Ako komunikovať s bábätkom a pritom neafektovať?

Často volíme najľahšiu cestu, ako sa priblížiť podľa nás bábätkovskej mentalite. Šušleme, žužleme, používame zvláštne výrazy, robíme opičky.

„Bábätká v nás vyvolávajú pocit nežnosti. Sú maličké, bezbranné, väčšina ľudí má pri nich pocit, že musí rozprávať milo,“ hovorí logopedička Oľga Tokárová. Nejde však o žiadny veľký prehrešok. „Je to prirodzená reakcia na komunikáciu s malým dieťaťom.

U bábätka má väčšinou úspech. Naše grimasy a zmena intonácie ho zaujmú. Reaguje úsmevom alebo aspoň skúmavým pozorovaním. Napokon, aj my sa pritom cítime dobre. „Takýto prejav záujmu sa väčšine dospelých páči,“ konštatuje odborníčka.

Mamičkovský extrém

Medzi mamičkami sa v posledných rokoch úspešne udomácnil plurál, keď hovoria o svojom bábätku. „Ak ho používa mamička v komunikácii s maličkým dieťaťom, nejde o zásadný prehrešok v komunikácii,“ pokračuje logopedička.

Nemôžeme tým, keď budeme viackrát opakovať, že „nám rastú zúbky” alebo, že „sa nám v noci nechce spinkať“, a že „dnes sme ešte nekakali“, poškodiť rečový vývoj dieťaťa? Podľa Oľgy Tokárovej sa toho netreba báť.

Tento spôsob komunikácie však naznačuje iný problém. „Ak mamička komentuje dospelým osobám pokroky svojho dieťatka v množnom čísle, najmä ak ide o batoľa či väčšie dieťa, signalizuje to ťažkosti s odpútaním sa, s prestrihnutím pomyselnej pupočnej šnúry.

Sama osebe takáto reč nie je škodlivá. Signalizuje však nie veľmi prospešné prejavy v správaní matky, napríklad prílišné ochranárstvo,“ hovorí odborníčka.

Čo v komunikácii s najmenšími robiť netreba:

• Prehnane využívať „detské“ výrazy, skomoleniny, násilné zdrobneniny.

• Očakávať, že dieťa sa naučí správne hovoriť samo.

• Odďaľovať kontakt s „dospelým“ rečovým prejavom.

• Nechávať rozvoj reči na učiteľku. Do škôlky má ísť dieťa pripravené.

• Obávať sa povedať príbuzným, že nie ste zástancom „šušlavého“ prihovárania sa bábätku.

• Nechať sa uniesť inými mamami. Ak sa s dieťaťom bavíte bez prehnane maznavých slovíčok, neznamená to, že ho máte menej rada.

• Ignorovať veršíky, riekanky, pesničky.

• Vynechať oživenie reči pohybom. Rozhovor s bábätkom býva skvelou príležitosťou ako si precvičiť chrbticu.

Bábätko vie zaskočiť

Medzi komunikáciou s vlastným a cudzím dieťaťom je, samozrejme, rozdiel. „Pri vlastnom bábätku používame často slangové výrazy, máme tendenciu rozprávať rýchlejšie, používať zložitejšie výrazy, dlhšie vety.“

Slovo odborníka

O téme sme sa zhovárali s Oľgou Tokárovou z Inštitútu detskej reči

Prítomnosť cudzieho bábätka dokáže mnohých zaskočiť. Ľudia sa v takej situácii niekedy správajú neprirodzene. Kvíkavá intonácia alebo híkanie sprevádzané skláňaním sa ku kočíku sa potom môžu skončiť plačom.

„Pri komunikácii s cudzím dieťaťom ho dospelí zvyknú zahltiť otázkami. Nie každé dieťa je však ochotné konverzovať s cudzou osobou,“ pripomína odborníčka.

Na druhej strane prihovoriť sa bábätku a pôsobiť prirodzene nedokáže každý. Napríklad tridsaťdvaročná Ivana otvorene hovorí, že malým deťom sa prihovárať nevie.

„Čo ako sa snažím, zakaždým mám zo seba zmiešané pocity. Hovorím rozpačito, silene. Možno sa to zmení, keď budem mať vlastné deti, ale komunikácia s cudzím zatiaľ nie je moja parketa,“ priznáva s úsmevom.

Časté chyby

Rodičia vedia, že rozprávať sa s bábätkom je dôležité. Niektorí sa však dopúšťajú rôznych chýb. „V reči dospelých sa objavuje spomínané maznanie a šušlanie.

Ak rodič pri komunikácii s dieťatkom používa zmenu intonácie alebo detské výrazy ako cica a havo, je to v poriadku. Ide o prirodzenú a účinnú stratégiu, ktorá podporuje osvojovanie reči. Ale ak dospelý zámerne šušle, ukazuje dieťaťu nesprávny rečový vzor. To môže znamenať problém,” upozorňuje Oľga Tokárová.

„Ďalším, pomerne častým javom v komunikácii dospelých s deťmi je bombardovanie dieťaťa otázkami: Čo je to? Ako robí havo? Čo má teta? Ako sa voláš? a podobne. Keď to s pýtaním preženieme, môže sa stať, že dieťa bude mať zábrany voľne komunikovať.“

Na čo prišli logopédi:

• Koľko, ako a o čom sa s bábätkom rozprávame ovplyvňuje jeho rozumové schopnosti.

• Už v najranejšom veku sa vytvárajú predpoklady na osvojenie slovnej zásoby, ako aj na rozvoj schopnosti tvoriť vety,

• Anne Fernald zo Stanfordovej univerzity varuje pred napodobňovaním „bábätkovskej“ reči. Odporúča pomenúvať bábätku bežné činnosti a komentovať úkony.

• Pre bábätko sú rečové podnety prínosné, hoci význam slov zatiaľ dešifrovať nevedia.

• Malí Američania pochádzajúci zo strednej vrstvy pred vstupom do škôlky počujú neporovnateľne viac slov ako deti z chudobných rodín. Deti zo sociálne slabého prostredia majú chudobnejší slovník a menšiu šancu vo vyššom veku dosiahnuť úspechy v škole.

Ako dieťa rozvíjať?

S rozvíjaním reči začíname hneď od narodenia. „Najprv je to prihováranie sa a komentovanie okolitých udalostí. Po prvom polroku, keď dieťa začína intenzívne vnímať a napodobňovať komunikáciu, je vhodné reč upraviť.

Môžeme používať jednoduché pomenovania, jedno slovo opakovať v rôznych kontextoch a situáciách. Účinnou pomôckou sú gestá. Ak mama dáva dieťatku jesť, komentuje situáciu a povie: Papať. Ideme papať. Janko papá. Mama papá. Zároveň používa spontánne gesto, napríklad si ukáže rukou na ústa.

Dieťaťu tak dáva rôznymi spôsobmi najavo, čo znamená slovo papať. Okrem zvuku mu poskytuje vizuálny a motorický podnet. Dnes už je dokázané, že gestá predchádzajú osvojovanie si reči a pomáhajú mu,“ dodáva logopedička.

3 otázky pre odborníčku:

Odpovedá Oľga Tokárová z Inštitútu detskej reči

Neraz deti rozprávajú krikom, nekontrolujú intenzitu hlasu. Je to chyba dospelých?

Povedala by som, že je to skôr chyba čias, v ktorých žijeme. Permanentne sa vyskytujeme v prostredí plnom hluku, zvukov, iných ľudí. Niet divu, že to všetko sa naše deti snažia prekričať.

Pri výchove často asistujú starí rodičia. Do akej miery ovplyvňujú jazykový vývoj dieťaťa?

Stretávame sa s dvoma extrémami. Na jednej strane sú starí rodičia, ktorí intuitívne presne vedia, ako rozprávať s bábätkami. Sú pokojní, rozprávajú milo, pomaly, jednoducho a nekomplikovane. Potom sú tu starí rodičia, ktorí idú na dieťa „pedagogicky“. V súkromí aj na verejnosti ho ustavične bombardujú otázkami. Dosiahnu tak presný opak – neochotu dieťaťa komunikovať.

Ak bábätku spievame, je vhodné využívať aj vlastnú fantáziu alebo sa radšej držať osvedčenej klasiky?

Oboje má svoje výhody a neexistuje pravidlo, čo treba využívať viac. Keď použijeme známe pesničky, pamätáme si slová a melódiu a môžeme ich viackrát opakovať. To podporí zapamätanie u dieťaťa. Ak použijeme vlastnú fantáziu, je pravdepodobné, že dieťa veľmi zaujmeme a bude preň náš spev motivujúci. Akékoľvek spievanie je u detí obľúbené.

Autor: Dana Miháliková