Michaela Jacová: Zlyhanie je len ďalším krokom k úspechu

Pracujete v oblasti startupov. O čom tieto platformy sú?

Pod anglickým pojmom sa skrývajú rýchlo rastúce začínajúce inovatívne firmy. Rozdiel medzi startupom a bežným podnikaním je primárne v tom, že startup vstupuje na začiatku do technologického rizika, to znamená, že nemá overený biznis koncept či technológiu. Náplňou mojej práce je investovať do firiem, ktoré fungujú takýmto spôsobom. Dať im na začiatku, keď ešte nezarábajú, kapitál a nechať zakladateľov prísť do štádia, keď ich produkt alebo služba budú predateľné.

Ste spoluzakladateľkou Startup Awards.SK. Aké najzaujímavejšie startupy ste už ocenili?

Neviem zhodnotiť, ktorý z ocenených startupov je najlepší, ale mojou srdcovkou bol projekt chalanov z Technickej univerzity v Košiciach. Volal sa Mapz, neskôr Remote Assistant, a mal silný sociálny rozmer. Išlo o technológiu, ktorá mala pomôcť nevidiacim orientovať sa v exteriéri. Páčilo sa mi, keď zakladateľ tohto projektu Tomáš Staník povedal, že jeho to neprestane baviť dovtedy, kým reálne svojou technológiou nepomôže konkrétnemu nevidiacemu. Pre mňa to symbolizuje to, o čom by malo podnikanie byť – slúžiť k zlepšeniu stavu spoločnosti.

Ľudia sa často pri podnikaní boja bankrotu...

Na Západe je pomerne rozšírená mantra, že zlyhanie je len ďalším krokom k úspechu a veľa investorov, najmä zahraničných, sa prezentuje tým, že radšej dajú peniaze niekomu, kto už zbankrotoval dve alebo tri firmy, než tomu, kto ide podnikať prvýkrát. Dôvodom je, že človek, ktorý už niekoľkokrát zlyhal, videl, akým spôsobom sa to typicky udeje a kde sa tie chyby robia a získal väčší rešpekt k podnikaniu. U nás sa len pomaly dostáva do povedomia ľudí, že podnikateľ, ktorého firma zlyhá, nemusí byť nutne zlodej, klamár alebo podvodník. Tak ako sa deti učia na pádoch chodiť, tak isto to funguje aj v podnikaní. Z príbehov bankrotov pramení múdrosť.

Aj vás neúspech posúva? Zažili ste v živote zlyhania?

Cez tie najhoršie veci som sa dostala k tomu, čo teraz robím a čo ma veľmi napĺňa. Začínam raziť teóriu, že dvadsiate roky v živote človeka sú časom, keď človek hľadá, čo chce v živote robiť. Cez vstupy do slepých uličiek natrafí na to, čo ho naozaj baví. Dokonca si myslím, že by mal v takom veku človek doslova vyhľadávať „padania na hubu“, lebo kedy inokedy môže človek riskovať? Keď som sa z osobných dôvodov presťahovala do Oxfordu, bola som presvedčená o tom, že bude veľmi ľahké pre mňa nájsť si tam prácu, lebo som mala za sebou univerzitné vzdelanie v Princetone a pracovné skúsenosti. Z rôznych dôvodov to trvalo dlhšie, než som čakala a zdalo sa mi, že je to zabitý rok môjho života. Išla som na pohovor do jednej firmy, o ktorej som veľmi málo vedela, ale povedala som si, že vezmem už hocičo, lebo som musela z niečoho žiť. Vďaka úspešnému pohovoru som sa dostala k práci pre Oxfordskú univerzitu, v ktorej som pomáhala výskumným tímom prenášať výsledky vedeckého bádania, takzvané duševné vlastníctvo, do komerčnej sféry. Nakoniec je to oblasť aj typ práce, ktorej sa venujem doteraz.

Bolo úplnou náhodou aj rozhodnutie ísť študovať na Princetonskú univerzitu?

V šestnástich som sa dostala na Gymnázium Juraja Hronca v Bratislave, kde som s ďalšími tridsiatimi študentmi zo Slovenska robila dvojročný študijný program, ktorý končil medzinárodnou maturitou a zrazu sa mi otvorila cesta do zahraničia. Naši profesori nám boli nápomocní a vedeli presne, ako sa tam treba hlásiť. Dostala som sa na americkú univerzitu a získala som štipendium.

Aké boli prvé dojmy? Predsa len na Princetone je študijná špička...

Všetko bolo šokujúce, od toho, aké sú v Amerike veľké diaľnice a autá, až po to, že týždeň na to, ako som priletela do Spojených štátov, padli dvojičky. Princeton je malé mesto asi hodinu juhozápadne od New Yorku, školský kampus je oddelený od zvyšku mesta. Škola je dostatočne malá na to, aby tam mohol žiť človek komunitne, a zároveň dostatočne veľká na to, aby sa tam neudusil. Na škole sa mi páčilo, že aj bývalí absolventi sú k univerzite lojálni aj tým, že podporujú školu finančne. Vďaka tomu som napríklad aj ja mohla na Princetone študovať, pretože štipendium som dostala od bývalého študenta univerzity, ktorý v živote zarobil veľa peňazí a venoval ich na takýto účel.

Čo bolo po škole?

V 22 rokoch som sa rozhodovala, či pôjdem na Slovensko, alebo ostanem v USA, kde som mala aj vtedajšieho priateľa. Objavila sa mi však na stole ponuka ísť na rok do Ugandy pracovať v oblasti rozvojovej pomoci. Nevedela som sa dlho rozhodnúť a potom som si uvedomila, že mám 22 a možno nikdy už nebudem mať príležitosť urobiť niečo šialené. Spätne som vďačná, že som sa tak rozhodla.

Čo ste tam robili?

Pracovala som pre americkú neziskovú organizáciu, ktorá sa zameriava na rozvojovú pomoc v Afrike a v tom čase som sa venovala monitoringu a evaluácii konkrétneho projektu zameraného na potravinovú bezpečnosť. Mali sme tam na starosti asi 50 komunít v rámci päťmiliónového regiónu v juhozápadnej Ugande, pri hranici s Rwandou a Kongom. Projekt sa snažil ľuďom pomôcť lepšie využívať pôdu, zvyšovať nutričnú hodnotu jedla a podnikať s poľnohospodárskou výrobou. Robili sme tam na to obdobie aj veľa experimentálnych vecí, lebo vtedy ešte nefungovalo to, čo sa teraz nazýva podnikanie so sociálnym zámerom.

Aký je život v Ugande?

Bolo to už pred desiatimi rokmi, ale mne tam bolo veľmi príjemne. Mala som veľké šťastie v tom, že som bola mimo hlavného mesta a nemala som veľmi kontakt s cudzincami zo západnej Európy, Kanady, USA, a tak som sa musela zžiť s prostredím. Život v Ugande je pokojnejší a pomalší, než na aký sme zvyknutí v Európe, aj keď možno v súčasnosti sa to už aj tam zmenilo. Uganda je jedna z najrozmanitejších krajín, žije tam asi päťdesiat rôznych etník. V tej oblasti, kde som bývala, sú ľudia veľmi tvrdí a je potrebné si ich získať. Táto časť Ugandy je hornatý kraj, je tam pomerne chladno, napriek tomu, že je to rovníková Afrika, podmienky na život sú ťažšie. Mohli by sme povedať, že miestne obyvateľstvo sú akísi africkí horali – prísni, odmeraní. Keď si k nim však človek nájde cestu, môže s nimi vytvoriť pekné kamarátstva. Ale inak sú rovnakí ako všade inde na svete – dobrí, zlí, leniví aj pracovití.

Čo naozaj pomáha v rámci rozvojovej pomoci?

Jeden z dôvodov, prečo som odišla z Ugandy, napriek tomu, že sa mi tam veľmi páčilo, bol, že sa mi zdalo, že to, čo robím, nemá úplne ten dosah, aký by to malo mať. Vo všeobecnosti si myslím, že rozvojová pomoc je prinajlepšom pochybný spôsob, ako sa chudobným krajinám dá pomôcť. Samozrejme, nedá sa to paušálne hodnotiť, ale pomoc založená na princípe zvrchu dolu, kedy sa niekde vo Washingtone, v Londýne alebo v Budapešti rozhodne, čo je vhodnou intervenciou na mikroúrovni v dedine v Keni alebo v Ugande, mi príde scestné. Tento prístup sa, samozrejme, vyvíja, napríklad participatívnou tvorbou rozvojových politík, ale aj to mi príde zvláštne. Akým spôsobom miestni ľudia vedia využiť najefektívnejšiu pomoc, ak majú problém doštudovať základnú školu, respektíve nevedia čítať a písať? Lokálni politici nemajú motiváciu pracovať inak, keďže často sami žijú z peňazí z rozvojovej pomoci.

Čiže efektívna pomoc môže byť napríklad možno aj cez formu akýchsi startupov v africkom ponímaní? Vybudovať tam podnikateľskú základňu, aby si dokázali sami na seba zarobiť?

To je úplne kľúčové. Pokiaľ tam nie je vybudované základné legislatívne prostredie, ktoré chráni právo na súkromný majetok alebo duševné vlastníctvo a zároveň tam nie je dostatočne vzdelaná stredná vrstva, tak sa len veľmi ťažko niekam ďalej pohneme. Jeden zo spôsobov, ako pomôcť, je možno práve pomáhať miestnym technologickým firmám, podporovať projekty, ktoré vznikajú lokálne a pomáhať napríklad aj financovaním takých projektov. Treba povedať, že toto sa už v rozvojových krajinách čiastočne deje.

Práca v krajinách tretieho sveta určite dá človeku viac, ako len riadok v CV...

Pokoru. To je zážitok na celý život. Keď som prišla z veľmi bohatého prostredia v Princetone, kde mi nič nechýbalo, bola som medzi deťmi bohatých a úspešných ľudí, bol to veľký kontrast prísť do Ugandy a uvedomiť si, že väčšina tamojších ľudí žije v úplne iných podmienkach, než na aké sme zvyknutí, napriek tomu, že tu všetci frflú, ako sa majú zle... Mne to dalo veľmi jasný obraz toho, aké mám veľké šťastie, že som sa narodila tam, kde som sa narodila a mala som možnosti, aké som mala.

Nakoniec ste sa vrátili na Slovensko. Nie je pre vás naša krajina malá?

Sú ľudia, ktorí majú korene a ľudia, ktorí majú krídla. Radila som sa vždy k tým druhým. Keď som sa vracala na Slovensko, mala som plán, že tu budem najviac dva roky, ale nejako som tu po desiatich rokoch mimo domova zapustila korene. Slovensko nie je na konci sveta a dá sa odtiaľto pomerne rýchlo a jednoducho dostať kamkoľvek. Za posledné štyri roky som viac spoznala aj Slovensko a uvedomila som si, aký dobrý život je v takom dynamicky sa rozvíjajúcom meste, ako je Bratislava. Vo veľa európskych mestách má človek pocit zakorenenia, stálosti, tu je však stále potenciál veci meniť. Slovensko je malé, ale dáva možnosti, ako veci zlepšovať.

Ostanete na Slovensku?

Môj priateľ žije v Barcelone a musím sa priznať, že mi to trochu skomplikovalo plány. Vzhľadom na moju prácu je teraz dosť ťažké presťahovať sa, tak míňam polovicu svojej výplaty na letenky.

Funguje vzťah na diaľku?

Keď ľudia chcú, aby vzťah fungoval, tak funguje a je jedno, či sú vedľa seba, alebo vzdialení od seba na pol zemegule. Pokiaľ človek chce, tak to dokáže zlúčiť. Vzťah na diaľku nie je problém, skôr je to o tom, ako to človek cíti.

Kam smerujete?

K založeniu fondu rizikového kapitálu vo východnej Afrike. (Smiech.) Jedného dňa by som chcela spojiť lásku k africkému kontinentu a Ugande s tým, čo teraz robím.

VIZITKA:

Michaela Jacová (32)

Pochádza zo Sabinova. Absolvovala štúdium medzinárodných vzťahov a verejnej politiky na Princetonskej univerzite. Vzdelanie si doplnila na Graduate Institute v Ženeve a na Fletcherovej škole práva a diplomacie v Bostone. Po škole sa venovala rozvojovej pomoci v Ugande, viedla mimovládnu organizáciu v Prahe a pracovala ako konzultantka v oblasti inovácií a technologického transferu na Univerzite v Oxforde. V súčasnosti pôsobí ako investičná manažérka spoločnosti spravujúcej fondy rizikového kapitálu. Je spoluzakladateľkou a spoluorganizátorkou najväčšej slovenskej startupovej súťaže StartupAwards.SK. V rámci projektu New Europe 100 bola v roku 2014 zaradená do rebríčka TOP 100 lídrov v oblasti inovácií v strednej a východnej Európe. Žije v Bratislave.

Foto: Alex Rymsinová

Styling a vizáž: Barbora Yurkovič

Ďakujeme agentúre Exit Model Management za poskytnutie priestorov na fotografovanie, Exitmm.sk.