SME
Štvrtok, 14. november, 2019 | Meniny má Irma

Herečka Eva Rysová: Ja nie som z tých, čo sa opustia

Pri stretnutí s ňou okamžite vycítite, že má rada ľudí. Tak ako jej postava v Búrlivom víne Anna Roznerová. Len na rozdiel od nej sa vraj nemieša druhým do života.

(Zdroj: Petra Bošanská)

Tento rok ste oslávili osemdesiate druhé narodeniny. Pamätáte si svoju prvú hereckú postavu?

Samozrejme, bolo to na gymnáziu v Lučenci, myslím, že som chodila do septimy, keď sa naša škola mala pomenovať podľa Boženy Slančíkovej-Timravy, ktorá bola, mimochodom, tetou mojej najlepšej kamarátky. Naša triedna učiteľka dostala za úlohu pripraviť pri tejto príležitosti kultúrny program. Naštudovali sme Timravinu hru, ktorú mala doma v šuplíku. Nikdy sa nehrala celá, lebo keď sme si jeden po druhom opisovali text, podarilo sa nám stratiť jedno celé dejstvo. Teta Timrava bola veľmi zlatá, keď na to prišla, povedala nám – nič to, toto by aj tak nikto nehral. V každom prípade mne priniesla táto hra vstup do ochotníckeho súboru, ktorý sa tiež volal Timrava a žal úspechy na rôznych celoštátnych súťažiach.

Takže takto ste sa stali herečkou?

Dalo by sa povedať, že som sa nakazila herectvom, a to až tak, že to vo mne prebilo ďalšiu veľkú vášeň k architektúre a výtvarnému umeniu. Aj keď úplne z môjho života nevymizli. Prestala som s kreslením, no stále ma to ťahalo na výstavy a medzi výtvarných umelcov. Keď som študovala na VŠMU, zoznámila som sa so študentmi maliarstva Laluhom a Paštékom, naše školy mali vtedy spoločné plesy a dokonca aj spoločné prednášky z marxizmu. Priateľstvo nám vydržalo veľmi dlho. Počas môjho účinkovania v trnavskom divadle som im pomáhala usporiadať výstavy a podarilo sa mi dohodiť im aj zopár kupcov pre ich obrazy.

Študovali ste v päťdesiatych rokoch. Aká bola vtedy atmosféra na herectve?

Pamätám sa, ako som prišla na prijímačky v lodičkách s vysokými opätkami a Andrej Bagar mi povedal, aby som si ich vyzula. „Prejdite sa po miestnosti, akoby ste šli po strnisku,“ povedal mi. Tak som sa prešla, akoby ma pod nohami niečo pichalo. „A teraz prebehnite po žeravých uhlíkoch,“ nakázal. Tak som sa prebehla a on na to: „No tak, horúce to bolo, ale nie žeravé.“ A ja na to: „Na žeravé by som sa pri prvom kroku pripiekla.“ Zasmial sa a o pár hodín som zistila, že som medzi prijatými. Moja mamička mi vtedy povedala: „Evička, keby si sa v budúcnosti rozhodla aj pre nejakú normálnu školu, môžeš rátať s mojou podporou, budem ťa živiť.“ Tým ma vytočila. Akoby vari herectvo nebolo normálne.

Po škole ste zakotvili v martinskom divadle. Prečo práve tam?

Viete, v tom čase nás ako študentov prideľovali do jednotlivých divadiel. Mňa si vyhliadli martinskí režiséri a dramaturgia a dali vedieť na školu, že by ma angažovali. Začínala som s Karvašovou hrou Pacient 113 spolu s takými hercami, ako boli Kroner, Kronerová, Romančík. Martin bol pre mňa výbornou školou. Nikto ma tam ako začínajúcu herečku nepodceňoval, hrala som veľa krásnych postáv. S Pacientom 113 sme sa dokonca dostali do pražskej televízie, bolo to moje prvé televízne vystúpenie. Bratislava ešte nevysielala.

01.jpg

Televízia bola vtedy u nás v úplných začiatkoch. Ako ste sa tam cítili?

Boli to úžasné časy plné nadšenia. Ľudia z pražskej televízie nám hovorili, aké majú ohlasy. Napríklad im napísala nejaká babička, že odkedy má doma televízor, už nechce umrieť. Predtým strávila celý život v zabudnutej horskej dedinke a zrazu začal chodiť celý svet k nej domov cez obrazovku. Vrátila sa jej vďaka tomu chuť do života.

V Martine ste sa zoznámili s manželom Alojzom Suchánkom. Okolo vás bolo plno šarmantných umelcov, prečo ste sa rozhodli pre lekára?

Ani neviem. Keď som svojho muža prvýkrát videla, tak ma vôbec nezaujal. Bol modrooký blondiak a vyzeral ako maturant, hoci už bol doštudovaný doktor. A ja som nikdy nebola na mladších. Všimol si ma na javisku, hrali sme vtedy pre vojakov v amfiteátri jednu veľmi vydarenú ruskú komédiu. Moja postava bolo divoké dievča, ktoré sa na maškarnom večierku oblieklo do vojenskej uniformy a potom sa pred svojím vyvoleným tvárilo, že je chlapec. Bolo veľmi teplo a ja som mala na sebe plstený kabát, cez ktorý som mala ešte prehodený ďalší plášť, na hlave parochňu a obrovskú vojenskú čapicu. Vtedy som prvýkrát ochutnala, čo je to úspech. Vojaci mi nosili po predstavení kvety, boli mojou postavou doslova očarení. A môj budúci muž tiež. Po čase sa mu podarilo dostať ma na jedno posedenie, kde priniesol alkohol a chalvu z Bulharska. Stále sa mi venoval. A tak som jedla, popíjala... Keď ma odprevádzal domov, prišlo mi zle. Ale to ho neodradilo (smiech).

A vydržalo vám to veľmi dlho.

Päťdesiatdva rokov. To nie je veľmi časté u hercov. Možno patrím ešte k starej škole. Dnes si ľudia povedia, keď idú do manželstva, že ak im to nevyjde, tak sa rozvedú a nerobia z toho vedu. Pre mňa to bol veľký záväzok, najmä keď sa nám narodil syn. Nedá sa povedať, že naše manželstvo bolo vždy ideálne, mali sme aj rozpory, ale vždy sme ich dokázali prekonať aj preto, že sme mali veľa spoločného – lásku k cestovaniu, výtvarnému umeniu a, samozrejme, k nášmu dieťaťu. Asi nám manželstvo vydržalo preto, lebo sme mali viac spoločného ako rozdielneho.

Počas vašej hereckej kariéry ste sa viackrát sťahovali. Z Martina do Trnavy, z Trnavy do Bratislavy. Váš muž pôsobil tri roky ako lekár v Tunise. Ako ste všetky tieto zmeny znášali?

Prijímali sme ich tak, ako ich život prinášal. Najprv sme sa s mužom stretávali v mojej maličkej martinskej garsónke. Bolo tam tak tesno, že keď som chcela otvoriť vonkajšie dvere, musela som zatvoriť tie, ktoré viedli do izby a naopak. Inak by sa tam nedalo prejsť. V Trnave sme potom dostali celkom pekný dvojizbový byt, to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa tam presťahovali. A v Bratislave sme bývali na Pošni, čo bolo fajn, lebo som videla z okna, ako môj syn ide do školy a nemusela som ho vyprevádzať. Môj muž bol vtedy v Tunise a ja som bola na všetko doma sama. Viete, tri roky možno nie sú veľa, ale trikrát tristošesťdesiatpäť dní je dosť. Najmä, ak hráte v divadle a staráte sa pritom o malé dieťa.

03.jpg

Na bratislavskej Novej scéne bola pre vás zlomová hra Kaviár alebo šošovica. Po nej ste sa stali hviezdou. Ako ste prišli k tejto úlohe?

Nechcem ohovárať kolegyne, ktoré boli vtedy v mojom veku, ale fakt je, že žiadna z nich nechcela hrať matku sedemnásťročnej dcéry. Cítili sa na to primladé. A tak táto úžasná rola temperamentnej Talianky, ktorá má za muža podvodníka, prischla mne.

Máte medzi hercami veľa priateľov?

Ale áno, pri našej práci sa priateľstvá nadväzujú ľahko. Kým sa nalíčite v šatni, tak sa vyrozprávate druhým, zdôveríte sa. Potom, keď sa vaše cesty rozídu, lebo každý z vás hrá v inom divadle s inými kolegami, tak si od seba odvyknete, ale len do chvíle, kým sa znovu nezídete pri nejakej práci. Vtedy máte pocit, akoby sa niť medzi vami nikdy nepretrhla a rozprávate sa ako starí priatelia.

Je to tak aj medzi vami a Ivanom Letkom, vaším partnerom z Búrlivého vína?

Presne tak. S Ivanom sme spolu hrávali už v Martine. Keď žil so svojou prvou manželkou Sylviou, tak sme sa stretávali ako rodinní známi. Po ich rozchode sa to však skončilo. Viete, ak máte radi dvoch ľudí, ktorí spolu žijú a oni sa potom rozídu, neviete na čiu stranu sa máte pridať. Teraz sme znovu dobrí priatelia.

Ako ste sa zžili s televíznou postavou Anny Roznerovej? Bola vám od začiatku sympatická?
Podľa mňa je to vydarená postava, vtipná a životne kladná, čo sa mi veľmi páči. Aj keď jej nevyšiel vzťah s jej veľkou láskou, nezatrpkla. Práve naopak, o to viac sa snaží zblížiť ľudí, na ktorých vidí, že sa k sebe hodia. A oddeliť tých, ktorí sa k sebe nehodia. Musím povedať, že toto by som nikdy nerobila. Nemiešam sa druhým do života, ale u Aničky Roznerovej to dokážem akceptovať.

Nekážete ani svojmu synovi, čo má robiť?

Načo, veď aj tak má svoju hlavu. Keď sa rozhodol odsťahovať s rodinou do Kanady, museli sme to s manželom prijať. Vo Vancouvri mám teraz aj svoje dve vnúčence a nedávno mi k nim pribudla pravnučka. Je taká zlatá, keď mi cez skype posiela pusinky.

Veľa skypujete?
Každý deň, zvyčajne keď je u syna ráno a u mňa podvečer, lebo je medzi nami deväťhodinový časový posun. Možno mu aj občas leziem na nervy, napríklad, keď mu pripomínam, že by si mal dávať pozor pri potápaní. Viem, že je to jeho veľká radosť, ale aj tak sa oňho bojím. Musí mi potom dať vedieť, že je v poriadku, aby som bola pokojná.

02.jpg

Váš manžel už nežije. Niektorých ľudí to položí, keď prídu o dlhoročného partnera. Ako ste sa dokázali vyrovnať s takou veľkou stratou?

Ja nie som z tých, čo sa opustia. Drží ma práca a dobrí ľudia, ktorých mám okolo seba. Moja sestra, švagri, rodina v Kanade, kamarátka, ktorá mi pomáha učiť sa texty, priatelia, s ktorými som kedysi pracovala a dnes nás drží pokope vzájomná náklonnosť aj napriek tomu, že už spolu nerobíme. Lekári mi hovoria, že by som mala spomaliť, ale ja im na to vravím, že z rozbehnutého kolotoča sa nedá vystúpiť za jazdy. A ak vystúpite, tak sa vám už nepodarí naskočiť.

VIZITKA:

Eva Rysová (82)

Narodila sa v Hajnáčke. Vyštudovala gymnázium v Lučenci a herectvo na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia ju ovplyvnili pedagógovia Andrej Bagar, Viliam Záborský, Ladislav Chudík, Július Pántik a Mikuláš Huba. Po štúdiu nastúpila do Armádneho divadla SNP v Martine, vrchol svojej divadelnej kariéry prežila na Novej scéne v Bratislave. Vyučovala hereckú tvorbu, umelecký prednes a javiskovú reč, jej žiakmi boli najmä operní speváci. Momentálne účinkuje v televíznom seriáli Búrlivé víno, kde stvárňuje postavu Anny Roznerovej.

Foto: Petra Bošanská

Vizáž: Jana Milatová

Styling: Barbora Herczeg Sládkovičová

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Žena

Inzercia - Tlačové správy

  1. Obyčajné dáta sa dokážu premeniť na neobyčajné veci
  2. Dlhopisy a zmenky: fixný výnos 5,5 - 7 % p.a.
  3. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  4. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať
  5. Raj prírodného snehu Aflenzer Bürgeralm v regióne HOCHsteiermark
  6. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček
  7. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku?
  8. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  9. Nestarnú, ale dozrievajú
  10. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE
  1. Raj prírodného snehu Aflenzer Bürgeralm v regióne HOCHsteiermark
  2. Dlhopisy a zmenky: fixný výnos 5,5 - 7 % p.a.
  3. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček
  4. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku?
  5. Prezentácia zahraničných partnerských univerzít na EUBA
  6. Tatras guide: A fresh take on the stunning soul of Slovakia
  7. Nové palivo E10 zníži emisie v doprave
  8. Denisa Fedáková: Štyridsiatka nie je vôbec prekážkou
  9. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  10. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  1. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch 10 958
  2. Príbehy z raketovej základne, ktoré ste nikdy nemali počuť 8 251
  3. 5 najúčinnejších tipov, ako sa zbaviť bolesti hlavy 7 925
  4. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať 6 717
  5. Pre prácu v banke sú nevyhnutné tri schopnosti. Máte ich? 6 104
  6. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku? 5 983
  7. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE 5 711
  8. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 5 708
  9. VIVO! prišlo do Bratislavy 4 848
  10. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme 4 268

Hlavné správy zo Sme.sk

Monika Jankovská.
Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba má strach, bojí sa Harabina

Extrémisti sa snažia vytvoriť jednotný front.

Podcast Dobré Ráno
KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Prestaňme porovnávať „socík“ so slobodou

Diskusia o kvalite života by sa mala skončiť tým, že žijeme o osem rokov dlhšie.

Peter Schutz.

Záchranár: Nedá sa pomôcť hneď každému, pri nehodách musíme stanoviť priority

Rozhovor s Viliamom Dobiášom o nešťastiach s množstvom zranených.

Viliam Dobiáš.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Osmelené

Päťkrát vďaka, milí muži

Nemusíme sa hrať na všeobjímajúce divožienky plné lásky.

Michaela Žureková