Akrobatická lyžiarka: Posúvam sa ďalej, lebo sa nebojím

Minulý rok to bolo prvýkrát, čo sa akrobatické lyžovanie – disciplína slopestyle predstavila na olympijských hrách. Vy ste sa dokonca postavili na štart úplne prvá. Aký to bol pocit?

Som rada, že som to celé mohla otvoriť. Povedala som si, tak teda idem (smiech). Ale nebola som tým zaskočená alebo prekvapená. Na štarte stáli rovnakí ľudia, akých som stretávala na svetových pohároch. Aj keď je pravda, že na olympiáde na mňa mierilo oveľa viac kamier ako inokedy. Publikum bolo tiež trochu iné, atmosféra bola oveľa slávnostnejšia.

Keď sa obzriete za olympiádou v Soči s odstupom času, čo vo vás zanechalo najväčší dojem?

Celkovo to bolo úžasné prostredie, krásne hory, páčilo sa mi, že som stretla aj svetových športovcov z iných disciplín. Zážitkom pre mňa bolo tiež to, keď sme išli z hôr a zrazu sme prišli k moru. V olympijskej dedine bolo všetko úplne nové, novovybudované. Dokonca niektoré veci sa ešte dorábali, napríklad po chodbách ešte nosili postele alebo mi zrazu prišli do izby zavesiť záclonu. Boli to maličkosti, ktoré nás trochu prekvapili, ale vôbec nám neprekážali, mali sme aspoň zážitok.

Aká veľká je konkurencia vo vašej disciplíne slopestyle?

Vo svete stále rastie. U nás na Slovensku, bohužiaľ, nie je veľká. Určite to v našom športe nie je také ako napríklad v zjazdovom lyžovaní, kde je súťažiacich oveľa viac.

Z akých krajín pochádzajú najlepší akrobatickí lyžiari?

Najlepšia je asi Amerika, Kanada má tiež veľmi dobré zastúpenie, odtiaľ bola aj olympijská víťazka. Výborne je na tom Švajčiarsko a severné štáty, ako napríklad Švédsko.

Sú na Slovensku vytvorené dostatočné podmienky pre tento šport?

Ak chce niekto zo Slovenska trénovať na svetovej úrovni, musí za freestylovým lyžovaním cestovať. Každá trať je úplne iná, má iné rozmery, iný sklon a tvar prekážok, preto strediská striedam. Na jeseň začínajú sezónu ľadovce, vtedy zvyknem chodiť do Rakúska. November a december sú pre nás väčšinou hluchým obdobím, pretože na ľadovcoch je už príliš zima a v našich strediskách ešte nie je dosť snehu. Vtedy je to najlepšie v Amerike. V Európe začínajú fungovať snowparky väčšinou až v januári. Takže jazdím takto kade-tade po svete. Finančne je to dosť náročné.

Máte trénera?

Mám, ale chodí so mnou väčšinou len na preteky. Neplatí ho lyžiarska asociácia, takže musí mať aj svoje pracovné aktivity. V podstate som sebestačná jednotka. Jazdím sama aj sa manažujem sama, všetko robím sama (smiech). Nie je to ako v iných športoch, kde človek príde a má aj niekoľkých trénerov, maséra či servis lyží. Ten si momentálne tiež robím sama, len na pretekoch mi navoskuje lyže tréner.

Dočítala som sa, že mimo sezóny trénujete skoky na trampolíne alebo vo vode. Ako prebiehajú takéto tréningy?

Oblečieme si neoprén, obujeme lyžiarky a nasadíme si lyže...

Nejaké špeciálne?

Nie, tie isté, čo máme na svah. A aby nás tento výstroj nepotopil, máme na sebe aj plávaciu vestu. Vo vode je postavená rampa, na ktorej trénujeme. Pri bazéne sa nachádza skokanský mostík s umelou trávou a zavlažovacím systémom. Vyjdeme hore po schodoch na konštrukciu a zoberieme si obyčajné mydlo, ktorým si namydlíme lyže, aby nám to išlo lepšie. Potom sa spustíme dolu po nájazdovej rampe na skok... A dopadneme na vodnú hladinu. U nás takéto zariadenie momentálne nemáme, ale v Čecsku majú dva takéto skoky, takže chodím trénovať tam.

Aké druhy skokov zvyknete využívať na snehu?

Sú to rotácie cez hlavu alebo okolo vlastnej osi. Minulý rok som sa naučila rodeo 9, čo je kombinácia horizontálnej a vertikálnej rotácie s 900-stupňovou otočkou. Okrem toho zvyknem robiť rotácie o 360, 540 a 720 stupňov spolu s úchytmi lyží, takzvanými grebmi.

To neznie práve najbezpečnejšie. Nemáte niekedy strach?

Nie, strachom by som to určite nenazvala, skôr mám rešpekt. Keby som mala strach, nemohla by som tento šport robiť. Kto sa bojí, nikdy sa neposunie ďalej. Určite keď idem skúsiť nový skok, ktorý je skutočne veľký, pociťujem chvenie alebo rešpekt. Keď sa mi však trik podarí, ďalší raz si síce stále uvedomujem jeho náročnosť, ale už si ho skôr užívam, je to super.

Rodičia sa vás nesnažili presvedčiť, aby ste sa dali radšej na nejaký bezpečnejší šport?

Najskôr sa trošku obávali. K tomuto športu ma však priviedol brat, ktorý sa freestylovému lyžovaniu venoval ešte predo mnou, takže, našťastie, už boli trošku predpripravení na to, čo majú v rodine. Určite sa o mňa stále trochu boja, ale zasa ma aj veľmi podporujú. Nechávajú ma, aby som robila, čo ma baví.

Pamätáte si ešte, kedy ste sa prvýkrát postavili na lyže?

To si už, bohužiaľ, nepamätám, pretože som mala asi tri roky. S našimi sme chodili odmala stále niekam lyžovať, väčšinou do Tatier, ktoré máme blízko. Okrem toho som sa tri roky venovala volejbalu. Rada som chodila trénovať, ale vždy tam boli dievčatá, ktoré hrali volejbal dlhšie ako ja a boli lepšie. A tak som soboty, keď sme boli zápasy, presedela na striedačke a do hry som sa dostala až na koniec, aj to len na chvíľu. Keď som videla, že je krásne počasie a ja sedím v telocvični, išlo ma poraziť (smiech). Povedala som si, že toto nie je pre mňa a chcem byť radšej vonku v prírode. A tak keď som sa v štrnástich rokoch dostala k freeskiingu, bolo rozhodnuté.

Aké boli vaše začiatky?

Pamätám si, že keď začínal môj brat Miško a neskôr aj ja, dali sa akrobatickí lyžiari na Slovensku zrátať na prstoch jednej alebo dvoch rúk. Vtedy neexistovali súťaže, respektíve boli len v zahraničí. A keď už niekto u nás spravil menšie preteky, veľmi radi sme sa zúčastnili. Tým, že sme boli malá komunita, boli sme radi, že sa môžeme všetci stretnúť. V našich začiatkoch sa dokonca na Slovensku nedali zohnať ani freestylové lyže. Začínala som na obyčajných. Moja prvá výplata z brigády - predávania zmrzliny na Liptovskej Mare išla na kúpu prvých freestylových lyží.

Všimla som si, že videá hrajú pri tomto športe pomerne dôležitú úlohu.

Rada sa prezentujem práve prostredníctvom videí, aby aj ostatní mohli vidieť, ako jazdím. Aj ja sa pozerám na prácu ostatných, či už skvelých jazdcov, alebo kameramanov. Prípadne sa od nich učím nové triky. Za tých deväť rokov, čo sa venujem tomuto športu, vidím obrovský progres v trikoch a technike. Je skvelé, že každý deň vychádzajú videá od svetových jazdcov. Triky sa posúvajú úplne do iných dimenzií. Vznikajú veci, ktoré by mi predtým ani nenapadli. A teraz už ich dokáže každý druhý lyžiar. Tento rok som navyše zapojená do filmového projektu In between, v ktorom budú najlepší jazdci z Čiech, Poľska a ja v zastupovaní za Slovensko. Už sa veľmi teším.

Aj si na svahu navzájom pomáhate a radíte?

Áno, náš šport je veľmi priateľský. Stretávame sa v snowparku a väčšina z nás sme kamaráti. Keď sa učím nový trik, zvyknem niekoho poprosiť, aby mi vysvetlil, čo mám urobiť. A vždy mi ochotne poradí. Alebo ak spravím niekde chybu a všimne si to niekto, upozorní ma na ňu... Všetci si navzájom pomáhame, či už je to na kopci, alebo v bežnom živote.

Čo vás čaká najbližšie?

V januári pôjdem na Európsky pohár do Mayrhofenu a na majstrovstvá sveta v Kreischbergu. Je to len tri hodiny od Bratislavy, takže to bude asi najbližšia lokalita, akú sme kedy na preteky mali. Potom ma čaká univerziáda v Sierre Nevada a vo februári Svetový pohár v americkom Park City.

Okrem lyžovania sa venujete štúdiu na vysokej škole, ale aj viacerým projektom. Napríklad v rámci Snowgirls prezentujete v školách freestylové zimné športy. Majú mladí ľudia záujem o tieto aktivity?

Myslím si, že ich to vždy nadchne. Väčšinou sa im páči, že s týmto športom sa dnes už dá ísť aj na vyššie preteky. A navyše to nie je len dril, ale aj zábava.

Plánujete si vychovať svojich nasledovníkov?

Chcela by som, aby tento šport začalo robiť viac detí. A myslím si, že mladí ľudia na Slovensku sú veľmi šikovní a športovo nadaní. Väčšinou keď sa tomu začne niekto u nás venovať naplno – na svetovej úrovni, má šancu, aby sa umiestňoval na stupni víťazov. Ale ako som už spomínala, tento šport nie je o prvých priečkach, ale predovšetkým o zábave z lyžovania a výsledky sa dostavia spolu s tým.

VIZITKA:

Zuzana Stromková (24)

Pochádza z Liptovského Mikuláša. Na lyže sa prvýkrát postavila v troch rokoch, akrobatickému lyžovaniu sa venuje od štrnástich. V roku 2011 bola prijatá za člena slovenskej reprezentácie vo freestylovom lyžovaní v disciplíne slopestyle. V minulom roku sa zúčastnila na zimných olympijských hrách v Soči, kde obsadila 20. miesto. V sezóne 2013/2014 sa umiestnila celkovo na 5. mieste v najvyššej svetovej súťaži FIS World Cup. Dvakrát za sebou (v 2012 a 2013) sa dostala na prestížne preteky Nine Queens, kam sa dostanú len najlepší na svete na pozvánku, a odniesla si odtiaľ 2. a 4. miesto. Okrem toho má za sebou štúdium reklamnej fotografie a v súčasnosti študuje sociálnu a mediálnu komunikáciu v Prahe.

Foto: A. Lodes

Styling: Jana Milatova

Vizáž: Hanny Lednar

Ďakujeme za umožnenie fotografovať v priestoroch Ski Point - Ski servis, shop and coffe v Bratislave, Skipoint.sk