Do tvrdého sveta politiky ste vniesli ľudskosť, srdce a úprimnosť. Žiaľ, v tejto oblasti je to nevšedné, čomu pripisujete, že ste to dokázali?
Mnohé črty správania pripisujem jednak rodinnému zázemiu, ale najmä profesii. Profesia sociológa znamená byť v stálom kontakte s realitou, byť v teréne, stretávať sa so širokým spektrom ľudí a navyše máme v sebe nastavenie vnímať svet ako kritické vedomie o stave spoločnosti. K politike ma priviedla vlastne moja profesia, a to od prvých okamihov, od vyjadrenia sa k stavu vecí verejných pred rokom 1989 i pri vážnych životných rozhodnutiach. Nielen poznávať, ale snažiť sa byť aj aktívnym článkom pri zmenách.
Aktívna ste boli už pri udalostiach v roku 1989, pôsobili ste vo VPN, ako tieto udalosti zmenili život obyčajných ľudí?
Platí, že každá cesta od neslobody k slobode má svoje zákonité fázy. Prvá je fáza všeobsiahlej eufórie, nadšenia a veľkých očakávaní. Čím sú očakávania väčšie, tým hrozí ťažšie druhé obdobie, a to je obdobie sklamania. Začnete porovnávať, hodnotiť a zvažovať.
Pozerajú sa podľa vás ľudia na zmeny, ktoré priniesla revolúcia, pozitívne alebo sú frustrovaní?
To, že na Slovensku je dnes zhruba 30 – 40 % ľudí, ktorí zažívajú nostalgiu za bývalým režimom, je prirodzené, ale 25 rokov po takejto zásadnej zmene, keď sa režim posunul zľava doprava a úplne sa preložila spoločnosť do iného typu, to považujem za logické. Možno ľudia očakávali, že sa dajú etapy zmeny obísť či preskočiť, ale nedajú sa. Tak ako v živote neobídete to, že isté veci nepochopíte bez vlastnej skúsenosti. To sa nedá.
Dnes sa veľa hovorí o feminizme, o emancipácii žien, ale na druhej strane je veľmi ťažké skĺbiť rodinu a prácu. Vám sa to podarilo a pritom ste si zachovali ľudskosť, ženskosť, ste matkou a v kariére ste dosiahli výnimočné úspechy. Prezradíte nám, ako sa to dá?
Platí poučka – nemôžete riadiť iných, keď si neviete riadiť vlastný život. Je to vec jasného zadefinovania si priorít, a potom jednoznačne podpora rodiny a rodinného zázemia. Mala som šťastie v chápajúcom, ústretovom životnom partnerovi a v úžasných starých rodičoch. Zároveň je to v sebahodnotení.
Mať šťastný a fungujúci vzťah je skôr vzácnosť, aká je vaša skúsenosť?
Nikdy nezabudnem, ako manžel prišiel na obhajobu mojej profesúry s krásnou vetou: „Ja som síce nerozumel vôbec ničomu, ale zdalo sa, že tí ostatní áno,“ a nesmierne sa tešil, keď väčšina hlasovala za. Ale dal všetko bokom a bol prítomný. Naopak, nikdy som ja nechýbala na žiadnej jeho premiére. Nech som bola práve kdekoľvek na svete, ale Stanko vedel, že tam budem. Raz som takto prišla v deň, keď som si dolámala nohu. To je podpora, ktorá je možno bez slov... Nechcem však kresliť žiadne rozprávky, boli aj u nás situácie, keď je talianske manželstvo oproti tomu prechádzka ružovou záhradou, ale kde je hlboký vzťah, tam sú aj emócie v rovnakom kalibre. Hnev i láska. Robiť niečo nesmie byť chápané ako obeť, to je celé zle. Lebo nemôžete zažívať plnohodnotnú spokojnosť či až chvíľami šťastie, ak máte okolo seba nešťastie.
Kedy sa cítite šťastná?
Mám rada smiech, teda radosť. Vyhľadávam ho a produkujem. Niekedy aj nechcene. Schuti sa viem zasmiať sama na sebe. A tak mám vo väčšine prípadov skoro denné chvíľky a okamihy šťastia. Sú to drobnosti, poslaná esemeska mojej dcéry s čerstvo vyrezaným strašiakom z tekvice a vzápätí som sa pochválila svojím. Samozrejme, sú to okamihy so študentmi, ktoré zažívam pravidelne. Poteší ma, keď skončím semester a oni sa postavia a tlieskajú. Niekedy mi stačí na úsmev nesmierne málo. Okamih, keď zakúrim v kozube a pozriem sa doprava a vidím svoju dcéru, na druhej strane vidím pána Balázsa, vidím svojho zlatého retrievera a dobýjajúce sa mačky zo všetkých strán, bojujúce o moju priazeň. To mi stačí. Pravdou je, že mi to nepadá z neba a je za tým nie ľahký príbeh.
Nikomu neuniklo, ako výborne vyzeráte, je za tým nejaká radikálna zmena v životnom štýle?
Škrtla som z jedálneho lístka bagety, ktoré som mala ako permanentnú stravu pri presunoch po Slovensku, nepravidelnosť v stravovaní a obmedzila som sladkosti. Keď sa pozriete na moje fotky z mladších rokov, dostala som sa len na svoju pôvodnú hmotnosť. Išla som k tomu veľmi postupne. Viete, som vo veku, keď len pohľad na krémeš znamená kilogram navrch.
Máte nejaké vtipné zážitky so zmenou imidžu alebo módnymi experimentmi?
Keď som nastúpila do funkcie premiérky, tak najmilovanejší človek, ktorého mám – dcéra prišla k mojim skriniam a ja som si fyzicky zachraňovala niektoré obľúbené šaty a sukne, pri ktorých zaznelo od nej rezolútne rozhodnutie, že to v žiadnom prípade. Musela som si zvykať na spôsob odevu, ktorý mi prirodzene nebol vlastný. Neodsudzujem to, má to tak byť, ale bol to vstup do sveta, v ktorom sa nevyznám. Mám ešte jeden zlý predpoklad – pre mňa to nikdy nebola prioritná vec. Nepoznám módne trendy, nelistujem módne časopisy, nezostáva mi čas. Neznamená to však, že nie som nadšená, keď mi niekto povie, že mi niečo pristane. Nie som však pripravená do toho vložiť energiu a hlavne čas, ktorý mám vypočítaný na sekundy.
Čomu sa momentálne venujete a aké sú vaše plány do najbližšej budúcnosti?
Onedlho budem uvádzať knižku Vývoj hmotnej núdze od roku 2003 do roku 2014 v Ekonomickom ústave SAV, takže som na jej príprave intenzívne pracovala. Mám pred sebou niekoľko ciest pri príležitosti 25. výročia novembrových udalostí, mám tú česť byť hlavnou rečníčkou v Berlíne k pádu Berlínskeho múru, potom nasleduje Praha, niečo na Slovensku, odskočím si do Ružomberka, do Bytče, a čaká ma ročný pobyt v Berlíne a knižka o Európe – hĺbkové rozhovory s viacerými premiérmi a reprezentantmi opozície, pretože si myslím, že nám nie je celkom jasné ako ďalej z krízy a ako ďalej s Európou. Nehovorím, že knižka prinesie jednu jednoznačnú ľahkú odpoveď, ale určite prinesie pomôcku na pochopenie spektra názorov, aby sme mohli začať tušiť, kam sa uberáme.
VIZITKA:
Iveta Radičová (57)
Sociologička, v rokoch 2005 – 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny, v rokoch 2010 – 2012 predsedníčkou vlády SR. V roku 2009 kandidovala na funkciu prezidenta. Kandidatúru v roku 2014 odmietla. Pôsobila a prednášala na mnohých univerzitách v Bratislave, Oxforde, Cambridgei a iných. Iveta Radičová je vdovou, jej manželom bol humorista Stano Radič, s ktorým má dcéru Evu.
Foto: Petra Bošanská
Styling: Danica Raytschev
Vizáž: Petra Balúchová
Ďakujeme za umožnenie fotografovať v priestoroch Hudobného fondu v Bratislave.