Tajíte niečo pred rodinou?

Štyridsiatnička Natália má dve odrastené deti, starostlivého manžela a o dvanásť rokov mladšieho milenca, s ktorým sa zoznámila na narodeninách svojej veľmi dobrej kamarátky. Už štvrtý rok vedie dvojaký život.

Keď ide na stretnutie s priateľom, doma si vymýšľa rôzne výhovorky. Fiktívne stretnutia s kamarátkami, kurzy, cvičenie... Spočiatku prežívala pri každom klamstve obrovské napätie.

Predsa len, muž, s ktorým žije takmer dvadsať rokov, ju dôkladne pozná a mohol si všimnúť, že niečo nie je v poriadku. Napodiv, zakaždým sa tváril, akoby sa nič nedialo.

„Uvedomila som si, že mi po všetkých tých rokoch už nevenuje toľko pozornosti ako kedysi,“ vraví Natália. To ju ešte viac pripútalo k mladému priateľovi, aj keď na rozvod nikdy nepomyslela.

Zahodiť všetko, čo si doteraz vybudovala s manželom, by len tak ľahko nedokázala. Navyše ju odrádzal aj veľký vekový rozdiel medzi ňou a jej milencom.

Všetko prebiehalo hladko až do chvíle, kým zistila, že jej tajný priateľ sa stretáva s inou ženou. Hlboko ju to zasiahlo. A vo svojom okolí nemala nikoho, komu by sa mohla vyrozprávať.

To ju napokon doviedlo až do psychologickej poradne.

Potlačení démoni

Existuje veľa vecí, o ktorých si myslíme, že je lepšie zatajiť pred svojimi najbližšími. Nevera, sklony k rôznym závislostiam, problémy s peniazmi, choroby.

„Za rodinným tajomstvom stojí niekedy strach z odmietnutia, z toho, že by nás naši blízki nedokázali pochopiť, keby sme sa im zdôverili,“ vraví psychologička Elena Tomková.

Slovo odborníka

K téme sa vyjadruje:

Elena Tomková, psychologička, Poradnapsychologicka.sk

Alebo klameme z ohľaduplnosti. Nechceme, aby pravda niekomu z našich príbuzných ublížila, a tak si ju radšej nechávame pre seba.

Niekedy je tajomstvo opradené veľmi silnou emóciou, máme pocit, že by sa stalo niečo hrozné, keby sme ho vyslovili nahlas.

Presne také nosí v sebe tridsaťpäťročná Mária. Ako dieťa mala veľmi blízky vzťah so svojím bratom. Možno až príliš blízky.

Rodičia ich často nechávali samých doma, boli často odkázaní len jeden na druhého. Láska, ktorá medzi nimi vznikla, nebola podľa Márie úplne v poriadku. Fyzický kontakt s bratom sa vraj občas ocitol na hranici incestu, a to v nej vyvolalo hlbokú traumu.

Nikdy o svojich pocitoch s nikým nehovorila. V kútiku duše dúfala, že na ne jedného dňa zabudne. Ale nestalo sa. Pocity viny a hanby sa k nej aj po rokoch vracali s rovnakou intenzitou.

„Ak nejaký pocit nasilu potlačíme, väčšinou tým dosiahneme len to, že v nás postupne rastie,“ upozorňuje Elena Tomková.

Márii psychologička odporučila, aby o svojom trápení napísala, keď o ňom nevie hovoriť. A tak si vyliala srdce vo fiktívnom liste adresovanom rodičom. V skutočnosti by sa im nikdy nepriznala, ale už len to, že svoj problém otvorene pomenovala slovami, jej prinieslo úľavu.

Keď pravda vyjde na svetlo

Podľa Eleny Tomkovej vytvára každé tajomstvo, ktoré si v sebe nosíme, psychickú záťaž. Čím dlhšie tento stav trvá, tým viac akoby naberal na dôležitosti. A o to viac nás vnútorne ťaží.

K vnútornej očiste môžeme dospieť len tak, že sa niekomu zdôveríme. „Nie je zlé vybrať si niekoho neutrálneho, kto nám môže objektívne povedať svoj názor na vec,“ odporúča psychologička.

Možno pritom zistíme, že naše príšerné a neprijateľné tajomstvo je pre niekoho úplne bežná vec. Lebo potreba niečo tajiť sa vždy odvíja od nášho subjektívneho hodnotenia situácie.

V každom prípade, všetko, čo už raz vyšlo na svetlo, automaticky stráca na intenzite. To, čo nahlas vyslovíme alebo napíšeme na papier, sa nám už nezdá také obrovské, ako keď to bolo úzkostlivo zatajované.

Samozrejme, veľa závisí od toho, komu sa zdôveríme. Odborník, ktorý je vyškolený na prácu so silnými emóciami, je väčšinou vhodnejší ako niekto, kto je nám citovo blízky.

Môže sa stať, že vyjdeme s pravdou von pred blízkou kamarátkou a opýtame sa jej, či si fakt myslí, že je náš problém taký hrozný, za aký ho pokladáme a ona, namiesto toho, aby nás podržala, povie, že je podľa nej fakt strašný.

Je totiž prirodzené, že nadväzujeme blízke kontakty s ľuďmi, ktorí majú podobný hodnotový rebríček ako my. A tak, ak niečo pokladáme za neprijateľné, majú rovnaký názor aj oni.

Tajnosti slávnych

Populárne osobnosti majú na rozdiel do nás, bežných smrteľníkov väčšinou smolu. Ich život je pod drobnohľadom verejnosti, a tak na povrch často vyplávajú aj tajnosti, ktoré roky starostlivo skrývali pred svojimi najbližšími.

1. Princ Charles celé roky tajil mimomanželskú aféru s Camillou Parkerovou Bowlesovou. Tajomstvo naplno prasklo po jeho rozchode s princeznou Dianou. V roku 2003 ho obvinil kráľovský sluha George Smith z údajnej homosexuality. V oficiálnom Charlesovom vyhlásení sa hovorí, že zamestnanec, ktorý túto fámu rozšíril, trpel posttraumatickým šokom a alkoholizmom.

2. O chorobnej promiskuite Johna F. Kennedyho sa začalo naplno hovoriť až po jeho smrti. Sex si vraj užíval aj v prezidentskom lietadle Air Force One. Najnovšie vyplávali na povrch aj dohady o jeho drogovej závislosti, ku ktorej ho vraj doviedol ošetrujúci lekár.

3. Herečka Angelina Jolie nie je len oddaná matka a horlivá aktivistka, ale aj bývalá narkomanka. Na portáli The National Enquirer sa objavilo video, ktoré s ňou natočil jej bývalý drogový díler.

Ako vzniká tabu

Pre niekoho je absolútne nevhodné zdôveriť sa s tým, že má banálny zdravotný problém. Niekto iný bez problémov otvorene rozpráva aj o svojom sexuálnom živote.

To, čo v rôznych rodinách je a čo nie je tabu, je veľmi individuálne. Záleží na otvorenosti a hĺbke vzťahov. „Skutočne hlboké vzťahy sú vždy založené na dôvere,“ tvrdí Elena Tomková.

Ak také okolo seba v detstve nemáme, potom je možno pre nás normálne, že sa v rodine o kadečom nehovorí. A naopak. Ak sa okolo nás naši najbližší bežne rozprávajú takmer o všetkom, nevieme si predstaviť žiť v pretvárke.

Podľa Eleny Tomkovej sa človek nerodí klamárom, to len životné okolnosti ho dovedú do takejto roly. A je len na ňom či sa rozhodne z nej vymaniť.

Ako odhaliť klamstvo u svojich blízkych:

• Človek, ktorý niečo zatajuje, často reaguje na otázku až po dlhšej odmlke, premyslene a opatrne. Jeho reakcie nie sú spontánne.

• Bude si často zakrývať oči alebo ústa alebo nevedomky zavrie oči pri odpovedi na otázku, na ktorú nám nechce dať pravdivú odpoveď.

• Neistota sa uňho prejaví odkašliavaním a prehĺtaním. Môže si hrýzť pery alebo ich olizovať, aby zakryl rozpaky.

• Nepozerá sa nám priamo do očí.