Poetka Anna Ondrejková: Literatúra je elitná záležitosť

Pochádzate z jednoduchej vidieckej rodiny, ako ste sa dostali k písaniu poézie?

Slovíčko jednoduchá je trochu zavádzajúce, lebo ani keď moji rodičia nemali prístup k vyššiemu vzdelaniu a pochádzali z veľmi skromných pomerov, boli výnimočne talentovaní a múdri. Knihy boli u nás vždy a všade a mali sme ich vo veľkej úcte. Takéto to bolo nielen u nás doma. Bobrovec bol kedysi mestom a má dodnes živú tradíciu súperiacich kultúrnych spolkov, divadla, hudby. Koncom 18. storočia tu bol založený prvý muzikantský cech na Slovensku, v 30. rokoch 19. storočia bobrovecká farnosť vydala svoj spevník, v roku 1840 sme mali spolok striezlivosti, prvý na Slovensku. A prečo som sa dala na písanie? Možno to bol len nedostatok iných možností. Na písanie stačí ceruzka a papier.

A keby ste mali viac možností?

Mám sa priznať? Určite by som si vybrala divadlo a tanec, lebo keď som na javisku, tak sa cítim úplná. Ako autorka textov ste od nich fyzicky oddelená, ale v divadle sa vyjadrujete aj telom, je v tom celá vaša bytosť. Celkom vás to pohltí. Ako štyridsaťdvaročná som mala premiéru na javisku.

V akej úlohe?

Bola som Gertrúda v Hamletovi v amatérskom divadle Bodea, ktoré dnes už neexistuje. Myslím, že sa vtedy všetci okolo mňa na javisku so mnou dosť natrápili, pre mňa to však bol neuveriteľne krásny dar. Ak takýchto darov od života nemáte nadbytok, o to viac si ich vážite. Naposledy som stála na javisku pred dvomi rokmi, tancovala som postavu židovskej matky na koncerte Anašim veširim v Liptovskom Mikuláši, ktorý bol venovaný tragickému sedemdesiatemu výročiu transportu mikulášskych Židov do Osvienčimu. Možno keby som mala takéto príležitosti častejšie, vydala by som sa úplne iným smerom... Ktovie. A ktovie, ako by to dopadlo. Ostala som pri písaní.

Prvé básne ste napísali veľmi mladá.

Skoro všetci začíname písať veľmi mladí, v čase prudkého, občas zmäteného rastu a dozrievania. Margitka Dobrovičová, fascinujúca poetka, ktorá žila v Liptovskom Mikuláši, si napríklad vyčítala, že začala s písaním „až“ keď mala dvadsaťpäť rokov. V literárnej súťaži Krídla Ivana Laučíka, ktorú organizuje liptovskomikulášska knižnica a je určená pre začiatočníkov, v tomto roku zvíťazili pätnásťročná Hana Launerová, osemdesiatpäťročná Emília Filipová a osemnásťročný Dušan Šuster. Začínať v zrelom veku je zložitejšie, ale nie nemožné... a tí, ktorí začali mladí, nie vždy vytrvajú. Poézia ostane za nimi ako prekonaná detská horúčka, v dospelosti ju už nepotrebujú, začne sa pre nich „reálny život“.

Prvé verše ste publikovali začiatkom sedemdesiatych rokov v Novom slove. Aké to bolo pre vás obdobie?

Je to zvláštne. Spoznala som vtedy ľudí, ktorí sú mi dodnes blízki, najbližší, Milu Haugovú, Danu Podrackú, Hanu Koškovú, Stanku Repar a ďalších, a predsa si takmer na nič z toho času nedokážem spomenúť. Možno si nebolo čo pamätať, život sa akoby uzavrel, prepadal sa do čohosi neurčitého, sivého. Ako keď sa strácate v trasovisku. Zmizlo mi to z pamäti ako niečo nepodstatné. Mala som osemnásť, práve som zmaturovala, žila som na vidieku a mala som len veľmi malú predstavu o tom, čo sa vtedy skutočne dialo v spoločnosti. Bol len pocit stiesnenosti, úzkych mantinelov. Poznanie prichádzalo až neskôr, postupne.

Kto vás vtedy posúval vo vašej tvorbe?

Vojtech Mihálik nástojil na tom, aby sme poctivo zvládli remeslo, ale nedá sa povedať, že by ma priamo ovplyvňoval. Písanie je veľmi osamelá práca. Zachraňovali ma len knihy, korešpondencia a sviatočné stretnutia s priateľmi. V priestore, kde som žila, boli pre mňa podstatní básnici Ivan Laučík a Gitka Dobrovičová, obidvaja s neľahkými osudmi. Ivan nemohol v čase normalizácie publikovať osemnásť rokov. Margitka bola ťažko telesne postihnutá. V Mikuláši vyrastal režisér Viliam Dočolomanský. V Liptovskom Hrádku žije maliarka Judita Feňvešová. Desiatky úžasných, inšpirujúcich ľudí.

Vraciate sa niekedy ku svojim starším básňam?

Nikdy. Sú moje, ale súčasne cudzie, vzdialené, akoby som z nich „vyrástla“. Keď mi Milan Richter chcel vydať „súborné dielo“, z prvých dvoch knižiek som tam zaradila jednu básničku.

Ako u vás prebieha proces tvorby?

Báseň musí vyčkať vo mne, kým mám čas na písanie, lebo dedinský život je náročný a práca v knižnici pohlcuje tiež veľa energie i času. Nemôžem si dovoliť luxus povedať – teraz choďte všetci preč, ja mám inšpiráciu, ja píšem, ja tvorím! Na písanie som si brávala dovolenku a vtedy som vedela, že si musím roztrhať dušu, aby som zo seba všetko dostala.

Neviem si vás dosť dobre predstaviť ako dedinskú ženu.

Robím v záhrade, rýľujem, sejem, okopávam, oberám jablká a prerezávam stromy, suším seno pre ovečky, čistím chliev, kŕmim sliepky a mačky, umývam obloky, periem, mútim mlieko, nosím drevo, uhlie, vodu, v zime odhadzujem sneh. Je to veľmi obyčajná práca, ale akoby som sa zároveň dotýkala niečoho prapodstatného, bytostného.

Nikdy ste netúžili presťahovať sa do veľkého mesta?

Mnohé moje dedinské rovesníčky túžili dostať sa aspoň do okresného mesta a dievčatá z malých mestečiek snívali o Bratislave. Asi som sa inštinktívne bránila pripojiť k tomuto jednosmernému pohybu. Nevysmievam sa z nich. Chceli, aby život mal aj iné farby, iné rozpätie, a možno sa im to aj podarilo. Mala som pocit, že mesto ma nezachráni ani nevyrieši to, s čím som sa trápila a zápolila. Skúsenosť mestského života mi teda unikla, zato keď ráno vybehnem z domu, mám nohy od rosy a viem, ako vonia mokrý ovčí kožúšok.

Nikdy ste sa necítili na vidieku izolovaná?

Ak mám niekedy pocit, že sa pohybujem v tme, že neúprosne narastá moja samota a izolácia, na vine nie je vidiek. Na vine som ja, moje vnútorné nastavenie, moja schopnosť alebo neschopnosť žiť s tými druhými. Takéto pocity asi mávajú viacerí básnici. Nedávno vyšla kniha Poker s kockami ľadu, korešpondencia Osamelých bežcov – Ivana Laučíka, Ivana Štrpku a Petra Repku. Daniel Hevier v recenzii napísal, že Laučíkove listy boli dôkazom jeho sociálnej izolácie v malom mestečku. Ale keď som sa Ivana Štrpku opýtala, či pre Laučíka by to bolo iné, keby žil v Bratislave, povedal mi – kdeže, ešte horšie! Na druhej strane, máme toľko dôvodov na radosť, život je taký úžasný, že napokon preváži všetky smútky a samotu.

Netrápi vás, že sa na Slovensku nedá uživiť poéziou?

Vôbec to neriešim, lebo viem, že sa to riešiť nedá. Literatúra všeobecne, a nielen poézia, je elitná záležitosť. A to vrátane čítania populárnych ženských románov. Podľa výskumov číta u nás knihy približne pätina obyvateľstva, a to je dobré číslo! Schopnosť čítať umeleckú literatúru je talent porovnateľný s talentom písať. Podľa mňa je dôležité, aby všetci dostali možnosť nahliadnuť do sveta literatúry, ale keď sa z nejakého dôvodu rozhodnú vstúpiť do iného paralelného sveta, je to tak v poriadku. Nikto z nás nemôže obsiahnuť všetky možnosti, ktoré sú okolo nás, musíme si vybrať jednu a zmieriť sa s tým, že o tie ostatné budeme ochudobnení.

Tento rok ste oslávili šesťdesiatku, ako vnímate svoj vek?

Ja som neoslavovala! Netajím svoj vek ani pred sebou, ani pred druhými, ale je to naozaj len číslo. Silnejšie si uvedomujem krehkosť života, ale už od detstva som veľmi intenzívne vnímala, že času je málo, že čas sa zužuje, že jedného dňa umriem. Stále nosím kvety vo vlasoch a nevidím dôvod obliekať sa inakšie pre to, koľko mám rokov. A nezriekam sa snov! Chcem žiť naplno a s vášňou, to je všetko.

VIZITKA:

Anna Ondrejková (60)

pochádza z robotníckej rodiny. Vzdelanie získala v Bobrovci, Liptovskom Mikuláši a Martine, kde absolvovala nadstavbové štúdium v odbore knihovníctvo. Odvtedy pracuje v knižnici v Liptovskom Mikuláši. Žije s matkou v neďalekom Bobrovci. Vydala niekoľko zbierok básní – Kým trvá pieseň, Snežná nevesta, Plánka, Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov, Nespavosť, Skoromed skorokrv, Havrania, snová a Izolda: sny, listy Tristanovi. Venuje sa aj divadlu ako herečka, dramaturgička a autorka divadelných textov. Zaujíma sa o tanec a výtvarné umenie, je autorkou ilustrácií, koláží a grafiky.

Foto: A. Lodes

Asistencia fotografa: Matej Fabianek

Vizáž: Mirka Balúchová

Styling: Jana Milatová

Ďakujeme za poskytnutie priestorov na fotografovanie Ateliéru Papaver, Atelierpapaver.sk