Vychovávate vaše dieťa podľa manuálu?

Našim mamám stačila výchovná klasika Naše dieťa a rady blízkych, dnešní rodičia majú k dispozícii príručky od výmyslu sveta.

Vzdelávanie sa začína od momentu počatia, stačí preskúmať príslušné oddelenie kníhkupectva.

Budúcim rodičom najskôr poradí knižka Ako prirodzene otehotnieť (180-stranová, aby každý pochopil, že deti nenosí bocian). Nasleduje záplava príručiek s radami pre tehotné, nájde sa aj návod, ktorý bezradným rodičom pomôže pri výbere mena dieťatka (640 strán).

Pôrod je dôležitá vec, prajete si ho aktívny? V hypnóze? S partnerom? Či nebodaj orgazmický? Pre každého sa niečo nájde.

Po hodine H prichádza na rad bábätkovská problematika, knižky pre novopečených oteckov, príručky pre babičky a deduškov. Návody, ako počúvať dieťa. Ako komunikovať. Ako vychovávať bez zbytočných rečí. Ako trestať. Ako odmeňovať. Ako sa starať o dieťa s ADHD. Vedľa leží knižka s názvom ADHD neexistuje. Ako vychovať budúceho absolventa Harvardu. Ako milovať.

Chýba len jedna jediná príručka – Ako sa nestratiť v rodičovských manuáloch!

Slovo odborníka

K téme sa vyjadruje detská psychologička Jana Ashford, Almacentrum.sk

Zdá sa, akoby všetci autori ovládali tajomstvo dokonalej výchovy. A keďže dokonalé dieťa je snom každého rodiča, mamičky sa menia na usilovné študentky. To by bolo samo osebe chvályhodné, lenže občas sú z toľkých informácií ohlúpené ako mole, poletujúce okolo žiarovky.

Potom sa nešťastným matkám prihodí napríklad to, že hodinu brázdia po internete a snažia sa zistiť, či obliecť dieťaťu pančuchy, keď je vonku 15 stupňov, zatiaľ čo nešťastný krpec plače od nudy.

Blízki radiť nemôžu

Je zaujímavé, že príručkám a anonymným diskutérkam veríme, no ľudia z okolia nás svojimi radami zväčša len iritujú. Výchova a starostlivosť o dieťa sa dnes chápe ako prísne súkromná záležitosť, miešať sa do nej je tabu.

Prísny zákaz platí najmä pre staršie ročníky, teda prarodičov, či nebodaj svokry, ktoré podozrievame, že by svojím nemoderným prístupom mohli dieťa zabiť. Na počudovanie, ich rady sa až tak nelíšia od moderných príručiek.

Vieme to, pretože pôvodne mali byť súčasťou článku zábavné úryvky zo starých kníh, ktoré mali ilustrovať relatívnosť výchovných postupov. Lenže aj šesťdesiat rokov staré rozpadávajúce sa príručky boli prekvapivo nudné a rozumné.

„Spokojná a veselá žena pôsobí priaznivo na svoju výživu a činnosť orgánov, teda aj na plod,“ tvrdí publikácia Naše dieťa, ktorú zostavila istá Mudr. Klímová - Fügnerová.

„Aj najlepšia umelá výživa nedosiahne hodnotu materinského mlieka,“ čítame prekvapene ďalej.

Niektoré vety znejú aj na dnešné pomery ako zo sveta sci-fi. „Nájdite si v pôrodnici chvíľku na čítanie, krásna literatúra vás povzbudí a posilní. Výber kníh vám poskytne pôrodnícke oddelenie,“ informuje knižka z temného roku 1956.

Nevýchovné výchovné príručky

V posledných rokoch sa objavuje na pultoch kníhkupectiev nový fenomén - príručky, ktoré trend superrodičovstva obracajú naruby. Propagujú uvoľnenú výchovu, otvorene priznávajú, že svet sa netočí okolo dieťaťa.

Vo výchovných nevýchovných knihách si pokojne prečítate, že najlepšia mamička je opitá mamička (Tom Hodgkinson: Pohodoví rodičia), zrazu je povolené nadávať aj pred deťmi (Nicole Knepper: Matky, ktoré pijú a nadávajú).

Knižky sú obľúbené nielen pre odľahčený až cynický štýl, ale aj preto, že poskytujú rodičom útechu. „Aj vy namiesto čítania rozprávky púšťate malým gremlinom dlhé rozprávky na DVD, aby ste si ukradli čo najviac času pre seba? Aj vy unikáte pred deťmi na záchod, pretože len tam máte pokoj? Nie ste v tom sami,“ hovoria svorne autori nevýchovných kníh a rodičia si môžu spokojne vydýchnuť.

Sedliacky rozum to istí

Výchovné knižky sú užitočné a netreba ich zavrhovať, o tom niet pochýb. Niekedy však nezaškodí dôvera vo vlastnú intuíciu a rozum. Dieťa prežije prechádzku bez pančúch aj konzumáciu mrkvového pyré, ktoré bude o niečo studenšie, než sa odporúča.

Americký pedagóg (áno, aj autor výchovných príručiek) Richard Weissbourd radí: „Nebojte sa používať vlastný sedliacky rozum. Ak starostliví rodičia inštinktívne cítia, že niečo je pre ich dieťa dobré, väčšinou to dobré naozaj je.“

Samozrejme, príručky im môžu pomôcť. Len treba myslieť na to, že sú ako teória v autoškole. Je dôležité ovládať dopravné značky a vedieť, kto má prednosť na križovatke. Jazdiť sa však naučíte až v skutočnej doprave.

Ako sa nestratiť v rodičovskej literatúre?

Spýtali sme sa detskej psychologičky Jany Ashford z ALMA centra v Bratislave, Almacentrum.sk

V treťom mesiaci sa má dieťa dokázať vzoprieť na rúčkach, v piatom mesiaci pritiahnuť do sedu, v dvanástom má vedieť päť slov. Nemôžu takého prehľady rodičov len znervózňovať?

Rámcovo treba vedieť, či sa dieťa vyvíja správne, lebo fyzické alebo psychomotorické neprospievanie môže svedčiť o vážnejšom probléme. Sledovanie potomka sa však dá veľmi prehnať. Aj v tomto platí, že menej je niekedy viac, lebo ak má dieťa skutočne vážny problém, rodičia to väčšinou zistia aj bez toho, aby ho podrobne sledovali a porovnávali s tabuľkami. Takéto tabuľky vedia rodičov, najmä matky, veľmi zneistiť a stretávam sa vo svojej praxi aj s tým, že sa dieťaťu napríklad predpíše rehabilitácia (so všetkými jej negatívnymi vplyvmi) len preto, že dosahuje motorické míľniky o kúsok neskôr ako iné deti.

Má zmysel čítať výchovnú literatúru alebo stačí dôverovať vlastnému úsudku?

Výchovné knižky majú svoje opodstatnenie. Bohužiaľ, naše inštinkty, alebo skôr automatizmy, často nie sú správne. Či už vplyvom vlastnej výchovy, ktorú sme zažili v detstve, alebo nejakých iných skúseností, môžeme mať ako rodičia tendenciu reagovať necitlivo, tvrdo, alebo naopak, príliš povoľne alebo nepredvídateľne. Dobrá knižka o výchove, diskusia s niekým skúseným, alebo napríklad čítanie inšpiratívneho blogu dokážu poskytnúť cenné informácie o vývine detí, o tom, čo je v ktorom veku v poriadku, o tom, aké vplyvy majú rôzne výchovné štýly. Avšak áno, stretávam sa v praxi aj s tým, že rodičia majú načítaných množstvo kníh, veľmi sa snažia vychovávať „správne“, „inak“, demokraticky. Niekedy to môže byť spojené aj s vysokými ideálmi a nárokmi na seba ako rodiča, s následnými pocitmi viny a zlyhania, keď sa nám s deťmi nedarí tak, ako sa píše v knižke.

Čo si myslíte o novej vlne takzvaných antivýchovných knižiek?

Myslím, že ich popularita je reakciou na perfekcionizmus vo výchove a ideál superrodiča. Niektorým ľuďom je to nesympatické, preto hľadajú akýsi opak. V každej knižke sa nájdu užitočné nasmerovania, zástanca lenivého rodičovstva Tom Hodgkinson je napríklad fajn preto, lebo poukazuje na to, že deťom sa netreba venovať každú voľnú minútu, že sa môžu hrať aj samy, že nepotrebujú kopec elektroniky a milión krúžkov, ale aj prírodu, obyčajné každodenné povinnosti a občas sa aj nudiť. Čo sa mi však nepáči, je jazyk knihy. Chápem, že má byť vtipný, ale prezrádza základné nastavenie voči deťom, ktoré je nerešpektujúce až zosmiešňujúce. Autor napríklad opisuje, ako sa snaží deti „oklamať“, používa na ne „triky“, radí, ako si ich „vycvičiť“.