Šesť tipov, ako pomáhať vášmu dieťaťu s domácimi úlohami

Aj u vás prebieha každý večer hádky či vzniká napätie kvôli školským úlohám, ktoré nie a nie dokončiť? Deti majú niekedy problém so sústredením, nevedia si ešte určovať priority a často nie sú naučené učiť sa.

Obetujte časť večera vedomostiam svojho dieťaťa a zapojte sa do učenia. Ale pozor. Nestavajte sa do role učiteľa ani toho, kto urobí úlohu za vaše dieťa.

Buďte motivátorom a správne ho podporte k úspešným výsledkom. Ako na to? Inšpirujte sa našimi tipmi.

Možno si myslíte, že keď sa vášmu dieťaťu vyberiete na pomoc počas prípravy do školy a zapojíte sa do práce nad úlohami, robíte mu láskavosť a školské povinnosti mu uľahčujete.

Majte však na pamäti pravidlo, ktoré opakuje vo svojej knihe doktor Kevin Leman, 5 dní, ktoré zmenia vaše dieťa: „Domáca úloha vášho dieťaťa je domáca úloha vášho dieťaťa, nie vaša“.

Nemusíte zaňho rozmýšľať ani úlohy vypĺňať. Preberte na seba rolu rodiča, ktorý buduje sebavedomie svojho potomka neustálym povzbudzovaním a chválou.

Ak si nevie rady, predtým, ako mu niečo začnete vysvetľovať, poraďte mu, nech ešte popremýšľa alebo si skúsi vyhľadať odpoveď.

Dáte mu tým najavo, že veríte v jeho schopnosti. Nepoužívajte okaté frázy, pochváľte ho vetami ako „Všimla som si, že počítaš tie príklady už tridsať minút, len tak ďalej“, alebo „Tvrdo si na tej prezentácii pracoval, dobrá práca“.

Pri učení niekedy deti strácajú trpezlivosť už po pár minútach a sťažujú sa, že je učivo ťažké a že to nedokážu. Nedovoľte, aby vám ich znechutené či smutné tváre narušili program.

Buďte im nablízku, ale držte si odstup. Musia sa naučiť, že ich povinnosti za ne nikto nevykoná. Poskytnite im pomoc radou.

Odporučte im, kde hľadať odpovede či viac zdrojov k učivu. Poraďte im inú literatúru alebo odporučte, aby zašli na druhý deň za učiteľom a požiadali ho o vysvetlenie.

Postupom času zistia, že sa sami môžu dopracovať k úspechu. Ak vidíte, že sa s úlohami trápi, nenechajte sa do školských príprav vtiahnuť.

Buďte pozorovateľ a povzbudzujte, občas nezainteresovane poraďte. Až keď vás požiada o pomoc, vtedy sa zapojte, ale opäť len v úlohe poradcu, ktorý spolu s dieťaťom hľadá cesty, ako sa dopracovať k výsledku alebo mu kladie pomocné otázky, ktorými sa k nemu dostane.

Aby dieťa nebolo ničím rušené, je ideálne počas učenia vypnúť hudbu, televíziu aj počítač. Zbaviť priestor akejkoľvek elektroniky.

Kevin Lenman radí zabezpečiť deťom na učenie tiché, dobre osvetlené stále miesto na učenie, ktoré bude priam „žiariť“ koncentráciou vedomostí.

Prepínanie pozornosti medzi úlohou z matematiky a rozbehnutou videohrou môže viesť k slabým pracovným výkonom a nedbanlivosti.

Ak však dieťa zistí, že mu niektoré úkony idú lepšie popri hudbe, nechajte ho, nech si ju pustí. Záleží však od typu úloh a aktivít, na ktorých dieťa práve pracuje.

Dôležité je nielen miesto, ale aj čas. Dieťa by si malo vypestovať v učení návyk. Zistite, v ktorom čase mu najlepšie pracuje mozog a zaveďte si stabilný čas počas dňa, kedy sa bude venovať len domácim úlohám a učeniu.

Neustále rýpanie a pripomínanie, že váš školák nemá urobené úlohy a už by sa mal učiť majú skôr opačný ako požadovaný efekt. Nakoniec sa vyvinú do apatie a maximálnej nechuti do učenia.

Všetkého veľa škodí, rovnako aj vášho zainteresovania. V deťoch to môže vyvolať pocit, že kým sa na ne nekričí a nie sú nútené, tak sa učiť nejdú. Kričiaca mama je znamenie, že už by mali začať.

V mysli dieťaťa tak vzniká mylné ponímanie povinnosti voči jeho školským úlohám.

Úlohy mu pripomeňte len párkrát a nenúteným tónom. Tak si navyknú, že zodpovednosť za dokončenie úlohy je len na nich a tým si vybudujú návyk učiť sa rovnako ako návyk plniť si povinnosti v dospelosti bez toho, aby do nich boli nútení.

Naše milé ratolesti nám niekedy ráno na ceste do školy oznámia, že nemajú dokončenú domácu úlohu alebo na to prídeme sami úplnou náhodou. Ak to zistíme včas, snažíme sa to napraviť a na poslednú chvíľu ju rýchlo opraviť.

Neuvedomujeme si však, že starosť o to, že dieťa príde na hodinu bez hotovej úlohy, by nemala byť naša, ale dieťaťa. Bojíme sa, že ho pokarhajú a bude to naša hanba. Že zlá známka vyvolá pochybnosti o našej výchove.

Nechajte však deti, aby trpeli následky svojho „lajdáctva“ sami. Trest za nesplnenú školskú úlohu má pochádzať od učiteľa, nie od rodiča. Práve on ju dieťaťu zadával, preto si to s ním musí vyriešiť sám pedagóg.

Ak si myslíte, že domáca úloha je príliš komplikovaná, zle zadaná alebo inak nevyhovujúca, nehovorte o tom pred svojim dieťaťom.

Učiteľ je pre dieťa autoritou, ktorú by mal rešpektovať. Negatívne pocity si nechajte pre seba, inak by ste mohli vo svojom dieťati vzbudiť pocit, že je v poriadku sťažovať sa na učebné metódy a učiteľov priamo v škole.

Ak sa vám niečo nezdá, dohodnite si stretnutie s vyučujúcim a vydiskutujte si problém v súkromí.