Bohunka Koklesová vidí vo fotografii viac ako iní

Sama dobré zábery neloví, necháva to na iných. O fotkách však učí, píše a najmä pútavo rozpráva.

(Zdroj: Petra Bošanská)

S príchodom digitálov si každý myslí, že vie fotiť. Majú to dnes profesionáli ťažšie?

Je to fenomén dneška a treba s ním rátať. Každý, kto má lepší fotoaparát alebo smartfón, si myslí, že je fotograf. Ak má navyše dobré známosti a kontakty na médiá alebo výstavné inštitúcie, občas o tom dokáže presvedčiť aj verejnosť. Návštevníci galérie majú potom pocit, že vidia niečo hodnotné, pritom to tak nie je - namiesto umenia sa ľuďom podsúva gýč. Samozrejme, tým nechcem povedať, že práce amatéra musia byť a priori zlé, veď aj v dejinách slovenskej fotografie máme veľa autorov, ktorí začínali ako laici a neskôr sa vypracovali na osobnosti, ktoré udávali trendy.

Ako teda rozoznať umeleckú hodnotu od gýča?

Nestačí zvládať len techniku, naaranžovať modelku na gauč a odfotiť ju. Dobrý fotograf musí svojou prácou formulovať určitý postoj. To neznamená, že záber nemôže byť estetický. Ale to, čo sa cení najviac, je myšlienka, názor fotografa. A na to je dobrá škola, ktorá vás naučí nielen ovládať techniku, ale dá vám aj prehľad o dejinách, súčasných tendenciách, naučí vás pri práci rozmýšľať.

Ktoré vlastnosti sú ešte dôležité?

Určite by mal mať v sebe vášeň. Tá je nevyhnutná, pretože úspech nemusí prísť hneď. U dnešných študentov často pozorujem, že sa nechcú príliš obetovať. Nemajú trpezlivosť ani vytrvalosť, nechajú sa rýchlo zlákať komerčnými agentúrami, kde ich prevalcujú požiadavky klientov, takže na vlastnú tvorbu už nemajú čas ani dostatočne čistú myseľ. Samozrejme, dôležité sú aj ďalšie veci, napríklad prirodzená zvedavosť, treba byť autentický, poznať tvorbu ostatných fotografov, spoznávať nové kultúry.

Predseda poroty Slovak Press Photo vyhlásil, že dobrá fotka musí zaujať do dvoch sekúnd. Aj vy ste boli nedávno v porote súťaže FOTO ROKA 2014, vyberali ste víťazov podľa podobného kritéria?

Dobrý záber môže byť aj výsledkom náhody. Aj preto je pre mňa dôležité, aby som videla širšiu kolekciu fotografií, najmä ak posudzujem diela aj takých autorov, ktorých nepoznám. Tento rok to bolo celkom zaujímavé, pretože pri finálnych fotkách sa názory poroty dosť líšili. Keďže sme mali v komisii aj zahraničných členov, tak som si uvedomila, že vnímanie umenia je aj výsledkom kultúrnych a národných tradícií.

01.jpg

Dá sa definovať slovenský vkus?

Skôr by som hovorila o stredoeurópskom pohľade. Inklinujeme skôr k menej estetizovaným, nenápadným veciam, k fotografiám, ktoré nútia zamyslieť sa. Upútajú nás detaily, nuansy každodenného života, odkrývané cez humor alebo drobnú iróniu. Nášho talianskeho kolegu zaujali vizuálne atraktívnejšie zábery bez druhých plánov.

Venujete sa najmä historickým fotografiám z obdobia totalitných režimov. Prečo?

Áno, zaujímajú ma také, ktoré svojím obsahom reprezentovali ideológiu diktatúr, najmä obdobia slovenského štátu a stalinizmu. Navštevujem archívy a snažím sa vybrať také zábery, ktoré vizuálne charakterizujú tieto časy a mechanizmy propagandy. Je celkom zaujímavé, že isté rituály a symboly sa opakujú aj v prípade súčasných politických reprezentácií. Keď si pozerám politikov na fotografiách, spomeniem si, že som to už niekde videla. A naozaj – na fotografiách diktatúr.

Napríklad?

Pamätáte si na tú slávnu povolebnú fotografiu Roberta Fica s kolou v ruke, kde ho jeho spolustraníci nesú na rukách? Pripomenula mi snímku s Klementom Gottwaldom, ktorý sa na slávnostnom otvorení Trate mládeže nechal nosiť na pleciach zväzákov.

Nebehá vám občas mráz po chrbte?

Je to zvláštne, ale mnohé oficiálne fotografie spätne poukazujú na desivosť tých čias, aj keď pôvodne boli vytvorené s propagandistickým zámerom. Napríklad zábery z februárových osláv komunistického prevratu na dnešnom Námestí SNP v Bratislave boli robené ako oslavné, lenže z dnešného pohľadu tak vôbec nepôsobia. Vidíte tam ozbrojených milicionárov, obrovské masy zmanipulovaných ľudí v ponurom februárovom svetle... Na druhej strane, snažím sa k tomu obdobiu pristupovať objektívne.

To znamená...?

Všetci predsa vieme, že to boli zlé časy, že tu bola nesloboda, prebiehali politické procesy. Lenže zároveň netreba zabúdať ani na pôvodné ideály, ktoré sa spočiatku spájali s komunizmom. O beztriednej spoločnosti, solidarite, šanci každého na dôstojný život. Trhová ekonomika skôr individualizuje, sociológovia hovoria, že žijeme vedľa seba sami. Podľa niektorých teoretikov by mohla byť práve kultúra tou ďalšou silou, ktorá opäť privedie ľudí k sebe. Je to zážitok, o ktorý sa môžeme podeliť.

02.jpg

Lenže populárnejšia je práve „nižšia“, mainstreamová kultúra. Na vernisáže súčasného umenia nechodia práve masy ľudí, alebo áno?

Problém súčasného umenia je v tom, že nie je čitateľné pre široké vrstvy. Lenže aj to sa postupne mení, zoberte si len aktivity, ktoré posledné roky vyvíja Slovenská národná galéria. Dnes tam máte rodinné podujatia, detské tvorivé dielne, koncerty. Toto všetko prináša ovocie a čoraz viac ľudí sa cíti v galérii dobre.

Ale keď príde niekto, kto neovláda kontext súčasného umenia, má smolu.

Netreba sa vzdávať a ak niečomu nerozumie, mal by sa spýtať lektorov galérie a nenechať sa odbiť. Možno sa najskôr bude cítiť neisto, lenže s každou ďalšou návštevou bude o niečo skúsenejší a postupne sa mu začnú otvárať nové svety. Umelci sú často konfrontovaní s názorom: „Toto dokážem aj ja.“ Je to trochu naivná predstava, pretože aj keď niečo pôsobí napohľad elementárne a jednoducho, väčšinou za tým stoja roky práce v tradičnejších formách výtvarného umenia.

Povedzme si otvorene, nenájdu sa medzi výtvarníkmi aj špekulanti?

Tomu verte, že nájdu! Naozaj sa dá v galériách natrafiť aj na trápnosti. Niekedy sa autor snaží len kopírovať najnovšie trendy, čo je, samozrejme, zlé. Každý výtvarník musí pracovať s vlastnou autentickou výpoveďou. A tá buď zrelá je, alebo nie. Dobré umenie nepozná skratky.

Nedávno som videla dokument o Američanke Vivian Maierovej, ktorá fotila celý život len tak pre seba. Po jej smrti niekto objavil kufor plný fotografií a zrazu sa jej práce dražia za obrovské sumy. Netúžite aj vy po takomto objave?

Ani nie (smiech). Ale s kolegyňami Janou Hojstričovou a Janou Križanovou sme sa pustili do jedného projektu, v ktorom mapujeme slovenskú fotografiu 19. storočia. Chodíme po antikvariátoch, navštevujeme burzy starožitností a máme obrovskú radosť, ak sa nám podarí nájsť niečo zaujímavé. Vytvárame takzvanú referenčnú zbierku, ktorá poslúži študentom pri štúdiu rôznych fotografických techník.

Už vám niekto povedal, že máte skvelé zamestnanie?

To teda áno, všetci nám túto prácu závidia! Nedávno sa nám napríklad podarilo získať úžasné krajiny od Karola Divalda. Tie boli v 19. storočí veľmi zriedkavé, vtedy len málokomu napadlo fotiť prírodu, väčšinou prevládala ateliérová portrétna fotografia. Príjemným objavom bola aj fotka, ktorú nemáme autorsky identifikovanú, ale je na nej vyššia prešporská spoločnosť, ktorá piknikuje na bratislavskej Železnej studničke.

Nájdu sa medzi autormi aj ženy?

Čudovali by ste sa, ale bolo ich pomerne dosť. Moja kolegyňa, filmová teoretička Petra Hanáková, mi dokonca nedávno spomínala, že pri počiatkoch filmového priemyslu stáli najmä ženy, pretože muži to nepovažovali za perspektívnu činnosť. Podobne to bolo aj s fotením. Ženy sa k nemu dostávali aj nepriamo, keď manžel - fotograf zomrel a ateliér zdedila vdova alebo dcéra.

V 50. rokoch u nás pôsobila Magdaléna Robinsonová. Mali sme viac významných fotografiek?

V medzivojnovom období bola známou Irena Blühová, ktorá sa zaoberala sociálnymi témami, často fotila ľudí na okraji spoločnosti. Študovala dokonca v nemeckom Bauhause, kde začala uplatňovať moderné avantgardné prístupy. Počas druhej svetovej vojny viedla ľavicovo zamerané kníhkupectvo, pôsobila v odboji, bol na ňu vydaný zatykač. Ani Magdaléna Robinsonová to nemala v živote jednoduché, cez vojnu si prešla niekoľkými koncentračnými tábormi. Neskôr pôsobila v Prahe, na Slovensko sa vrátila v 50. rokoch a aktívne fotila až do konca života. Boli to statočné ženy a dobré fotografky.

03.jpg

Vráťme sa ešte k dnešným študentom. Trváte v škole na tom, aby vedeli klasicky vyvolávať fotografie v tmavej komore?

Áno, je to dôležité. Najmä preto, že digitál vás láka na to, aby ste cvakali ako diví, veď jedna fotka sa hádam podarí. Pri klasickom fotoaparáte je počet záberov obmedzený, a preto musíte dobre zvážiť, čo chcete odfotiť. To vás brzdí, núti premýšľať, realitu vnímate pozornejšie.

Kedysi sa muselo počkať na vyvolanie fotiek. Bolo v tom určité napätie, ktoré mi dnes chýba.

Mňa zasa mrzí, že sa z rodín vytratili albumy. Napríklad moje dieťa akoby prestalo rásť v šiestich rokoch, lebo vtedy sme si kúpili digitál. Odvtedy mám pocit, že sme rodina bez histórie. Nehovoriac o tom, že dotyk s reálnou fotografiou je podľa mňa nenahraditeľný.

Vy sama nefotíte?

Ani veľmi nie, radšej o fotkách píšem. Ale keď už niečo sem-tam nafotím, asi to nie je úplne zlé. Ale zasa to nie sú ani mimoriadne hodnotné zábery (smiech). Fotím hlavne rodinu, deti.

Vizitka:

Bohunka Koklesová (43)

Vyštudovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1995 pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde vedie Katedru teórie a dejín umenia. Špecializuje sa na dejiny a teóriu fotografie, zaujíma sa o vzťah umenia a politiky, analyzuje mediálny a oficiálny obraz slovenského štátu a obdobia takzvanej stalinskej éry. Venuje sa aj kurátorskej činnosti, pripravila množstvo výstav súčasnej slovenskej fotografie doma aj v zahraničí. Pôsobila vo viacerých medzinárodných komisiách posudzujúcich výtvarné umenie, v poslednom období bola členkou medzinárodnej poroty súťaže FOTO ROKA 2014 organizovanej Nadáciou VÚB. Odborne sa podieľa na dramaturgii festivalu Mesiac fotografie. V roku 2009 vydala knihu V tieni tretej ríšeo oficiálnych fotografiách z obdobia vojnového slovenského štátu, momentálne dokončuje knihu o stalinskej ére. S manželom Martinom a 16-ročným synom Matejom žijú v Bratislave.

Foto: Petra Bošanská

Styling: Jana Milatová

Vizáž: Hany Lednárová

Ďakujeme za zapožičanie priestoru na fotografovanie Ateliéru S+M+L_XL-kov a šperk na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  2. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  4. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  5. Top First moment dovolenky na leto 2018
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  7. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  8. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté
  9. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a.
  10. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať
  1. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  2. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  3. HB Reavis sťahuje žiadosť na pridelenie osvedčenia o Smart City
  4. Do zóny Nové Nivy v Bratislave pribudne projekt
  5. Ako sa zmenili autá za štvrťstoročie?
  6. Accessible Urban Living
  7. RPSP – A good intention ruined by execution
  8. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  10. Riešenia pre hnedú planétu
  1. Top First moment dovolenky na leto 2018 10 585
  2. Reportáž: Jaternice a klobásy pred jedením netreba šúpať 5 950
  3. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 3 846
  4. Ako pôjdu vlaky po novom? Mení sa cestovný poriadok 2 934
  5. Toto sú najlepší umelci za uplynulý rok 2 225
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 7,25 % p.a. 1 852
  7. Projekt Zig Zag dokázal, že Slováci túžia po zaujímavom bývaní 1 850
  8. Elektronizácia verejnej správy? V Nemecku je rozhodnuté 1 503
  9. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová 1 365
  10. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 309

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.

DOMOV

Rok 1993: Doba, kedy sa Mečiar len rozbiehal

Slovensko zápasilo s problémami.

Neprehliadnite tiež

Virginia Apgarová: Vlastné deti nemala, no zachránila milióny novorodencov

V rámci pôrodníctva priniesla revolučný nápad.

Neviete, čo robiť s použitým tehotenským testom? Môžete ho spláchnuť

Splachovateľný a kompostovateľný test príde na trh v roku 2018.

Zuzana Porubjaková: Štve ma, keď hranie niekto fláka

V roku 2018 ju diváci uvidia v novom seriáli aj filme, divadlo je jej druhý domov a z emócií je jej najbližší smútok.

Trendom roka 2018 je Ultra Violet, farba vesmíru aj kvetov

Fialová bude vládnuť móde, dizajnu aj líčeniu.

Vzťahová poradňa: Neviem, ako sa mám rozísť s príliš kontrolujúcim partnerom

Čo robiť, ak nechcete ublížiť rozchodom partnerovi a ak sa hanbíte za kamarátku, ktorá miluje všetko nadprirodzené?