Pri telefonáte som vás zastihla vo vlaku z Prahy, teraz sa zhovárame v Bratislave, zajtra cestujete do Nitry. Zdá sa, že máte pomerne hektický život, na čom pracujete?
Začala sa divadelná sezóna a mám pred sebou dve premiéry, 19. septembra to bude Skrotenie zlej ženy v divadle Andreja Bagara v Nitre, potom ma 9. októbra čaká opera Pád Arkuna v pražskom Národnom divadle. Posledné dni sa teda intenzívne presúvam a všetko dolaďujem, niekde mám technickú skúšku, javiskovú, kostýmovú, inde pracujem ešte len v dielňach. Je to pomerne náročné na koncentráciu, z divadiel vám priebežne volajú a chcú vedieť, v akom štádiu je vaša práca, či môže byť látka tmavšia, a tak podobne. Mne sa navyše program neočakávane zahustil, pretože jedna premiéra bola preložená z minulého roka. K tomu ešte kreslím návrhy kostýmov k hre Gazdiná Roba pre DAB v Nitre, tie odovzdávam koncom septembra. O mesiac neskôr musím mať hotové návrhy ku Gréckym pašijám Bohuslava Martinů, ktoré pripravujem pre operu v nemeckom Essene.
Dá sa vôbec na Shakespearovi vymyslieť niečo nové?
Prečo nie? Shakespeare je zaujímavý práve preto, že sa dá zakaždým stvárniť úplne inak. Môže byť výpravný, ale rovnako môže byť zahraný aj na čistej prázdnej ploche, naplnený len slovom. Sama robím na Skrotení zlej ženy už druhýkrát. Pred pár rokmi to bolo s režisérom Petrom Mikulíkom, teraz so Sveťom Sprušanským. Prvé predstavenie bolo určené pre historickú budovu SND, podľa toho sme vyberali kostýmy aj scény, hra je výpravná, veselá. Tentoraz sme sa viac sústredili na temné stránky povahy, drsnosť v medziľudských vzťahoch, manipulatívnosť.
Nakoľko si musíte s režisérom „sadnúť“?
Nemusíme mať rovnaký vkus, ale mal by ten môj dokázať rešpektovať. Spolupracujem s režisérmi, ktorí ocenia výrazné detaily a štylizáciu, aj s takými, ktorí chcú mať hru civilnú a čistú. Dôležité je, aby bol osobnosťou a aby vedel pracovať aj s vizuálnou stránkou inscenácie. Mal by byť náročný a prísť s jasnou víziou, vtedy ma núti premýšľať, nosiť hru v hlave.
Kde hľadáte nápady? Váš kostým Kráľovnej noci z Čarovnej flauty mi napríklad evokoval obraz Gustava Klimta.
Čarovná flauta je singspiel, bola napísaná pre ľudové obecenstvo viedenského predmestia. Samozrejme, v opere sa nachádzajú aj vážne filozofické odkazy, no my sme sa rozhodli, že podporíme prvky rozprávky a ľudovej zábavy. Aj preto sme sa vybrali po inšpiráciu do viedenského Prátra. Ale Klimt tam je tiež.
Stačí vám len vymyslieť návrhy kostýmov alebo chodíte aj po obchodoch a zháňate látky?
Som zodpovedná za celú realizáciu od prvotnej skice až po výsledok. To znamená, že celé to najskôr vymyslím a nakreslím, pripravím rozpočet. Ak robím na seriáli, zháňam v obchodoch hotové oblečenie a skúšam s hercami. Pri divadelnej tvorbe najskôr v katalógoch alebo obchodoch vyberiem látky, ale aj pomocné materiály od podšívok až po stužky a gombíky. Podľa návrhu nakreslím krajčírkam v divadelných dielňach schému odevu a vysvetlím im strih. Som pri každej kostýmovej skúške, vysvetľujem, prečo to má byť takto a nie inak. Nasledujú javiskové skúšky, vtedy sa prvýkrát ukáže, či kostým funguje. Na generálkach sa kostýmy ešte vyladia, sem-tam napríklad zistíme, že herec sa veľmi intenzívne váľa po javisku a materiál je už zničený. Zaoberám sa všetkými detailmi, teda napríklad aj spodnou bielizňou, pretože aj na nej často záleží, aby podporila výslednú siluetu. Navrhujem aj topánky, vlásenky, masky.
Predpokladám, že disponujete citlivými informáciami – mierami všetkých herečiek.
To áno, mám také zoznamčeky...
Keď herečka náhle priberie, hneváte sa?
Nuž, vytiahnem si svoj zoznamček a musím aktualizovať veľkosť. Občas sa stávajú celkom vtipné situácie, napríklad muži s malou nohou zásadne nahlasujú väčšie číslo topánky, nikdy sa nepomýlia naopak. A toto by som vám asi nemala prezrádzať, ale na niektoré herečky, ktoré sú trochu citlivé na svoju hmotnosť, používame malý trik. Prešijeme im štítok na kostýme z veľkosti M na veľkosť S, aby boli nakoniec všetci spokojní (úsmev).
Ako to bolo napríklad pri seriáli Kriminálka Staré mesto? Strávili ste pár dní medzi vyšetrovateľmi, aby ste zistili, ako sa obliekajú?
To nie, ale niečo som si pozisťovala. Pomohol mi aj autor predlohy Dominik Dán, ktorý má s týmto svetom skúsenosti a chodil sa pozerať na nakrúcanie. Ale do výsledku vložím aj vlastnú fantáziu, napríklad postavu súdneho lekára som celkom ‚vyfešákovala‘. Neskôr mi jeden naozajstný súdny lekár aj poďakoval, vraj som urobila dobre, aspoň som kolegom vstúpila do svedomia a budú viac dbať na imidž.
Mali ste aj nejaký vzorový seriál?
Napríklad dánsko-švédsky Most je skvelým príkladom, ako sa dá skĺbiť dej a dokonale prepracovaná vizuálna stránka. U nás sa často stáva, že postavy sú dokonale nalíčené a nastylingované, no všetky vyzerajú rovnako, ako podľa šablóny. V seriáli Most sa hlavná kriminalistka vôbec nelíči. Je to logické, pretože je taká zabratá do práce, že na mejkap jednoducho nemyslí. Podobné je to s oblečením, stále chodí v tom istom tmavom tričku a aby bolo jasné, že je čistotná, diváci ju často vidia, ako si ich vymieňa v kancelárii.
Stávajú sa vám pri práci aj nejaké trampoty?
Ježišmária, tie sú vždy! Napríklad sa vám stane, že si objednáte 800 gombíkov a nevedia vám ich vyrobiť, alebo sa niečo inak ušije. Ale sú to také čiastkové nepríjemnosti, ktoré sa do premiéry vyriešia. Pamätám sa na inscenáciu, pri ktorej som bola až v eufórii z toho, ako ide všetko ľahko. Potom sa stalo, že hlavný predstaviteľ nemal svoj deň, niečo mu prekážalo na kostýme a šmaril mi ho k nohám. V takých situáciách vám nezostáva nič iné, len to predýchať a ísť ďalej.
Podľa vášho rozprávania sa zdá, že kostýmové výtvarníctvo nie je nič pre introvertov.
To teda nie. Povedala by som, že 70 percent mojej práce je komunikácia. Najskôr nakreslím návrh a potom od rána do večera presviedčam, zdôvodňujem, vysvetľujem. S každou profesiou sa treba pritom rozprávať inak – režisér si len tak lieta vo výšinách, povie, že by to chcel mať krásne, veselé, pochmúrne, znepokojivé. Lenže ľudí v dielňach nezaujímajú vízie, ale praktické veci. Aký má byť konkrétny materiál, či treba niečo vyhladiť, prešiť.
Vy ste zároveň aj scénografkou. Čím sa cítite byť viac?
Asi kostýmovou výtvarníčkou, pretože kostýmy robím častejšie. Občas dostanem ponuku robiť aj scénu, aj kostýmy, v činohre to nie je problém. Pri opere to už zvažujem.
Prečo?
Scénografia je skôr tvorba vo veľkom, riešite základnú ideu, hmotu na scéne, od formy až po jednotlivé detaily dekorácie. Pri kostýmoch sa skôr zaoberáte drobnosťami, nuansami a požiadavkami interpretov. V čase generálok máte napríklad pod palcom tristo kostýmov, všetci speváci chodia postupne za vami, stále potrebujú niečo riešiť a ja im musím byť k dispozícii. Keď som robila naraz scénu aj kostýmy, mala som pocit, že sa musím rozdvojiť.
Dokážete ísť do projektu s rovnakým nadšením, ako napríklad pred pätnástimi rokmi?
Ale áno. Baví ma divadelný svet. Keď sa to tak vezme, v podstate sa v práci hrám. Niečo si vysnívam a svoje fantázie zhmotním do reality. Samozrejme, keď som už dlho v nejakom projekte, prichádza aj vyčerpanie. Preto si treba vytvárať aj drobné, čiastkové radosti. A popritom všetkom netreba byť len otrokom divadelného kolosu, treba sa aj odstrihnúť a žiť inak.
Stíhate popri práci súkromný život?
Voľný čas trávim s partnerom. Je to Grék, býva na ostrove Thassos, kde má pri mori malý hotel a reštauráciu. Žijem tam úplne inak, veľa relaxujem, ale aj pomáham, keď niečo treba. Mimo letnej sezóny je tam príjemný pokoj bez turistov, zbierajú sa olivy, navštevujú sa rodiny a priatelia, človek si aspoň uvedomí, aký je ten náš umelecký mikrosvet pominuteľný.
Viete si oddýchnuť aj v divadle?
Ani veľmi nie, skôr si vyberám kino alebo výstavu. Mám aj obdobia, že si musím oddýchnuť aj od nakupovania. V práci riešim dokola len oblečenie, takže v súkromí ho občas nechcem ani vidieť. Rada cestujem, len tak sa prechádzam, objavujem pekné kaviarenské zákutia. Alebo nerobím nič. Len si tak sedím a snívam...(úsmev).
Foto: A. Lodes
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
