Miriam Káčerová: Slovenka si vytancovala kariéru v zahraničí

Celú doterajšiu kariéru ste odtancovali v zahraničí. Ako často chodievate na Slovensko?

Dvakrát do roka. V januári mám väčšinou šesť dní voľna a potom v lete šesť týždňov. To je moja jediná možnosť, ako sa stretnúť s rodinou, aj keď všetok voľný čas netrávim na Slovensku. Po každej sezóne sa potrebujem zregenerovať niekde pri mori.

Diváci v Bratislave mali nedávno možnosť vidieť vás v charitatívnom projekte Umenie pre život na podporu onkologických pacientov. Aký je váš vzťah k rakovine?

Veľmi osobný, lebo na túto chorobu mi zomreli starí rodičia, babka aj dedko. Preto ma teší, keď môžem akokoľvek prispieť svojou účasťou na jej liečbu.

Predpokladám, že vo vašej profesii musí byť človek stopercentne zdravý. Ako sa staráte o svoje telo?

Pravda je taká, že špičkový balet nie je veľmi zdravý pre ľudské telo. To vám povie každý lekár. Keď je telo namáhané už od detstva, od desiatich, šiestich alebo štyroch rokov, tak sa to na ňom odzrkadlí. Trpia kĺby, šľachy, chrbtica, každú chvíľu vás niečo bolí.

Ako si pomáhate pri bolesti? Dáte si tabletku?

Áno, občas nie je iná možnosť. Keď už raz bolesť príde a vy musíte odtancovať predstavenie, nemáte na výber. Robia to tak všetci v našej profesii. Aj keď každý z nás sa zrejme snaží predísť takémuto stavu prevenciou. Napríklad ja cvičím pilates a veľmi mi to pomáha. Takýmto cvičením si môžete predĺžiť kariéru, vďaka nemu telo viac vydrží. Podobný pozitívny efekt má aj joga.

V akom veku ste začínali s baletom?

Pri nástupe na bratislavské konzervatórium som mala desať rokov, ale už predtým som tancovala v Trnave, odkiaľ pochádzam. Rodičia ma prihlásili v šiestich rokoch na tanečný krúžok do ľudovej školy, tam som odtancovala svoje prvé predstavenia. Pamätám sa na Šípkovú Ruženku, kde som bola kvietkom, motýlikom a kuchárom. Ako dievčatá sme tam bežne hrávali chlapcov, dokonca aj postavu princa hralo dievča. Mali sme totiž nedostatok chlapčenských tanečníkov.

Vedeli ste už vtedy, že z vás bude baletka?

Úplne jasné to nebolo, ale jedno som vedela s úplnou istotou – že ma tanec nesmierne baví. Odmalička som mala v sebe veľa energie a obrovskú potrebu hýbať sa. Napokon ma tanec úplne pohltil, stal sa pre mňa vášňou, ktorá ma poháňa dodnes.

Ako vyzeralo vaše detstvo v baletnej internátnej škole?

Domov som chodievala len cez víkendy, vždy v piatok, a potom v nedeľu prišlo smutné lúčenie. Môj mladší brat mal vtedy len štyri roky a celkom ťažko to znášal. Keď som bola menšia, aj som si preto občas poplakala, ale zároveň som cítila, že robím dobre, lebo akási vnútorná sila ma ťahala von. Napokon som si zvykla.

Museli ste si už odmalička dávať pozor na životosprávu?

Pamätám si, že za vreckové od rodičov sme si bežne so spolužiakmi kupovali sladkosti. Zmenilo sa to až v období dospievania, keď sme mali asi pätnásť rokov. Stávalo sa, že dievčatá museli odísť pre nadváhu zo školy. Občas nás vážili, a tak sme si zvykali, že nemôžeme jesť úplne všetko.

To znie ako hrozný teror...

Takto sa to nedá chápať, bolo to potrebné. Ako baletky musíme byť štíhle, lebo keď nás chlapci zdvíhajú nad hlavu, nemôžeme byť ťažšie ako oni. Muži sú pri zdvíhačkách veľmi namáhaní, trpí najmä ich chrbtica. Nemôžeme im to ešte viac sťažovať.

Takže, indiskrétna otázka – koľko vážite teraz?

Okolo päťdesiat kilogramov. Túto hranicu sa snažím udržať, lebo keď pod ňu klesnem, som príliš chudá, a to nevyzerá pekne. Občas sa mi stalo, že som mala príliš veľký výdaj energie a nestačila ho dopĺňať. Keď tancujete sedem hodín denne a máte len krátku pauzu na obed, môže to byť problém. Počas dňa vám nezostane dosť času, aby ste sa výdatne najedli a jedlo aj trochu vytrávili, aby ste nemuseli trénovať s plným žalúdkom. Snažím sa tento deficit doháňať sýtymi večerami. Na obed si dám len polievku a sendvič, večer si však doprajem všetko možné – cestoviny, mäso, zemiaky, ryžu.

Hneď po skončení konzervatória ste sa dostali do zahraničia, konkrétne do Monaka. Ako sa vám to podarilo?

V poslednom ročníku v škole v Bratislave mi moja učiteľka klasického tanca, pani Gabriela Béderová povedala, že v Monaku je veľmi známa súkromná baletná škola, ktorú vedie skúsená ruská učiteľka. Keď si tam pošlem životopis a video s ukážkami môjho tanca, môžem sa uchádzať o štipendium. Takže som to spravila a spolu s ďalšími dvomi spolužiakmi získala umiestnenie na tej prestížnej škole. Strávila som tam dva roky, po ktorých som sa dostala do divadla v Zürichu a odtiaľ do Stuttgartu, kde som už desiatu sezónu.

Ako si spomínate na Monako?

Škola bola priamo v prístave, pri tréningoch som sa pozerala cez okno na bazén, v ktorom plávali ľudia. Brána dievčenského internátu, kde som bývala, sa zatvárala o pol deviatej večer, takže veľa z miestnych atrakcií som si neužila. Nebol na to čas. Domov som chodila raz za tri mesiace, trochu voľna sme mali len občas cez víkendy.

Čo vám podľa vás najviac pomohlo, aby ste sa vypracovali na post primabaleríny v prestížnom baletnom súbore?

Moja cesta trvala dlho. Najprv som tancovala zbory, len občas mi dali nejaké sólo. Aby ste sa vypracovali na prvého sólistu, potrebujete vytrvalosť a záleží aj na tom, či sa vám pošťastí nájsť „svojho“ riaditeľa, ktorý vo vás uvidí potenciál. Keby som zostala v Zürichu, možno by som dodnes tancovala v zbore. Mnohí tanečníci sa s takouto pozíciou zmieria, neskúšajú meniť prostredie len preto, aby sa dostali ďalej. Nie každý je ochotný riskovať a chodiť po konkurzoch. Takže úspech v balete je čiastočne aj o odvahe.

Zažili ste krízové obdobia, keď sa vám veľmi nedarilo?

Mala som zdravotné ťažkosti, ktoré ma na istý čas vytlačili z javiska. Napríklad sa mi pri jednom skoku vykrútila noha a zlomila malíčková kosť. Našťastie, zranenie sa zahojilo bez operácie, ale zažila som aj horšiu komplikáciu – takzvanú stresovú fraktúru. To sa stáva vtedy, keď sa vám z preťaženia začne lámať kosť, u mňa to bola píšťala. Vydržala som s nalomenou nohou tancovať pol roka, potom som to však musela vzdať. Opäť som mala šťastie, kosť sa zrástla už po troch mesiacoch, čo bolo úžasné, vzhľadom na to, že hojenie stresovej fraktúry môže trvať aj rok.

V Stuttgarte žijete s priateľom Romanom Novitzkým, ktorý je takisto baletným sólistom a tancoval s vami aj v predstavení Umenie pre život. Ako vyzerá vzťah dvoch špičkových tanečníkov?

Rozumieme si aj bez slov, lebo obaja vieme, čím ten druhý prechádza. Keby som mala partnera s iným povolaním, možno by som mu musela stále vysvetľovať, prečo som večer po predstavení taká unavená... Pri Romanovi všetko plynie prirodzene, môžem byť sama sebou. Určite je to umocnené aj tým, že sme obaja Slováci. Lebo, aj keď žijete roky v zahraničí, niektoré veci vždy najlepšie vyjadríte v materinskom jazyku.

Je pre vás Stuttgart dobrým miestom na život?

História miestneho baletného súboru je veľmi bohatá a ľudia z mesta aj jeho okolia to veľmi oceňujú. V Stuttgarte sa doslova žije baletom. Diváci si kupujú lístky podľa obsadenia, podľa toho, kedy tancujú ich obľúbené hviezdy. Na predstavenia si nosia albumy, ktoré im cez prestávky podpisujeme. Či idem do obchodu, alebo do banky, ľudia sú ku mne všade milí a veľmi ústretoví.

Veľa hosťujete po svete. Kde ste boli naposledy?

V Bangkoku a Singapure, v Ázii mávame veľa vystúpení. Pri časových posunoch je to občas náročné, ale naučila som sa to zvládať tak, že si už v lietadle nastavím čas podľa miesta príletu. Zistila som, že sa takto dokážem rýchlejšie aklimatizovať.

Máte ešte nejaký nesplnený baletný sen?

Donedávna to bola postava Tatiany v Oneginovi, ktorú som však už dostala. Tak len dúfam, že ju budem tancovať čo najdlhšie a že k nej pribudnú aj ďalšie, rovnako krásne príležitosti.

VIZITKA:

Miriam Káčerová (31)

Je rodáčka z Trnavy. V roku 2001 ukončila tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave a nastúpila na prestížnu Académie de Danse Classique Princess Grace v Monaku. Odtiaľ zamierila do Zürichu a potom do Stuttgartu, kde je členkou miestneho baletného súboru od sezóny 2005/2006. Momentálne tancuje v pozícii prvej sólistky, má za sebou významné baletné postavy – stvárnila napríklad Biancu v Skrotení zlej ženy, Olympiu v Dáme s kaméliami, Fliederfee v Spiacej krásavici, Desdemony v Othellovi alebo Tatianu v Oneginovi. Žije s tanečníkom Romanom Novitzkým, ktorý rovnako tancuje ako sólista v tom istom baletnom súbore.

Foto: Petra Bošanská

Styling a vizáž: Barbora Yurkovič