Zuzana Kanócz: Pozornosť ľudí je ako droga

Ako ste prežili Vianoce?

Krásne! Oslavovali sme v trojici – Juraj, Lucas a ja. Tak to bolo aj počas minulých Vianoc, už vtedy sme si povedali, že keď sme rodina, nepotrebujeme chodiť k niekomu na Štedrý večer. A tak sme si Lucasa, ktorý bol ešte bábätko, dali do sedačky a položili na stôl ako misu s polievkou. My sme jedli kapra a on cumľal žirafku. Tentoraz to bolo ešte veselšie. Už nadšene rozbaľoval darčeky, odušu trhal papier, tešil sa zo stromčeka a jedol s nami pri stole všetko, čo videl. Pri varení a pečení pomáhal, ako len mohol, kuchyňa je teraz jeho kráľovstvom. Na konci dňa sú hrnce a varechy po celej obývačke.

Po veľmi rušnom období, ktoré ste prežili v divadle a v televízii, to musí byť pre vás veľká zmena byť na materskej dovolenke.

Mám pocit, že to prišlo včas, už toho bolo akosi priveľa. Išla som zo seriálu do seriálu – najprv to bolo Medzi nami, potom Ordinácia v ružovej záhrade, Horúca krv. Táto pauza prišla ako dar z nebies. Nejde len o bábätko, ale aj o to, že som konečne potrebovala spomaliť, upokojiť sa, ukotviť. A myslím si, že aj diváci mnou už boli asi trošku presýtení.

Takže život na materskej sa vám páči?

Som vďačná za to, že si môžem dovoliť ostať doma. Sústrediť sa na Lucasa a na seba. Vždy som nerada robila viac vecí naraz, aj keď pri našom povolaní sa tomu mnohokrát nedalo vyhnúť. Neviem si predstaviť, že by som sa mala popri učení textov a premýšľaní nad postavami starať o Lucasa a domácnosť. Klobúk dolu pred tými herečkami mamičkami, ktoré to dokážu.

Aké to je pre vás byť zrazu mimo veľkej pozornosti médií?

Netvrdím, že to bolo pre mňa ľahké. Predstavte si, že máte tridsaťpäť rokov, pracujete na sebe, na svojej kariére, vaše ego sa tým nadchýna a zrazu je všetko inak. Vtedy zistíte, že všetka pozornosť, ktorou vás ľudia zahŕňali, bola pre vás ako droga. Človek si na ňu jednoducho zvykne. Nejaký čas mi trvalo, kým som dokázala prijať, že som zrazu mimo, že nie sú prvoradé moje potreby, ale Lucasove. Niekoľko dní po jeho narodení, vždy keď som ráno otvorila oči, ma prepadla myšlienka, že už nikdy nebudem žiť ako predtým, lebo na svete je niekto, kto ma bytostne potrebuje. Môj syn je odo mňa závislý, keby som sa oňho nepostarala, nenakŕmila ho, tak by nemohol prežiť. A to je veľký záväzok, ktorý som musela ako matka prijať. Neviem, ako to prežívajú otcovia, mne Juraj veľmi pomáha, ale zároveň vie, že keď chce ísť za kamarátmi alebo loziť na skaly, tak môže. My ženy to máme inak. Ale teraz to už neriešim. To čo mi Lucas dáva, je krajšie ako hocičo iné. Môj život sa krásne zmenil.

Predtým, než sa vám narodil Lucas, ste o jedno bábätko prišli počas nakrúcania seriálu Horúca krv. Podarilo sa vám s tým vyrovnať?

To bola jedna z prvých vecí, ktoré som musela urobiť, aby som mohla rozmýšľať o druhom tehotenstve. Prijať to, čo sa stalo, lebo pre niečo to tak malo byť. Porozprávať sa s tou dušičkou a navzájom si odpustiť. Lebo je pravda, že keď sa vám také niečo stane, nosíte v sebe veľkú zlosť, hnev, výčitky, že ste možno mali niečo urobiť inak. To všetko som musela spracovať, aby som mohla mať dieťa.

Ako si spomínate na pôrod?

Bol to najsilnejší zážitok, aký som doteraz zažila. Nielen po fyzickej stránke, ale aj po duševnej. Som vďačná, že som prišla na svet ako žena, že nás príroda obdarila takýmto darom a že som to mohla zažiť.

O vzťahu s vaším partnerom Jurajom Lojom sa toho už popísalo dosť, nikde som sa však nedočítala, ako ste sa dali dokopy. Kde ste sa vlastne zoznámili?

Bolo to pred deviatimi rokmi, Juraj bol ešte v škole. S Ľubom Kostelným sme sa vybrali na jeho absolventské predstavenie, na ktoré nás zavolal náš kamarát režisér Marián Amsler. Ľubo už bol zamestnaný v SND a ja v nitrianskom divadle, tak sme prišli medzi študentov ako tí skúsenejší. Bol to veľmi pekný večer. S Jurajom sme sa zoznámili, ale to bolo všetko. Potom prišli prázdniny, nová sezóna a keď som po lete prišla do divadla, zistila som, že sa stal mojím kolegom. Hneď v septembri sme začali skúšať hru Divotvorný hrniec, zblížili sme sa, začali spolu tráviť viac času. A už v decembri sme boli pár.

Čím si vás získal?

Spočiatku som mala pochybnosti. Predsa len, bol o päť rokov mladší, a tak som sa pýtala samej seba, či predsa len nepotrebujem niekoho zrelšieho. Ale bol taký veselý, bezproblémový, bola s ním veľká zábava a páčilo sa mi, že robil s obrovským nadšením všetko, do čoho sa pustil. Všetko robil na tisíc percent. Či už na javisku, alebo mimo neho. Navyše bol veľmi slušný. Otváral mi dvere, obliekal kabát. Nemohla som uveriť, že pochádza z Bratislavy, pripadal mi ako chlapec z dediny. A navyše mi úžasne voňal. Keď som sa ho prvýkrát zhlboka nadýchla, tak som mala pocit, že takto vonia domov. To som predtým ešte s nikým nezažila. Samozrejme, sme obyčajný pár ako všetky ostatné, a nebolo to stále ružové. Zažili sme spolu aj horšie dni.

Predtým, ako ste si založili rodinu, ste odišli na tri mesiace do New Yorku.

Áno, na jazykový pobyt, a som rada, že som to spravila. Potrebovali sme vtedy priestor sami pre seba a navyše som objavila jedno úžasné mesto, kam by som sa rada vrátila s Jurajom a Lucasom.

Aký vplyv malo odlúčenie na váš vzťah?

Zistila som, že ľudia nemusia byť vždy presne takí, ako si predstavujem, aby som ich dokázala akceptovať. Napokon, Juraja milujem práve preto, lebo je taký, aký je.

Ako vyzerá spolužitie dvoch hercov? Kritizujete sa navzájom, keď sa vám na výkone toho druhého niečo nepáči, alebo sa šetríte?

Nenazvala by som to kritikou. Skôr povieme svoj názor. Ale nie zakaždým. Nie vždy to má totiž zmysel. Niekedy môže aj dobre mienená rada zbytočne ublížiť alebo zneistiť. A kde je napísané, že akurát môj názor je ten správny? Navyše, každý z nás môže text, situáciu, ktorú hrá, vnímať po svojom. Dvaja ľudia nikdy nezahrajú tú istú rolu rovnako. S Jurajom sa už natoľko poznáme, že vieme, čo si môžeme navzájom povedať.

Ako si plánujete ďalšiu hereckú kariéru?

Ja si veľa neplánujem. Keby sa naskytla ponuka, ktorej by sa nedalo odolať, tak by som ju asi prijala, aj keď by sme museli s Jurajom nejako zladiť starostlivosť o Lucasa. Lebo to by som chcela najmenej, aby sa oňho staral niekto cudzí. A možno budeme mať zarobené na ďalšie bábo a všetko bude inak.

Takže plánujete pre Lucasa súrodenca?

Určite áno, veď by sa chudáčik zbláznil, keby ostal sám. Občas mám pocit, akoby svojho súrodenca už hľadal. Ja aj Juraj sme z viacdetnej rodiny a vieme, aké to je vzácne. Chceli by sme to dopriať aj Lucasovi.

Pred nami je ďalší nový rok. Máte nejaké špeciálne novoročné prianie?

Hmotné priania nemám, pre mňa je najdôležitejšie, aby sme boli všetci zdraví a mali sa radi. A tiež, aby sa darilo nášmu internetovému Starbazaru, kde predávame oblečenie a doplnky zo šatníkov známych dám. Založili sme ho koncom novembra so zakladateľkou humanitárnej organizácie Viac než šperk, ktorá pôsobí v Keni. Svojimi kúskami doň prispeli Adela Banášová, Karin Haydu, Táňa Pauhofová, Petra Polnišová, Helena Krajčiová, Nela Pocisková, Lucia Hablovičová a mnohé iné dámy s dobrým srdiečkom. Peniažky z predaja za december idú na vybudovanie zdroja pitnej vody v obci Gongoni. Dúfam, že sa nájde ešte mnoho ľudí, ktorí nám pomôžu podporiť projekty na pomoc ľuďom v núdzi.

VIZITKA:

Zuzana Kanócz (35)

Maturovala na maďarskom gymnáziu v Košiciach, vyštudovala herectvo v ročníku Emílie Vášáryovej a Martina Hubu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 2003 získala angažmán v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Za stvárnenie hlavnej úlohy v hre Portia Coughlenová dostala cenu Dosky 2007 za najlepší ženský herecký výkon sezóny. Hosťovala aj v Činohre Slovenského národného divadla v predstaveniach Tančiareň, Mrzák z Inishmannu, Plantáž. Účinkovala v televíznych seriáloch Medzi nami, Ordinácia v ružovej záhrade a Horúca krv. Vo filmoch Nebo, peklo… zem, Čerešňový chlapec, Kvety a Lucia. V Česku ju preslávila úloha Laury vo filme režiséra Filipa Renča Román pre ženy.

Foto: Jakub Gulyás

Styling: Natália Pažická

Vlasy: Monika Kalická/KDRKO

Makeup: Jana Olšinská

Produkcia: Studio22.sk