Udržať si autoritu a obľúbenosť medzi podriadenými sa šéfom zdá ako skĺbenie nemožného. Niektorí stavajú svoju komunikáciu na budovaní si neohrozenej pozície, iní sa pokúšajú byť obľúbení.
Podľa psychológa Martina Milera je motívov povýšeneckého správania a šikanovania podriadených viacero: „Môže ísť o potrebu dokazovať si vlastnú moc, nadradenosť, ale napríklad aj otázku nezdravého sebavedomia.
Ak dotyčná osoba nemá v domácom prostredí žiadne slovo, v práci si to kompenzuje. Post nadriadeného mu potom dáva moc ovládať ľudí. Niekedy je to otázka osobnej charakteristiky, taký človek nemá rád kritiku a je presvedčený, že všetko robí najlepšie, najsprávnejšie.“
Je ich ako maku
Šéfov diktátorov zažil takmer každý. Naopak, tých dobrých, ktorí majú pochopenie pre ľudské problémy a zároveň dokážu udržať disciplínu a napredovanie je málo. Prečo je to tak?
Podľa psychológa sú práve takíto ľudia všeobecne považovaní za vodcovské typy: „Svojím spôsobom sú príťažliví a okolie má pocit, že práve oni to zvládnu, dokážu ľudí riadiť a viesť potrebným smerom. Žiaľ, niekedy úplne iným ako treba.“
Slovo odborníka
K téme sa vyjadruje
Martin Miler, psychológ
Lívia je typická karieristka, ktorá sa šplhá po stupienkoch úspechu poctivou prácou a výsledkami. Vo svojom obore je skutočne výnimočná, lenže na pozícii jej riaditeľa sa objavil nový človek.
„S riaditeľom, ktorý tam bol dovtedy, sme si rozumeli, nebol zakomplexovaný, nepotreboval si nič dokazovať na podriadených, naopak, vedel oceniť moju prácu a výsledky, a dokonca mi sám zvýšil plat. Všetko bolo dokonalé, až kým neprišiel nový šéf. Bol z inej oblasti a evidentne som ho svojimi znalosťami a skúsenosťami prevyšovala.“
Pre Líviu nastal neskutočný teror, ktorý vyústil do jej odchodu. „Riaditeľ si ma každý deň niekoľkokrát volal do kancelárie a kričal na mňa, vymýšľal si úplné hlúposti, až som sa čudovala, kde na to chodí.
Sekretárka sa triasla od strachu z toho kriku, vždy keď som vyšla. Navyše to cielene dávkoval tak, aby som sa čím skôr zosypala. Vedel, že som čestný človek, z firmy v červených číslach som urobila v priebehu roka prosperujúcu, ale on mal iné zámery.
Potreboval firmu tunelovať a ja som mu nehrala do karát. Bol dlhoročným kamarátom majiteľa firmy a napriek tomu, že majiteľ si vážil moju prácu, podarilo sa mu rôznymi intrigami vyštvať ma. Firma o pol roka skrachovala.
Dodnes sa čudujem, prečo to majiteľ dopustil a je mi veľmi ľúto ľudí, ktorí tam pracovali, a práce, ktorú sme tam odviedli.“ Lenže Lívia musela akceptovať, že šéf má vždy pravdu a majiteľ mu vložil do rúk dôveru.
Bol presvedčený, že je vodcovský typ, ktorý dokáže s ľuďmi zázraky. Ako to nakoniec dopadlo, už bolo na majiteľovej zodpovednosti, koniec koncov on prišiel o peniaze.
Motivácia je umenie a vyžaduje si čas i energiu
Veľkým umením vedúceho v akejkoľvek oblasti je motivácia podriadených. Žiaľ, v našich zemepisných šírkach je stále uprednostňovaný nátlak, šikana a zneisťovanie podriadených.
Ale ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Martin, riaditeľ firmy, to považuje za základný motivačný nástroj: „Ľudia si nevážia prácu a neustále na niečo frflú. Keď ich chvíľu nekontrolujem, hneď sú na sociálnych sieťach alebo kávičkujú a klebetia.
Musia byť pod tlakom, hovorím tomu udržiavanie v prevádzkovej teplote. Zásadne im neoznamujem, kedy nebudem vo firme ani kedy sa vrátim. Nech sú v strehu.
Ak sa prezradím, že na druhý deň odchádzam na služobnú cestu, hneď príde polovica z nich o hodinu - dve neskôr do práce a odchádzajú krátko popoludní. Je to neskutočné. Zodpovedných ľudí je ako šafranu.
Ak im pohrozím výpoveďou, pracujú oveľa efektívnejšie. Keď si niekto myslí, že mi to robí radosť, tak to určite nie, naopak, veľmi ma to vyčerpáva.
Keďže mám toho na pleciach skutočne veľa, riešim to takýmito jednoduchými nástrojmi, nemám čas na osobné rozhovory a motiváciu, je kríza, všetci ideme na dvesto percent, ak chceme prežiť.“
Na každého šéfa sa niečo nájde
Tamara začínala ako klasická radová zamestnankyňa v bankovníctve. Mala nad sebou šéfku, ktorá po celom oddelení opravovala veci, nútila ich robiť všetko inak, aj keď podľa celého kolektívu to bolo nelogické a neefektívne. Tlačila na výkony.
Nasledovala klasická nespokojnosť podriadených, ktorá však začala prerastať do intríg. Nakoniec sa Tamara pri vhodnej príležitosti posťažovala nadriadeným svojej šéfky a oni ju vyhodili. Novou riaditeľkou oddelenia sa stala Tamara. „Až vtedy som si uvedomila, o čo tu ide.
Bola som v úplne inej situácii, zrazu som pocítila nepríjemnú zodpovednosť a tlak z vyšších štruktúr. Zistila som, že príkazy a inštrukcie, ktoré nás najviac hnevali, vôbec nešli od bývalej šéfky, ale sú výsledkom rozsiahlych prác odborníkov a idú priamo z vedenia.
My sme boli naozaj veľmi malí a neschopní pochopiť celý ten kolotoč fungovania firmy.“ Tamara časom dokonca oľutovala svoj kariérny postup. Tlak a zodpovednosť, ktoré musela niesť na pleciach, ju totiž veľmi stresovali.
„Navyše aj moji niekdajší spojenci - kolegovia, potom už podriadení, boli čím ďalej, tým neznesiteľnejší. Zistila som, že im človek jednoducho nevyhovie.
Sťažovali sa úplne na všetko. Ľuďom sa nezavďačíš ničím. Zistila som, že napriek tomu, že som predtým bojovala proti šéfke, nakoniec mala pravdu.“
Na atmosféru, fungovanie kolektívu a pôsobenie nadriadeného vplýva mnoho faktorov. Od osobnostných charakteristík, cez vzájomné sympatie až po celkové nastavenie firmy, dynamiku práce, ciele a jej úspešnosť.
Všetci sme len ľudia a nadriadení majú svojich obľúbencov a naopak ľudí, ktorí im nie sú sympatickí. Do práce by sme však v každom prípade mali chodiť s radosťou, akceptovať vedenie nadriadeného a spoločne ťahať za jeden povraz k úspechu a spokojnosti.
Ak to tak nie je, treba sa nad tým zamyslieť, analyzovať situáciu a pokúsiť sa o zmenu k lepšiemu.
Bojovať proti šéfovi alebo sa s ním zmieriť?
Odpovedá klinický psychológ Martin Miler, Klinickypsycholog.sk
V prvom rade si treba ujasniť, či to, čo sa deje na pracovisku, je naozaj šikanovanie alebo je šéf len dôsledný, čo môže byť pre niekoho nepríjemné. Je úlohou nadriadeného zadávať úlohy a vyžadovať od ľudí, aby ich plnili. Ak majú pocit, že šéf je síce prísny, ale spravodlivý, tak potom je to v poriadku. Šéf totiž nesie zodpovednosť a je na ňom, aby to pred podriadenými zvládol. Ak je to šikanovanie bezdôvodné a človek má pocit, že dostáva nezmyselné úlohy, mal by to riešiť.