do praxe, môžu výrazne zlepšiť prístup rómskych detí k vzdelaniu. Posledný prípad, ktorý sme riešili, je škola v Levoči. Situáciu tam riešia aj mnohí zriaďovatelia a riaditelia škôl. Školy operujú v prostredí, v ktorom cítia tlak od rodičov, pritom musia vzdelávať etnicky a sociálne rôznorodé skupiny detí, na prácu s nimi však často nie sú dostatočne finančne a metodicky vybavené.

Obracajú sa na vás aj ľudia z homosexuálnej komunity? Napríklad, keď majú pocit, že ich diskriminujú úrady alebo zamestnávatelia?

Takéto individuálne prípady sa snažíme riešiť cez našu právnu poradňu, ale vo všeobecnosti sa zasadzujeme najmä o to, aby neboli porušované ľudské práva tejto menšiny ako celku. Podstatou našej práce je skôr snaha o systematické zmeny.

Aká bola vaša cesta do neziskového sektora?

Keď som vyštudovala aplikovanú matematiku, nastúpila som do výpočtového strediska jednej veľkej organizácie ako programátorka. Vtedy sme nemali k dispozícii osobné počítače, používali sme len pero, papier a dierne štítky. Krátko potom, ako som sa tam zamestnala, som išla na rodičovskú dovolenku. S dvomi deťmi som bola doma takmer päť rokov. Keď som sa vrátila tesne po revolúcii do práce, zrazu bolo všetko inak. Vývoj išiel rýchlo dopredu, programátori trávili v práci dvadsať hodín denne, a to som si pri malých deťoch nemohla dovoliť. Navyše sa celá spoločnosť od základu menila, vo firme, kde som pracovala, sa vo veľkom prepúšťalo. A vtedy ma náhodou oslovil priateľ mojich rodičov, ktorý bol rektorom čerstvo zriadenej trnavskej univerzity. Nebolo to tam počas Mečiarovej vlády ľahké. Dušan Slobodník, ktorý bol v tom čase ministrom kultúry a mal na starosti aj školstvo, zablokoval účty trnavskej univerzity, takže škola nemala peniaze ani na výplaty, ani na bežné vyučovanie. Bolo treba zriadiť nadáciu, prostredníctvom ktorej sa mali vyzbierať potrebné financie. Ja som sa stala jedinou pracovníčkou tejto nadácie a začala som zháňať peniaze cez granty.

V Trnave ste však dlho neostali.

To je pravda, lebo už onedlho som prešla do Vzdelávacej nadácie Jana Husa. Prvýkrát som sa s touto organizáciou dostala do kontaktu tak, že som tam poslala žiadosť o grant. Bola to moja prvá žiadosť tohto typu, napísala som ju tak, ako som vedela, školskou angličtinou. Keď si ju prečítala pracovníčka Vzdelávacej nadácie Jana Husa, ktorá bola rodená Britka, tak sa rozosmiala a povedala mi – veď toto vyzerá, akoby to napísal Shakespeare, takto predsa nikto po anglicky nehovorí! Pomohla mi tú žiadosť prepísať. O tri mesiace mi volala, že rozširujú agendu a potrebujú nového človeka, vraj či k nim nechcem nastúpiť. Tak som sa tam ocitla v pozícii programovej koordinátorky a po roku som sa tam stala riaditeľkou.

Ako vtedy vyzerali neziskovky na Slovensku?

Neziskový sektor sa vtedy len začínal formovať, všetci sme boli nováčikmi. Stáli pred nami veľké výzvy, starali sme sa nielen o to, aby tá „naša“ neziskovka prežila, ale zúčastňovali sme sa aj na tvorbe legislatívneho prostredia a finančného zázemia celého sektora.

Pôsobili ste v organizáciách, ktoré rozdeľovali granty, ale boli ste aj v pozícii žiadateľky o grantovú podporu. Aká je podľa vás situácia v tejto oblasti na Slovensku?

Situácia s finančnou stabilitou neziskových organizácií vo všeobecnosti, a obzvlášť ľudskoprávnych, je veľmi ťažká. Tieto organizácie chcú byť zväčša nezávislé od vládnych zdrojov, ale v súčasnosti sú na Slovensku jediným veľkým finančným zdrojom európske fondy. Tie sú pre malé organizácie, akou je aj Amnesty International Slovensko, ťažko dosiahnuteľné. Minimálna výška týchto grantov často presahuje výšku nášho ročného rozpočtu. No pozitívne je, že sa na Slovensku rozvíja firemná filantropia a čoraz viac firiem podporuje neziskový sektor.

Predtým, ako ste nastúpili do Amnesty International Slovensko, mala táto organizácia problémy s tým, ako hospodáril s financiami jej bývalý riaditeľ . Ako ste vnímali túto krízu?

V čase, keď som nastúpila do Amnesty International Slovensko, bola už kríza zažehnaná. Keď som sa prihlásila na miesto riaditeľky, ani som o nej nevedela. Prešla som dosť náročným konkurzom a so svojím predchodcom som sa ani nestretla. Nenastúpila som tesne po ňom, Amnesty bola istý čas po jeho odchode pod správou Medzinárodného sekretariátu.

Prečo ste si vybrali práve túto organizáciu?

Bol to jednoznačne posun v mojej profesionálnej kariére. V mojich očiach ide o jednu z najväčších ľudskoprávnych organizácií vo svete, má viac ako sedem miliónov podporovateľov v stopäťdesiatich krajinách. Založil ju londýnsky právnik Peter Benenson, keď sa dozvedel, že v Portugalsku zatkli skupinu študentov len preto, lebo si pripili na slobodu. Odvtedy sa kampane Amnesty International sústreďujú najmä na prepustenie takzvaných väzňov svedomia, zabezpečenie rýchleho a spravodlivého súdneho procesu pre politických väzňov, zákaz trestu smrti, mučenia a iného krutého zaobchádzania s väzňami, ukončenie politických vrážd a „zmiznutí“. Jedným z najaktuálnejších prípadov je väznenie Raifa Badawiho, zakladateľa on-line fóra Liberáli Saudskej Arábie. Bol odsúdený na desať rokov väzenia a tisíc rán bičom, päťdesiat z nich už dostal.

Myslíte si, že Slováci sa dostatočne zaujímajú o porušovanie ľudských práv v zahraničí?

Podľa mňa je povedomie u nás rovnaké ako kdekoľvek inde na svete. Samozrejme, že je bližšia košeľa ako kabát, viac ľudí reaguje na lokálne témy, ako je problematika LGBTI alebo rómskej komunity, ale máme aj veľa ohlasov na medzinárodné témy. Dôkazom toho je aj to, že len počas môjho pôsobenia sa zvýšila naša členská základňa o vyše tridsať percent.

Ako vyzerá váš mimopracovný čas?

Nemám ho veľa, môj pracovný deň má určite viac ako osem hodín. Často pracujeme do večera aj cez víkendy. Ale aspoň raz do týždňa sa snažím nájsť si čas na svoje vnúčatá. Okrem toho rada čítam, robím v záhradke a štrikujem.

VIZITKA:

Jana Malovičová (54)

Pracuje v neziskovom sektore od roku 1992. Do Amnesty International Slovensko priniesla skúsenosti z fungovania mimovládnych organizácií na Slovensku a v Českej republike. V posledných desiatich rokoch pôsobila v Nadácii otvorenej spoločnosti ako vedúca kancelárie, fundraiserka a programová koordinátorka. V rámci svojej profesijnej dráhy uplatnila svoje poznatky získané vo Veľkej Británii aj ako výkonná riaditeľka Vzdelávacej nadácie Jana Husa na Slovensku aj v Českej republike. Je zakladajúcou členkou Fóra donorov a bola členkou výkonných rád Fóra donorov u nás a v Českej republike, koncom 90. rokov pôsobila v Rade vlády pre neziskový sektor. Svoje skúsenosti odovzdávala mimovládnym organizáciám ako externá školiteľka Centra neziskových organizácií a ECAS v Bruseli, ako i v autorských publikáciách týkajúcich sa etiky a fundraisingu neziskových organizácií.

Foto: Alex Rymšinová

Vizáž a styling: Barbora Yurkovic

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotografovanie Konsepti Bratislava, Konsepti.com