Katarína Knechtová: Môj svet sa zmenil, zoženštel

Pred koncom roka ste absolvovali turné po Slovensku s Cigánskymi diablami...

Priznám sa, že keď ma oslovili, bola som veľmi nadšená, no trochu som sa aj bála, ako to bude fungovať. Bolo treba zobrať do úvahy rôzne hudobné štýly a pripraviť aranžmán s citom, aby koncert nevyznel ako prvoplánová záležitosť. Myslím, že sa nám to podarilo, koncerty sú úspešné a dopadli v podstate nad moje očakávania. Moji fanúšikovia sú už zvyknutí na to, že keď sa začnem nudiť, vymýšľam – idem koncertovať s Hudcami z Kyjova či s Alexandrovovcami, prípadne unplugged alebo robím viac s elektronikou.

Vyhovuje vám toto hudobné spojenie?

Pre mňa to je oslobodzujúce, pretože keď hrám iba vlastné piesne, váha istých emócií ma drží v mantineloch. V cigánskych piesňach môžem byť omnoho expresívnejšia, dať do toho viac divadla, čo sa v popových pesničkách nie vždy dá.

Aj si na pódiu zatancujete?

Svojským štýlom. Chcela som, aby ma naučili cigánske tance, a jediné, čo robím, je, že trasiem poprsím a také všelijaké čudné pohyby (smiech).

Ako znejú vaše pesničky v inom aranžmáne?

Je tam veľa ťahavých tónov a znie to skôr ako orchester. Nesnažili sme sa úplne všetko poprepájať, niektoré piesne hrám sama s gitarou a kapelou a niektoré ich piesne zase hrajú oni sami. A zopár piesní spievam aj cigánskych.

Koncertnú šnúru ste mali doslova naprieč Slovenskom. Ako zvládate stres z presunov?

To je jediná vec, ktorá mi na tom celom hrozne lezie na nervy, ale to už od pätnástich rokov. Odvtedy sa nič nezmenilo, dokonca čím som staršia, tým to horšie zvládam. Koncerty ma bavia, vždy sa na ne teším, ale cestovanie je pre mňa naozaj jednou z najnepríjemnejších činností, ktorá súvisí s mojou prácou. Ale čo sa dá robiť...

Tento rok ste však cestovali ďaleko, až do Indie. Prečo ste tam išli?

Vlastne ani neviem. Prišlo to tak spontánne. Mám kamarátku zo strednej školy, ktorá sa vydala a žije v Karibiku, a vždy, keď sa chceme stretnúť, musíme si naplánovať nejaký výjazd. Keďže je učiteľkou jogy, chcela ísť na kurz do Indie a ja ako pohybovo nadaný človek som sa prihlásila s ňou. (smiech) Cvičili sme jogu, trošku cestovali, ale hlavne veľa sa rozprávali o živote a oddychovali.

O Indii sa už všeličo popísalo, ako to tam aktuálne vyzerá?

Rozhodne to je extrémna krajina, a keď tam prídete, buď si ju zamilujete, alebo okamžite oľutujete, že ste tam prišli. Páčilo sa mi tam, pretože sa cítim dobre všade, kde na mňa zrazu „dýcha“ niečo celkom iné, nové, než to, na čo som zvyknutá. V Indii sme bývali v takých podmienkach, pri ktorých možno aj utečenecký tábor lepšie vyzerá. Až vtedy si človek uvedomí, že k životu veľa nepotrebuje. Bola som veľmi spokojná, napriek tamojšiemu smradu a neporiadku.

Joga sa často spája aj s duchovným rozvojom. Posunulo vás to aj v tejto rovine?

Hlavne ma to naučilo trpezlivosti. Škola jogy bola veľmi intenzívna a náročná po psychickej aj fyzickej stránke. Keď vás niekto núti ráno stáť tri hodiny na jednej nohe alebo visieť na lane pol hodiny, nehýbať sa a sústredene dýchať, všetko vás bolí a ste hladná, rozmýšľate, načo ste sa na to dali. Keď som sa však vrátila domov, zrazu všetky pracovné povinnosti, hudba, plánovanie išli mimo mňa a dokázala som sa viac koncentrovať a udržať v sebe pokoj.

Chceli by ste sa tam ešte vrátiť?

Keby bola taká možnosť, tak určite.

Na vás je však zmena aj viditeľná. Kto alebo čo stojí za novou podobou Katky Knechtovej?

To je ťažko povedať. Účesy som menila stále, a za to, že sa mi podarilo schudnúť, ďakujem sebe a svojej kamarátke, ktorá ma už päť rokov „driluje“ pri cvičení. Myslím, že je to taký prirodzený vývoj. Keď som odišla z kapely Peha, nastal moment, že som sa musela postaviť na vlastné nohy, a tým, že som už nebola v mužskej spoločnosti, v ktorej som sa snažila tak veľmi zapadnúť, zrazu som v sebe objavila ženské stránky a tie vyšli viac na povrch. Teraz mám už aj manažérku ženu, viac spolupracujem so ženami a môj svet sa trošku zmenil – zoženštel. Už je pre mňa prirodzené, že sa mám na koncert nalíčiť, pekne obliecť a viac si to užívam.

V hudobnom biznise sa pohybujete dosť dlho. Ako spätne hodnotíte svoju hudobnú cestu?

Na jednej strane som v kútiku duše na seba pyšná, že som to zvládla, a na druhej strane som na seba nahnevaná, že som sa mohla viac nebáť. Prvé roky s IMT Smile boli osudové, keď som sa dala s Ivanom Táslerom dokopy, vhupla som do hudobného sveta, no vôbec som to vtedy tak nebrala. Tešila som sa, že idem zo školy do punkového sveta. Peha, to boli ťažké roky, učila som sa základné veci, no bolo to zásadné obdobie môjho života v rámci hudby. Po tom, čo som z Pehy odišla, je to viac o mne, o tom, čo chcem ja. S tým je spojená aj väčšia zodpovednosť, načasovanie, ale zase je človek oveľa slobodnejší. Ja som veľmi slobodomyseľný človek, umelecká sloboda je pre mňa veľmi dôležitá.

Tvrdíte o sebe, že ste introvertka. Je to v tvorbe výhoda alebo nevýhoda?

S tým bojujem. Napríklad si stále neviem zvyknúť, keď idem vystupovať. Pre človeka nie je prirodzené stáť pred ľuďmi. Dokonca som mala obdobia, keď som sa bála vyjsť na pódium. Bol to pre mňa taký panický stav, akoby so mnou padalo lietadlo. Musela som sa to naučiť zvládnuť a niekedy s tým ešte stále mám problém. Možno aj preto, že mám na seba čoraz väčšie nároky a cítim zodpovednosť.

Máte rada spoločnosť?

Doma som najradšej s jedným, dvoma ľuďmi. Absolútne nie som typ na párty. Som schopná byť aj tri dni zavretá v byte a vôbec nikam nejsť a s nikým sa nevidieť a je mi tak dobre.

Aké budu vaše Vianoce?

Vianoce mám veľmi rada, lebo po tejto koncertnej psychiatrii si november môžem škrtnúť z kalendára, akoby ani nebol... Teším sa na Vianoce, už celý december naháňam rodinu, zisťujem, kto čo bude piecť. Máme takú malú chatu pri Prešove a s mamou tam vždy varíme cely Štedrý deň, a to je pre mňa relax. Snažím sa nevšímať si chaos okolo Vianoc a mať darčeky prichystané. Keď som na cestách a mám trošku čas, tak si všetko vopred pripravím. A Silvester, to je pre mňa taký polodepresívny deň, lebo uvažujem, čo nás ten ďalší rok zase čaká a je mi ľúto, že som zase o rok staršia. Ale na druhej strane mám rada čerstvý vzduch, ktorý s novým rokom vždy prichádza.

Ako si spomínate na Vianoce v detstve? Kedy ste prestali veriť na Ježiška?

To si už ani nepamätám, ale viem, že na Mikuláša som verila veľmi dlho. Už neviem, ako som si ho predstavovala, ale mala som takú čižmičku a vždy som sa tešila, ako sa ráno zobudím a budú tam sladkosti, ovocie, pastelky... Moji rodičia boli zo mňa na Vianoce vždy sklamaní, lebo sa snažili urobiť mi pod stromčekom radosť, ale neúspešne. Napríklad jedny Vianoce boli v móde boby a ja som dostala parádny bicykel. Revala som ako tur, lebo som chcela boby. (smiech)

Aj ste chodili so sestrou pozerať, čo dostanete pod stromček?

Áno, hľadali sme, ale naši rodičia to vedeli dobre skrývať. Pamätám si, že sa nám len raz podarili nájsť také ružové lopty...

Ste zamilovaná?

(smiech)... Ja som stále zamilovaná, všeobecne, do všetkého...

Máte priateľa?

Momentálne nemám.

Aký je váš ideálny partner?

Medzi mnou a ním musí fungovať chémia a nesmie to byť zbabelec, to neviem prehrýzť. Na mňa to pôsobí absolútne asexuálne. Musím sa vedieť s tým človekom zasmiať, mal by mi byť oporou, aby som sa mohla pri ňom cítiť ako žena, to sú pre mňa dosť dôležité veci...

Čo si najviac na mužoch vážite?

Keď sú galantní, pozorní, spoľahliví, dodržia slovo... Také naozajstné veci, ktoré robia chlapa chlapom.

Myslíte, že je vhodné, aby bol partner z brandže, v ktorej sa žena pohybuje?

Je to o ľuďoch, ale mám skúsenosť, že ak je to človek, ktorý nie úplne rozumie vášmu životnému štýlu, tak s ním bojuje. Na tom mi jeden vzťah aj pohorel. Keď ide o človeka z brandže, musí spĺňať isté veci, lebo vieme, akí sú muzikanti... Partner z brandže skôr vie pochopiť životný rytmus, únavu, náladovosť a fakt, že niekedy človek príde z koncertov a nedokáže komunikovať, musí sa trošku zregenerovať, aby dokázal toho druhého vôbec vnímať... Závisí od toho, nakoľko je schopný sa prispôsobiť. A skôr sa vedia prispôsobiť ženy muzikantom ako opačne. My muzikantky to máme ťažšie.

Asi je podstatné, aby partner, aj keď nie je zo šoubiznisu, bol aspoň rovnako úspešný vo svojej profesii, lebo inak je frustrovaný.

Áno, presne. Vo všeobecnosti ženy, ktoré sú úspešné a samostatné, majú problém nájsť si partnera, lebo ak muž je v práci pri takejto partnerke neúspešný, nefunguje to.

Vzhľadom na svoju pracovnú vyťaženosť asi máte aj problém nájsť si partnera...

Máte pravdu. Navyše s chlapmi fungujem od štrnástich v hudbe, tak mňa len tak chlap neopije rožkom. (smiech) Povie tri vety a hneď viem, koľká bije...

Začiatok nového roka dáva aj príležitosť novým výzvam. Aké sú tie vaše?

V prvom rade by som chcela dokončiť pripravovaný album.

A čo novoročné predsavzatie?

Stále to isté, že si prestanem obhrýzať nechty, to je môj zlozvyk už od detstva. Inak sú mi predsavzatia v podstate nanič. Nefajčím, nepijem ani nedrogujem. Nemám si čo zakazovať. (smiech)

VIZITKA:

Katarína Knechtová (33)

Narodila sa v Prešove. Ako pätnásťročná začala svoju hudobnú kariéru v kapele IMT Smile. V roku 1997 založila spolu s bubeníkom Martinom Migašom a gitaristom Kajom Sivákom kapelu Peha. Po roku 2000 sa do slovenských rádií dostávajú ich hity ako Naoko spím, Hlava vinná, telo nevinné, Slnečná balada, Spomaľ, Za tebou. V roku 2008 sa Katka vydáva na sólovú dráhu a vychádza jej album Zodiac. Jej druhý sólový album nesie názov Tajomstvá a producentsky sa podeň podpísal bubeník skupiny Depeche Mode Christian Eigner. V súčasnosti Katka pripravuje ďalší sólový projekt a v rádiách možno počuť jej najnovší singel Naveky. Žije v Prešove. Má o štyri roky mladšiu sestru Veroniku.

Foto: Jakub Gulyás

Styling a vizáž: Barbora Yurkovic