Taliansko, Indonézia a USA – ako sa študuje v zahraničí?

Petra Malovcová: Viac si verím a nebojím sa výziev

Ako si sa dostala študovať do zahraničia?

Na úplnom počiatku bola obyčajná túžba zmeniť vzduch a vyskúšať si aspoň jeden semester štúdia „vonku“. Začala som sa preto obzerať po možnostiach, ktoré majú študenti so záujmom o štúdium v zahraničí.

Rozhodla som sa pre Národný štipendijný program agentúry SAIA a niekoľko týždňov, ba až mesiacov som venovala intenzívnej príprave všetkých potrebných materiálov, ktoré bolo treba do agentúry poslať. Snaha sa vyplatila, udelili mi grant a strávila som krásny semester na univerzite v Ríme.

Petra Malovcová (25):

KRAJINA ŠTUDIJNÉHO POBYTU: Taliansko

ŠKOLA: Pápežská univerzita svätého kríža v Ríme (Pontificia Università della Santa Croce a Roma)

ŠTUDIJNÝ PROGRAM: Národný štipendijný program - SAIA

Čo všetko si musela zariadiť a absolvovať predtým?

V prvom rade som musela vypracovať rozsiahle portfólio dokumentov pre SAIA, na základe ktorého sa rozhodovalo o pridelení, resp. nepridelení grantu na štúdium. Jednou z prioritných vecí bolo tiež nájsť univerzitu, ktorá by bola ochotná prijať ma na študijný pobyt a poslať mi akceptačný list.

Taktiež som musela s domácou univerzitou vyriešiť individuálny študijný plán a dohodnúť podmienky svojho pobytu. Okrem toho bolo nutné zabezpečiť si poistenie na celý pobyt a nájsť ubytovanie, pretože talianske školy zväčša internáty neposkytujú.

Aký finančný obnos si investovala do študijného pobytu?

Štipendium, ktoré som získala, pokrylo takmer všetky moje výdavky. Po vlastných zdrojoch som musela siahnuť len na začiatku pobytu, kým mi na účet prišiel prvý grant.

Aké boli prvé pocity po príchode do krajiny? Čo ťa najviac prekvapilo?

V Taliansku som počas svojho študijného pobytu nebola prvý raz, no človek krajinu a ľudí v nej vníma inak, keď je tam len na týždennej dovolenke, a inak, keď tam pol roka žije.

Príjemne na mňa pôsobil najmä uvoľnený spôsob života Talianov a to, že sa nenechajú príliš vystresovať. Spočiatku som však mala zmiešané pocity - tešila som sa na všetko, čo ma čakalo, užívala som si krásy „Večného mesta“, no zároveň som pociťovala aj rešpekt a strach z toho, čo všetko mám pred sebou.

Bol to však taký príjemný strach. A ten sa rozplynul hneď po prvej návšteve školy.

Čo bolo najťažšie zvládnuť?

Najviac dal zabrať asi jazyk. Hoci taliančinu považujú za ľahký jazyk, povedala by som, že taká je skôr tá „kuchynská“. Je pravda, že sa na človeka lepí rýchlo, no ak v nej chcete študovať na univerzite a používať ju na akademickej úrovni, treba sa jej pochopiteľne venovať do hĺbky a vtedy odhalí aj svoje ťažšie zákutia.

Na mojej univerzite prebiehala výučba výhradne v taliančine. Do Ríma som prišla ako začiatočník. Jazyk som sa učila, takpovediac „za pochodu“, čo bola pre mňa veľká výzva, no zároveň tá najlepšia jazykovka.

Avšak vďaka tomu, že vyučujúci aj študenti na mojej univerzite boli takmer zo všetkých kútov sveta, mala som možnosť používať aj angličtinu, ktorou som si v prípade potreby vypomáhala v škole. Všetky skúšky som napokon úspešne zvládla.

Dosť ťažké však bolo aj to, že som popri štúdiu v Taliansku musela „na diaľku“ študovať aj na domácej univerzite, čo znamenalo, že ma doma počkalo niekoľko skúšok a už počas semestra som musela odovzdať niekoľko seminárnych prác.

V podstate som teda študovala súbežne na dvoch školách, kde jeden seminárna práca striedala druhú, o skúškach nehovoriac. Bol to náročný kolotoč, no v konečnom dôsledku to stálo za to.

Čím ťa študijný pobyt obohatil?

Obohatil ma asi vo všetkých smeroch – dal mi množstvo nových priateľov, vďaka nemu som sa zdokonalila v jazyku, spoznala som množstvo krásnych miest a hlbšie som prenikla do talianskej kultúry, no taktiež som sa stala samostatnejšou, viac si verím a nebojím sa výziev.

I keď to mnohokrát nebolo jednoduché, rozhodne túto skúsenosť neľutujem a išla by som do toho znova.

Michal Magušin: Študijný pobyt mi „dal krídla“

Ako si sa dostal študovať do zahraničia?

Na svojich štúdiách v Kolégiu Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji som stretol veľa fascinujúcich ľudí so zahraničným vzdelaním. Rektor Kolégia Martin Luterán mi dal tip a ja som si podal prihlášku.

Išlo o letný program vo Washingtone DC, ktorý zahŕňal štúdium na George Mason University, stáž v mediálnej firme Industry Dive a veľa ďalších aktivít.

Čo všetko si musel zariadiť a absolvovať predtým?

Pri prihlasovaní som musel napísať niekoľko esejí, motivačný list, potreboval som odporúčanie od dvoch ľudí. Po rozhodnutí o prijatí som si vybavil víza na americkej ambasáde, kúpil letenku a zbalil kufre.

Michal Magušin (24):

KRAJINA ŠTUDIJNÉHO POBYTU: USA

ŠKOLA: George Mason University

ŠTUDIJNÝ PROGRAM: The Fund for American Studies (TFAS)

Aký finančný obnos si investoval do študijného pobytu?

Získal som niekoľkotisícové štipendium, ktoré pokrylo veľkú časť mojich nákladov, aj vďaka slovenským organizáciám, ktoré s USA a týmto konkrétnym programom spolupracujú.

Musel som si ale sám zaplatiť letenku a vo Washingtone DC platiť za stravu a transport. Podarilo sa mi však presvedčiť viacero veľkodušných ľudí, že to je jedinečná šanca a výhodná investícia. Tí mi pomohli finančne zvládnuť takmer všetky náklady.

Aké boli prvé pocity po príchode do krajiny? Čo ťa najviac prekvapilo?

Prvé pocity boli fantastické. Bol to môj prvý dlhší pobyt v zahraničí, všetkým som sa nadchýnal. Od vône vzduchu až po chuť kávy v nevkusných plastových megapohároch.

Spojené štáty ma prekvapili pozitívnym prístupom k životu, ktorí majú Američania „v krvi“. Všade sa usmievali, rozprávali s neznámymi ľuďmi. Najviac ma však asi prekvapil životný pocit, že keď v tejto krajine budem tvrdo pracovať, spoločnosť to ocení a prinesie to ovocie.

Taká hlboká motivácia mi na Slovensku často chýbala. Neviem, či to bolo mojím prístupom, mentalitou Američanov, alebo kombináciou obidvoch faktorov.

Čo bolo najťažšie zvládnuť?

Ustavičné vystupovanie z komfortnej zóny. Práca, škola, stretnutia, cestovanie, spoznávanie, štúdium, diskusie. Všetko v cudzom jazyku, prvýkrát na dlhšie obdobie v cudzej krajine.

Človeka to veľa naučí, ale zároveň stojí nesmierne veľa síl. Konkrétne som sa asi najviac natrápil v práci, kde som písal analýzy, robil výskumy na internete a musel pracovať rýchlo, presne a vhodne. Doteraz nechápem, ako som to všetko zvládol.

Čím ťa študijný pobyt obohatil?

V prvom rade mi „dal krídla“. Odvtedy som bol na ďalšom, ešte intenzívnejšom pobyte v USA a momentálne študujem v Londýne.

Výrazne som si zlepšil angličtinu, spoznal novú krajinu a kultúru s mnohými inšpiratívnymi aj negatívnymi javmi. Získal som nových priateľov, s ktorými som doteraz v kontakte. Spoznal som veľa o sebe.

Čo by si odporučil tým, ktorí uvažujú o študijnom pobyte?

Nebojte sa do toho ísť. Možno sa o pár rokov jedno ráno prebudíte a pomyslíte si, že ste to mohli aspoň vyskúšať. Nebojte sa veľkých výziev. Zostať doma je síce komfortnejšie, ale my by sme nemali hľadať komfort, ale veľkosť.

Nikdy ani na malú chvíľku neuvažujte o tom, že idete len „zmeniť vzduch“, oddýchnuť si. Investujte do toho všetky sily, ktoré máte. Oslovujte nových ľudí, pracujte do noci, študujte, cestujte, spoznávajte, hľadajte odpovede na otázky, ktoré máte v sebe.

A nezabudnite sa vrátiť na Slovensko, aby ste pomohli zmenám, aké ste videli vo svete a chcete ich aj doma. Študijný pobyt vám môže dať veľmi málo, ale aj zmeniť život.

Zuzana Vitková: Svet je oveľa menší, než sa zdá z domu

Ako si sa dostala študovať do zahraničia?

Kamarát mi povedal o štipendiu, ktoré umožňuje ročný študijný pobyt v Indonézii. Zdalo sa mi to super, tak som si podala prihlášku a vybrali ma. Išlo to príjemne ľahko.

Zuzana Vitková (25):

KRAJINA ŠTUDIJNÉHO POBYTU: Indonézia

ŠKOLA: Institut Seni Indonesia v Yogyakarte (Inštitút umenia Indonézia)

ŠTUDIJNÝ PROGRAM: Darmasiswa – štipendijný program Indonézskej vlády

Čo všetko si musela zariadiť a absolvovať predtým?

Študentské víza mi vybavila indonézska ambasáda v rámci programu, absolvovala som krátky kurz indonézskeho jazyka a pár základných očkovaní. Samozrejme som musela riešiť aj odchod z práce a podnájmu, ale nebola to žiadna katastrofa.

Aký finančný obnos si investovala do študijného pobytu?

Štipendium dokázalo pokryť náklady, ale na cestovanie po krajine sa z neho ušetriť nedalo. Na spiatočnú letenku a bočné výdavky som mala asi 2000 €, v rámci nich som precestovala časť Indonézie a juhovýchodnej Ázie.

Aké boli prvé pocity po príchode do krajiny? Čo ťa najviac prekvapilo?

Zo začiatku som bola ohúrená všetkým novým, no neskôr mi došlo, že nie som na dovolenke, ale budem musieť v krajine plnej exotického chaosu žiť.

Bol to pre mňa úplne prvý kontakt s Áziou a vlastne aj inou než západnou kultúrou, takže ma prekvapilo všetko. Najviac asi to, že je všade a v akúkoľvek hodinu neskutočne veľa ľudí, i to, že s angličtinou sa človek po opustení turistických miest väčšinou nedohovorí.

Čo bolo najťažšie zvládnuť?

Kým som sa trochu zorientovala, naučila sa jazdiť na skútri v preplnenej doprave a obstojne dorozumieť s domácimi, bolo komplikované asi všetko.

Kúpiť si lístok na vlak do iného mesta mi zabralo pol dňa, lebo som nevedela nájsť autobus, spýtať sa na cestu a nechápala som, prečo mám vypĺňať dvojstranový formulár, ktorému som nerozumela.

Po zdolaní problému s presunom a komunikáciou bol zrazu svet krásny, a tiež som pochopila, že aj keď Indonézania milujú formuláre, je vlastne úplne jedno, čo do nich napíšete, lebo aj tak skončia v koši.

Čím ťa študijný pobyt obohatil?

Množstvom úžasných ľudí, ktorých som spoznala, väčším nadhľadom, zážitkami, ktoré sa na dovolenke „nestihnú“ a hlavne pocitom, že svet je oveľa menší, než sa zdá z domu.