Anna Šišková: Človek môže byť slávny a nemusí mať ani na chleba

V kuchárskej knihe, ktorú ste nedávno vydali, píšete, že vaši rodičia mali reštauráciu. Tam ste sa naučili variť?

Nie, na to som bola ešte primalá, ale naozaj som sa stále motala v kuchyni a či som chcela, alebo nechcela, tak som občas musela pomôcť. Napríklad pri palacinkách, ktoré sú veľmi prácne a keď si ich naraz objedná šesťdesiat alebo sedemdesiat ľudí, čo sa u nás bežne stávalo, tak musel pomáhať každý, kto mal ruky-nohy. Ako sedemročná som ich už vedela prehadzovať na panvici, čo ma veľmi bavilo, najmä preto, že som mohla robiť macherku pred kamarátkami. Neskôr som to naučila aj moju mladšiu dcéru Terezku. Dorotka zasa rada varí vegetariánske špeciality z rôznych kuchárskych kníh a vždy nečakane, aby nás prekvapila. Niektoré boli ozaj dobré a varila som ich potom aj ja. Terezka sa odo mňa naučila aj ďalšiu špecialitu – flambované banány. Je to veľmi efektné jedlo, lebo sa zapaľuje na panvici. Skúšala to, až kým jej pri tom nezhoreli vlasy a obočie. Mala vtedy asi trinásť rokov. Ale odvtedy si už dáva pozor a musím povedať, že tiež výborne varí.

Vaša dcéra Dorotka je už matkou. Ako sa cítite v úlohe babky?

Mne to až tak neprichodí, aj keď to, že do našej rodiny pribudol malý Filipko, je veľká zmena. Nikdy by som si nepomyslela, ako veľmi rada ho budem mať. Dosť ma to prekvapilo, myslela som že to tak cítia len rodičia k deťom. Dorotka s manželom Maťom žijú v Moskve, je to dosť ďaleko, ale našťastie často chodia na Slovensko. Momentálne sú na dovolenke v Indii a chystajú sa presťahovať do Saudskej Arábie. To znamená, že sa asi budeme vídať menej než doteraz, ale na druhej strane sa teším, že ich budem navštevovať niekde, kde je more a teplo.

S Dorotkou a Terezkou vraj veľa cestujete...

Áno, už sa nám to stalo tradíciou i zvykom. My tri vždy držíme pokope a keď sa niektorej z nás niečo stane, tak si pomáhame. Bez ohľadu na to, či s nami sú, alebo nie sú nejakí muži. Tento rok sme boli v Taliansku v Lago di Garda, ale už vo štvorici, aj s malým Filipkom.

V knihe spomínate aj svojich bývalých partnerov, Juraja Nvotu a Jiřího Chlumského. Aký máte s nimi vzťah?

Dobrý, ale viem si predstaviť aj lepší. S Jurajom nie sme veľmi v kontakte, má svoju rodinu a musím povedať, že po rozchode sme si k sebe nenašli priateľskú cestu, čo ma mrzí. Inak je medzi nami všetko v poriadku. Tolerujeme sa, pracujeme v jednom divadle, on má krásny vzťah s našimi dievčatami. S Jirkom sme stále priatelia. Zatiaľ ešte nie sme rozvedení, ale myslím si, že aj keď budeme, priateľstvo medzi nami vydrží. Som veľmi tolerantný človek, takže po rozchode vždy záleží na mužovi, ako sa k tomu postaví.

Čo vám pomáha v ťažkých chvíľach?

Byť medzi ľuďmi. Nie som veľká introvertka. Keď mi je ťažko, tak je pre mňa dobré ísť niekam do spoločnosti medzi kamarátov a nemyslieť na to. Podľa mňa čas dokáže vyliečiť všetky rany, keď sa človek nevzdá. Jasné, že treba bojovať a neutápať sa v slzách. Mne pomáha, keď môžem smútok prekryť nejakými peknými zážitkami. Akurát keď som bola po operácii chrbtice a všetko ma bolelo, tak som nemala chuť s nikým komunikovať.

Istý čas ste veľa pracovali v Česku. V roku 2000 ste dostali Českého leva aj nomináciu na Oscara za film Musíme si pomáhať. Ako vám to zmenilo život?

Boli to ocenenia, ktorými mi ľudia vyjadrili uznanie, ale finančne sa u mňa veľa nezmenilo. Možno keby som žila v Hollywoode, tak je zo mňa slávna a bohatá herečka, ale u nás je to tak, že človek môže byť slávny a nemusí mať ani na chleba. Najmä, ak splácate hypotéku a zarábate si v divadle. Takže rok 2000 mi priniesol veľa slávy, ale nie peňazí. Potom prišlo päťročné prázdno, vtedy som nemala veľa príležitostí. Až po piatich rokoch si na mňa spomenuli v Česku, nakrútila som tam seriály Letisko a Místo v životě. Zrazu som bola vo všetkých českých televíziách, až v novinách písali, že je „prešiškováno“.

Praha si vás na niekoľko rokov doslova pritiahla. Mali ste tam veľa práce aj partnera. Nikdy ste sa tam nechceli nadobro presťahovať?

Na istý čas som sa do Prahy aj presťahovala, ale zároveň som nikdy nedokázala opustiť bratislavské divadlo Astorka. Stále som tam dochádzala. Večer som prišla, odohrala predstavenie a potom som sa na noc vracala do Česka. Nebolo to ľahké, ale som rada, že som to urobila. Vedela som, že aj keď som chvíľu slávna a darí sa mi aj niečo zarobiť, nemusí to byť navždy. Tak to v živote chodí – každý chvíľku ťahá pílku. Raz ideš cestou hore a potom zase pekne dolu. V živote potrebujeme nejakú istotu a ja som ju vždy mala v ľuďoch z Astorky, ktorí pri mne stáli, ktorým môžem dôverovať a tvoriť s nimi niečo zmysluplné, čo ma veľmi baví.

Je pravda, že spolu trávite veľa času aj mimo divadla?

Áno, na dovolenkách sme boli viackrát spolu s Maťom Landlom a Adym Hajdu. Posledného Silvestra som strávila s Robom Jakabom, jeho ženou a mojou dcérou Terezkou. Boli sme v Banskej Štiavnici a musím povedať, že to bolo nádherné. Objavila som tam zvláštnu komunitu mladých intelektuálov a umelcov, ktorí nás veľmi pekne prijali.

Teraz ste viac v Prahe alebo v Bratislave?

V Bratislave a je to tak dobre, lebo vždy som sa cítila viac doma na Slovensku. Jednoducho som Slovenka, naša mentalita mi bude vždy bližšia, aj keď v Prahe mám veľa priateľov, mám tam svoje divadlo Studio dva, kde stále hrávam, a znovu sa mi tam črtajú pekné filmové príležitosti. Na Slovensku som nakrútila seriál Tajné životy a musím povedať, že som si tú prácu naozaj vychutnala. Dokonca aj moja Terezka, ktorá študuje na FAMU a je veľmi kritická, povedala, že sa jej páči. Určite aj preto, že je nakrútený viac filmovo, má peknú kameru a téma týraných žien, ktorou sa zaoberá, je veľkou neznámou. Obyčajní ľudia o nej veľa nevedia.

Stretli ste sa osobne s takýmito ženami?

Mám kamarátku Vierku Stráňavovú, ktorá je riaditeľkou azylového domu, takže viem, s akými problémami takéto zariadenia zápasia. Chýbajú im peniaze na kvalifikovaných pracovníkov, psychológov, psychiatrov, ľudí, ktorí poskytujú týraným ženám rôzne služby. Okrem toho je stále nedoriešený problém s tým, kam umiestniť ženy, ktoré z azylových domov odchádzajú. Nemôžu tam zostať natrvalo. Mali by im poskytnúť sociálne byty za nízke nájomné, aby mohli znovu začať. Takto sa musia vrátiť k mužovi, ktorý ich bije, lebo nemajú kam ísť. Štát pre ne nemá iné riešenie. To je strašné. Predstavte si, že nemáte strechu nad hlavou a ešte k tomu vás niekto ohrozuje. Podľa mňa treba rovnako pomáhať týmto ženám, ako postarať sa o chorých v nemocnici.

Aký máte vzťah k postave alkoholičky Márie, ktorú hráte v tomto seriáli?

Je zvláštne, že na Slovensku, na rozdiel od Česka, kde hrávam krásne a kladné hrdinky, mi dávajú často postavy padlých žien. Už ma to aj trochu unavuje, ale postava Márie ma zaujala, lebo bola výborne napísaná. Ide o ženu, ktorá je citovo závislá od svojho muža, hoci je to alkoholik a ešte ju aj bije. Ona začala piť pri ňom, nestarali sa o deti, viedli hrozný život. V seriáli sa párkrát opije a potom je agresívna, čo je dosť zábavné hrať. Zároveň trpí a strašne sa ľutuje, je na seba precitlivená, ale k ostatným drsná. Musím povedať, že mi to nie je veľmi sympatické, ale chápem, že takto vyzerajú životy mnohých týraných žien. Sú nejakým spôsobom závislé od muža, ktorý ich týra, od jeho silnej mužskej energie a nevedia sa z toho vymaniť.

Vy si viete vždy zachovať nezávislosť vo vzťahu k mužom?

No, asi nie... Ale viem si stanoviť hranice, za ktoré nie som ochotná ísť a povedať stop, keď treba. Viem, že milovať sebazničujúco nie je správne. Človek by si mal zachovať triezvy pohľad, aj keď nie vždy sa to dá. Napríklad, keď sa s vami niekto, koho ste veľmi milovali, rozíde a vy sa cítite bezmocná.

Ako si plánujete ďalší život?

Hovorí sa, že keď sa jedny dvere zatvárajú, iné sa otvárajú. Prijímam to, čo ku mne prichádza, nechávam život plynúť. A čo je môj sen? V lete sme boli s Terezkou na chorvátskom ostrove Iž, má tam dom moja kamarátka Julka. Úplne som sa do toho miesta zamilovala, pocítila som úžasný pokoj, aký som už dávno nezažila. Bolo tam nádherné more, málo turistov. Teraz uvažujem nad tým, aké by bolo krásne mať tam nejaký, aspoň malilinký domček.

VIZITKA:

Anna Šišková (54)

Narodila sa v Žiline. Už ako gymnazistka sa venovala ochotníckemu divadlu. Študovala na Pedagogickej fakulte v Trnave, rok bola členkou činohry Divadla Jonáša Záborského. Od roku 1981 pôsobila desať rokov v trnavskom Divadle pre deti a mládež (dnešné Divadlo Jána Palárika) a potom prešla do bratislavského Divadla Astorka Korzo '90. V divadle ju objavil český režisér Jan Hřebejk, ktorý ju obsadil do filmu Musíme si pomáhat, ktorý získal nomináciu na Oscara. Za úlohu v tomto filme dostala v roku 2000 Českého leva. Na túto cenu bola nominovaná aj o dva roky neskôr za účinkovanie vo filme Kruté radosti. Zároveň je dvojnásobnou držiteľkou divadelného ocenenia DOSKY. Slovenskí televízni diváci ju môžu momentálne vidieť ako Máriu v seriáli Tajné životy.

Foto: A. Lodes

Fotoasistencia: Matej Fabianek
Styling: Jana Milatová
Mejkap: Hany Lednar

Za poskytnutie priestorov ďakujeme showroomu Kabinet, Kabinetkabinet.sk