Je možné vyhrať boj s vlastným telom?

Dvadsaťšesťročná Alena si dáva na sociálne siete výlučne len fotografie do pol pása. Trpí totiž predstavou, že je príliš zavalitá, najmä v oblasti zadku a stehien. Už od strednej školy sa snaží chudnúť, strieda jednu diétu za druhou, chodí poctivo do posilňovne.

„Aj keď sa mi podarí trochu schudnúť, napokon aj tak skončím na pôvodnej hmotnosti,“ sťažuje sa. Pritom s konfekčnou veľkosťou 40 ju väčšina mužov považuje za atraktívnu.

Často dostáva pozvania na rande od ctiteľov, s ktorými si dopisuje na Facebooku. Nikdy sa však neodhodlá stretnúť s nimi osobne. „Keby ma videli naživo, určite by som sa im nepáčila,“ tvrdí.

A tak naďalej vytrvalo bojuje so svojím telom, ktoré sa snaží nasilu stlačiť na veľkosť 36. Stále neúspešne.

O dvadsať rokov staršia Monika denne skúma každučký kúsok svojej tváre. Keď na nej objaví novú vrásku, okamžite uteká na nejaký dermatokozmetický zákrok.

Krátko pred štyridsiatkou začala s botoxom, pokračovala s rôznymi laserovými zákrokmi a výplňovými materiálmi. Z roka na rok míňa na rôzne „vylepšenia“ viac peňazí a paradoxne je so sebou stále nespokojnejšia.

„Neviem, ako sa iné ženy vyrovnávajú so starnutím, ale pre mňa je to nočná mora,“ priznáva sebakriticky. „Nedokážem si vôbec predstaviť, že by som mala jedného dňa vyzerať ako babka.“

Iný kraj, iný mrav

Keby sa Alena narodila v Mauritánii, jej rodičia by ju násilne vykrmovali, lebo s veľkosťou 40 by bola „príliš chudá“ na miestny vkus a len ťažko by si našla ženícha.

Slovo odborníka

K téme sa vyjadruje:

Elena Tomková, psychologička, Poradnapsychologicka.sk

A keby sa Monika narodila medzi Inuitmi, kde sa vrásky a pribúdajúce roky stretávajú s úctou, určite by neriešila kozmetické problémy so starnúcou pleťou.

V každej kultúre sa ženy snažia prispôsobovať miestnemu ideálu krásy po svojom. Nie je na tom nič zlé, kým sa nestane boj s vlastným telom posadnutosťou a ústrednou životnou motiváciou.

Alebo kým neprerastie do rôznych typov závislostí, ako je závislosť od cvičenia, plastickej chirurgie alebo od diétovania.

Bohužiaľ, počet žien, ktorým sa starostlivosť o ich vzhľad vymkne spod kontroly, stále pribúda. „Trend posledných desaťročí živí v našej kultúre mýtus, že ak chceme byť úspešné, milované a zabezpečené, musíme byť predovšetkým krásne,“ tvrdí psychologička Elena Tomková.

Ideál krásy v našich končinách formujú najmä obrázky herečiek, moderátoriek a modeliek, ktoré sa objavujú v médiách. „Je to pre nás prirodzené, už odmalička sa učíme napodobňovaním,“ dodáva Elena Tomková.

A aj keď niektoré kozmetické značky a ženské časopisy prichádzajú s presadzovaním prirodzeného modelu krásy, bez retuše a rôznych umelých zásahov, zdá sa, že účinok ich snaženia je oproti hlavnému prúdu, ktorý presadzuje dokonalý vzhľad bez akejkoľvek chybičky, len minimálny.

Kurzy sebalásky

Hranica, čo ešte je a čo už nie je v starostlivosti o krásu zdravé, môže byť veľmi tenká. „Primeraná starostlivosť o seba by nás nemala zamestnávať natoľko, že budeme stále myslieť len na to, koľko kalórií sme zjedli, koľko si musíme odcvičiť alebo aké nové vrásky sa nám urobili a život nám bude utekať pomedzi prsty tak, že nám neostane čas užiť si pekné veci,“ upozorňuje Elena Tomková.

Keď sa naša pozornosť opakovane točí len okolo chybičiek krásy, niečo nie je v poriadku. Znamená to, že máme vážny problém so sebaprijatím a možno by sme mali uvažovať o psychoterapii.

Na riešenie nedostatku sebaelásky vzniklo v posledných rokoch množstvo ženských podporných skupín, vyšlo veľa kníh, ktoré sa zaoberajú touto problematikou, a ešte viac článkov.

Väčšinou sa v nich opakujú témy prijatia vlastnej ženskosti a jedinečnosti. V podstate každá z nás vie, že ak chce byť šťastná, musí byť predovšetkým sama sebou a akceptovať sa so všetkým, čo k nej patrí, aj s vlastnými fyzickými nedostatkami.

Prečo s tým má potom toľko dievčat a žien problém? Podľa Eleny Tomkovej je v pozadí naša prastará potreba zapadnúť do skupiny a byť v nej akceptovaná, ktorá sa v nás zakorenila už v praveku, keď bolo naše prežitie bytostne závislé od tlupy, ktorej sme boli súčasťou.

Už vtedy sme sa naučili, že je lepšie plávať s väčšinou ako vytŕčať z davu. Preto, keď nás ľudia v našom okolí presviedčajú, že je pekné mať konfekčnú veľkosť 36, tvár bez vrások, malý nos a plné pery, neodvážime sa nesúhlasiť.

Sila individuality

A predsa sa v každej kultúre nájdu ženy, ktoré vytrvalo odmietajú plávať so stredným prúdom a vôbec ich netrápi, že ich vzhľad nezodpovedá všeobecne platným kritériám krásy.

Majú v sebe zvláštny zdroj sily, ktorý im dodáva pocit bezpečia bez ohľadu na to, ako ich posudzujú ostatní. Ukazujú nám, že je možné byť šťastnou aj s veľkým nosom, vráskami alebo pár kilogramami navyše. Ako to robia, že sa dokážu mať rady aj napriek svojim fyzickým nedostatkom?

Podľa Eleny Tomkovej majú možno šťastie na partnera, ktorý ich miluje také, aké sú, alebo má pre nich prvoradú hodnotu ocenenie v činnosti, ktorá ich napĺňa. Alebo mali šťastie, že sa narodili v rodine, kde sa sila individuality cenila viac než schopnosť prispôsobiť sa väčšine.

Každopádne to, či sa žena rozhodne, alebo nerozhodne riešiť svoje fyzické nedostatky, je vždy otázkou jej slobodného rozhodnutia. Každá z nás si môže vybrať, či sa chce, alebo nechce stať otrokyňou svojho vzhľadu.

Foto: Fotolia, SITA