Nadácia Pontis je známa svojím širokým záberom pomoci nielen znevýhodneným či chudobným, ale aj spájaním ľudí a firiem do vzájomne prospešnej spolupráce. Čo všetko vlastne robíte?
Snažíme sa meniť Slovensko tak, aby ľudia i firmy cítili zodpovednosť za to, ako táto krajina vyzerá, akí sme, aké máme hodnoty, postoje k darcovstvu, dobrovoľníctvu, k handicapovaných, chudobným alebo ľuďom na pokraji chudoby. Rovnako, aby sme vnímali aj našu globálnu zodpovednosť, za riešenie výziev mimo Slovenska, či už sú to Moldavsko, Bielorusko alebo Keňa, kde máme tiež naše projekty.
Sú ľudia na Vianoce štedrejší, pociťujete to na darcovstve?
Na Vianoce sa asi všetci viac spomalíme a s vďakou za to, čo sami máme, sme naklonení viac pomáhať ostatným či rozdeliť sa.
Prečo ste sa dali na pomoc druhým?
Vyrastala som v múdrej a láskyplnej rodine, ktorá mi dala do života pocit istoty, optimizmus a otvorenosť. Rovnako chuť neustále sa učiť. Časom som pochopila, že je to dar, s ktorým sa môžem podeliť s inými. A stále sa veľa učím. Ľudia, s ktorými pracujem, sú pre mňa obrovským zdrojom motivácie a vidím, ako sa nám menia životy. Dlhodobé výzvy tejto krajiny, akými sú stav v zdravotníctve, školstve, súdnictve, dostatok kvalitných verejných priestorov, korupcia vo verejnej správe sa nezmenia zo dňa na deň, ale isté posuny tu sú. A rovnako dostávame krásne spätné väzby na množstvo našich projektov, a to je obrovská radosť. Aj svoju najbližšiu budúcnosť vidím v spájaní ľudí a organizácií, ktorí robia zmysluplné veci.
Ako ste sa dostali k tejto práci?
Keď som mala desať rokov, chcela som byť novinárkou a zamerať sa na zahraničie. Lákalo ma cestovať a spoznávať nových ľudí. Pri tejto práci sa mi to v podstate splnilo a ešte oveľa viac.
Máte dve malé deti, skĺbiť prácu a rodinu zrejme nie je jednoduché.
Veľmi mi pomáha moja aktívna mamina, dôchodkyňa, bez ktorej by sa to nedalo zvládnuť. Manžel veľa cestuje. Vždy sa teším, keď je doma, lebo rád varí a tiež mu môžem presunúť časť rodinného logistického kalendára. A napokon, je tu naša nadácia, kde sa snažíme aplikovať najlepšie skúsenosti z firiem, s ktorými pracujeme. Inými slovami, to, na čo motivujeme firmy, to aj sami zavádzame. Napríklad flexibilný pracovný čas alebo možnosť home office a ďalšie ústretové kroky k matkám. Aktuálne mám režim nastavený tak, že ak sa dá, skončím o hodinku skôr a tú venujem deťom. Budík si nastavujem na tretiu hodinu. Vstanem a dobieham prácu. Pre mňa je dôležitá rodina aj práca, takže sa snažím nájsť rovnováhu a zvoliť priority. V nadácii Pontis vytvárame každému také podmienky, aby bol spokojný, šťastný a mal šancu uspieť.
Veľkým problémom, ktorý vystupuje najmä počas chladných mesiacov a ktorému sa tiež venujete, je bezdomovectvo. Je možná cesta z tohto ťažkého života k lepšiemu?
Sú ľudia, ktorým sa to podarilo. Ale, žiaľ, dnes je to ešte systémovo nastavené tak, že je veľmi ťažké až nemožné sa z ulice dostať späť do normálneho života. Len v Bratislave je takmer 4000 ľudí bez domova. A celkovo na Slovensku máme takmer 20 % domácností pod hranicou chudoby. Aj preto vznikol projekt Mesiac bez domova. K dlhodobému riešeniu treba zainteresovanosť všetkých sektorov, hlavne štátu. Týka sa to zmien v legislatíve, či už len v možnosti riešiť narastajúce dlhy. Potrebujeme nízkonákladové bývanie, útulky či nocľahárne, denné centrá, ktoré umožnia týmto ľuďom nestratiť pocit dôstojnosti.
Nepochybne majú ťažký život, ale ľudská psychika je zvláštna, môžu byť bezdomovci šťastní?
Poviem vám konkrétny príklad, ktorý mi napadol, keď ste spomenuli slovo šťastie. Niekedy stačí veľmi málo. Kolega bol v jednom z centier ťažko chorých, nevládnych ľudí bez domova a zistil, že majú problémy s očami, keďže ich dlhodobo nikto nevyšetril. Presvedčil svojho kamaráta očného lekára, aby tam išiel a diagnostikoval ich. Dostali okuliare a po veľmi dlhom čase mali konečne šancu vidieť, prečítať si niečo. V podstate to bola maličkosť, ale oni sa cítili veľmi šťastní. A tiež náš lekár, dobrovoľník. Verím, že takýto pocit zažíva veľa našich ľudí a dobrovoľníkov. A určite ho môže ho mať každý z nás. Prihovorme sa niekedy predajcovi Nota Bene, darujme mu úsmev, pár dobrých slov a pocit dôstojnosti. Vzájomne nás to poteší...
Ľudia sú v súčasnosti zameraní skôr materiálne, cenené je bohatstvo a postavenie. Sú ešte ľudia, ktorí nemyslia len na seba a pomáhajú?
Pracujeme s ľuďmi, ktorí sa dlho venujú riešeniu spoločenských problémov, bojujú proti korupcii, za transparentné súdnictvo, snažia sa nastaviť túto krajinu, aby bola prívetivá k nepočujúcim, čistia a opravujú zrúcaniny, stavajú fit parky pre seniorov, dopravné ihriská pre deti, pomáhajú deťom a rodinám s ťažkými postihnutiami. Odovzdávajú svoju energiu, vedomosti a nadácia Pontis im k tomu dopomáha. Pracujeme s firmami a snažíme sa ich podnietiť, aby sa správali zodpovedne k svojim zamestnancom, zákazníkom, životnému prostrediu a fungovali poctivo. Je dôležité byť zodpovedným ku komunite a snažiť sa jej niečo vrátiť. Máme aj jednotlivcov dobrovoľníkov, advokátov pracujúcich pro bono. Napríklad každoročne organizujeme projekt Naše mesto a ak sa v prvom ročníku zapojilo približne štyristo dobrovoľníkov, po ôsmich rokoch ich bolo takmer osemtisíc v jedenástich slovenských mestách. Je skvelé, že takmer sto firiem na Slovensku poskytne svojim ľuďom aj pracovný priestor na dobrovoľníčenie – či už manuálne, alebo pomoc ich zručnosťami. Naša práca je beh na dlhé trate.
Sú Slováci spolupatriční a ochotní pomáhať viac alebo menej ako v iných krajinách?
Sociálny kapitál treba v spoločnosti postupne budovať. Nositelia zmien sú možno nenápadní a chýba nám zosieťovanie takýchto ľudí, vzájomné vzdelávanie a podpora. Potrebujeme sa na Slovensku naučiť byť hrdí na svoju krajinu a jej potenciál. V niektorých projektoch sme lepší a inovatívnejší ako iné krajiny západnej Európy či USA.
Dnes je vo väčšine firiem prioritou zisk a na zamestnancov vyvíjajú neprimeraný nátlak, nevážia si ich, bežné sú doslova neľudské podmienky. Opak je dosť ojedinelý.
Takýto prístup je veľmi krátkozraký. Firme sa skôr či neskôr negatívne vráti v reputácii, demotivácii zamestnancov či odchode zákazníkov. Firmy budúcnosti potrebujú manažovať talent, vytvoriť priestor pre inovácie a udržateľný rast. Výskumy nám ukazujú, že generácia Y, súčasní mladí, dnes reaguje na prácu úplne inak ako v minulosti. Záleží im na tom, aby ich hodnoty boli rovnaké ako hodnoty firmy, pre ktorú pracujú, a odmietajú sa pretvarovať. Vynikajúcim nástrojom je oceňovanie firiem Via Bona Slovakia, ktoré robíme už 15 rokov. Aj tu vidíme, ako sa firmy posunuli.
Čo by ste si vy osobne želali na Vianoce?
Už dlhé roky máme dvoje Vianoc, jedny slovenské, trošku v predstihu - s kaprom a oblátkami, a druhé americké, keď darčeky prinesie Santa a my mu s deťmi v náš deň vianočný, predtým ako ideme spať, pripravíme pred domom, nejaké koláčiky a mliečko a sobom mrkvičku. Najviac sa teším že budeme spolu a mať čas na hry, rozprávky, prechádzky, korčuľovanie, lyžovanie a vzájomnú radosť.
VIZITKA
Lenka Surotchak (43)
Má syna Jonáša (7) a dcéru Lenu (2), spolu s manželom Janom žijú v Bratislave. Od roku 2003 pracuje ako riaditeľka nadácie Pontis, predtým žila v New Yorku, pracovala v Foundation for Civil Society, a iných neziskovkách, vyštudovala žurnalistiku na FF UK a manažment na New York University. V nadácii Pontis stála na čele všetkých strategických zmien, pod jej vedením vznikli projekty zamerané na podporu firemnej, individuálnej filantropie, dobrovoľníctva i rozvojovej spolupráce v zahraničí.
Foto: Alex Rymsinová
Vizáž a styling: Barbora Yurkovic
Ďakujeme Digitalparku za poskytnutie priestorov na fotografovanie, Digitalpark.sk.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
