Ste prednostkou Anatomického ústavu a zároveň prodekankou Lekárskej fakulty UK. V čom je riadiaca funkcia vo verejnej inštitúcii iná ako v biznise?
Verejná inštitúcia je taká, že chcete veľmi veľa urobiť a ste absolútne viazaný na peniaze, ktoré vám pridelí fakulta alebo univerzita. Za celý rok takto príde 5000 eur. A vy sa do tých 5000 eur musíte so všetkým zmestiť. V súčasnosti je však anatomický ústav schopný aj sám si finančne prilepšiť. Poskytujeme učebne, kadávery (fixované telá), organizujeme workshopy. A to, čo si zarobíme, môžeme použiť napríklad na vydanie skrípt, zorganizovanie kongresu, študijného pobytu, kúpime prístroj alebo vybavenie.
Akú máte pozíciu ako žena a navyše historicky len druhá žena na čele Anatomického ústavu?
Väčšinou sa stretávam s obdivom. Muži ma akceptujú a vážia si ma za to, že vediem také veľké a ťažké pracovisko. Anatómia je základ medicíny, bez nej nemožno pokračovať v žiadnom predmete. Samotná skúška z anatómie je veľmi ťažká a študenti sa jej naozaj boja. Kedysi sa napríklad aj chirurgia rovnako ako anatómia brala ako povolanie pre mužov s tvrdením, že žena na chirurgiu nepatrí. Keď som po škole začínala na chirurgii, bolo na klinike minimum žien. Dnes sa už veľa dievčat hlási na chirurgické disciplíny a naopak. Zaujímavé.
Sú anatómovia osobnostne iní?
V lekárskom povolaní ide o to, ako človeku pomôcť, správne a rýchlo diagnostikovať ochorenie, nasadiť príslušnú terapiu so snahou dosiahnuť čo najrýchlejší pozitívny výsledok. Na anatómii to tak nie je. Stretávame sa už len s mŕtvym telom, ktoré slúži na to, aby si budúci lekári čo najviac osvojili stavbu ľudského tela. Pohybovať sa a pracovať v takomto prostredí je pre obyčajného človeka často nepredstaviteľné, až odstrašujúce. Každý vidí drsného človeka či Dr. Housa. Aj keď som pracovala na detskej chirurgii, pýtali sa ma, ako môžem byť schopná rezať do detí, keď som žena a matka. Ťažko si vyberiete. Ale určite by túto prácu nerobil každý. Treba mať trochu tvrdú povahu a vydržať všeličo. Vždy ma však v rámci medicíny fascinovalo niečo akčné a toto povolanie také je. Chirurgia aj anatómia.
Ako na vašu profesiu reaguje rodina?
Na návštevy ku mne do práce síce nechodia, ale už si zvykli. Väčšinu svojej profesionálnej kariéry som pracovala ako detská chirurgička. Potom zavreli Bezručovu nemocnicu a bola som dva mesiace na úrade práce a ako docentka a lekárka s dvoma atestáciami som sa tam pravidelne hlásila, čo nebolo veľmi príjemné. Na pôvodnú detskú chirurgiu som sa vrátiť nechcela. Napokon prišla ponuka zo školy a rovno do anatomického ústavu, kde som ako študentka robila vedeckú pomocnú silu. Jedine moja mama lamentovala, čo povedia ľudia, prejsť z detskej chirurgie do takého smutného prostredia, kde sa už žiadny život nedá zachrániť. Ale neľutujem toto rozhodnutie.
Pred pár dňami vám vyšla knižka s názvom Anjeli z druhého brehu. O čom je?
Aby sme mohli robiť praktickú výučbu, musíme mať darcov tiel. Nemôžete sa naučiť anatómiu na modeli či makete, musí to byť telo, ktorého štruktúru študent chytí a prejde ňou. Žiadna maketa to nenahradí. Anatomické ústavy mali málo darcov tiel. Tak som išla do televíznej relácie a po medializácii sa začali ozývať darcovia. Dnes máme v databáze takmer 600 darcov a každý týždeň dostávam nové listy. Na základe listov a e-mailov som prišla na to, že ľudia majú rôzne zaujímavé osudy. Táto forma darcovstva je bezplatná, založená na dobrovoľnej báze a rozhodnutí človeka darovať po smrti svoje telesné pozostatky pre vedu a na výučbu.
Keď sa niekto rozhodne darovať svoje telo, nemá pohreb?
Väčšinou títo ľudia nemali pohreb. Neodišli z tohto sveta s rozlúčkou. Preto som pod stromom v záhrade nášho areálu dala nainštalovať pamätnú kamennú tabuľu pre darcov, zvolala som zástupcov všetkých cirkví, slávnostne sme ju osadili a každý rok sme im vzdávali úctu. Je to aj stimulácia empatie s darcami. Dobrý lekár musí byť aj citlivý. Chcela som, aby si budúci medici uvedomili, s čím pracujú. Že je to najviac, čo zomretí mohli dať živým do budúcnosti. Ale, žiaľ, stretlo sa to aj s nepochopením a v lete zázračne tabuľa zmizla. Tak som sa rozhodla, že ako prejav vďačnosti darcom vydám knihu s ich životnými príbehmi. Sú to ľudia, ktorí svojou smrťou iným dávajú život. Názov Anjeli z druhého brehu je presný. Sú to anjeli, ktorí nám dávajú niečo pozitívne. Chcela som tým aj zbúrať predsudky, že to nie je čin, ktorý majú odsudzovať alebo sa ho báť, ale naopak.
Je darcovstvo anonymné?
Áno, je. Medici nevidia úmrtný list, ten je založený v archíve ústavu. Nepátrajú po tom, ako sa volá, koľko má rokov. Ani nikde neuvádzame menoslov darcov.
Aké životné príbehy sa skrývajú za takýmto rozhodnutím?
Napríklad prišiel pán, ktorý mal už tretiu ženu. Povedal, že jemu sa stále páčia ženy, tak sa bojí, kto ho pochová, kto bude chodiť na jeho hrob. Potom sú to osamelí ľudia, ktorí nikoho nemajú. Alebo sú to napríklad vyliečení onkologickí pacienti, ktorí takýmto spôsobom vyjadria vďačnosť lekárom.
Máte s niektorým z darcov aj osobný vzťah?
Najmladší darca má 32 rokov, má detskú mozgovú obrnu, je na vozíku a je to veľmi múdry chlapec. Jeho mama zomrela, keď chodil ešte do základnej školy a odvtedy žije sám s otcom. Napísal mi, že sa rozhodol darovať svoje telo, lebo si myslí, že je to prospešné. Po prečítaní listu som mu napísala, že ho nemôžem zaradiť medzi darcov. Tak mi zavolal a povedal, že si naozaj nerobí žarty, že to skutočne chce a poslal mi notárom overený list. Veľmi sme sa skamarátili, bola som aj na oslave jeho tridsiatky, volávame si a je krstným otcom mojej knižky. Dáva mi vzpruhu, nádej, podporoval ma v ťažkých situáciách, je mi veľmi blízky.
VIZITKA:
Eliška Kubíková
Začínala ako detská chirurgička, od roku 2009 je prednostkou Anatomického ústavu Lekárskej fakulty UK, ktorý sa pod jej vedením stal moderným výskumným a školiacim pracoviskom. Napísala takmer 200 vedeckých a odborných publikácií, vysokoškolských skrípt a monografií. Eliška Kubíková žije s manželom a 21-ročnou dcérou v Bratislave.
Foto: A. Lodes
Styling: Jana Milatová
Vizáž: Barbora Herzeg Sládkovičová
Autor: Eva Kelley
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
