Renáta Názlerová: Chlapom sa páčia normálne baby z mäsa a kostí

Máte veľa povolaní. Čím sa cítite byť najviac?

Najviac? Novinárkou, pretože najradšej píšem. Už ako malé dieťa som sa tešila na to, že pôjdem do školy a naučím sa čítať. A tak aj bolo. Každý deň som letela zo školy domov a vyťahovala som všetky rozprávkové knižky. Keď som v druhom ročníku zistila, že ich mám všetky prečítané, začala som si písať vlastné. Vyjadrovanie a písanie je pre mňa najprirodzenejšia činnosť, akú môžem robiť. Vždy budem tvrdiť, že som novinár a to všetko ostatné sú len nadstavby alebo odnože, ale stále je to o komunikácií a o tom, že si viete nájsť informácie, vyhodnotiť ich, spracovať a pútavo podať.

Chceli ste pôvodne vystupovať aj v televízií alebo to bola len náhoda?

V rámci štúdia žurnalistiky som sa špecializovala na rozhlasovú žurnalistiku. Osud to však zariadil tak, že som stále pôsobila v printových médiách, čo ma neskôr priviedlo aj do firmy, v ktorej som pracovala na komunikačnom oddelení. Snažila som sa to však stále rozvíjať, lebo viem, že je na škodu byť striktne upriamený len na jednu vec. Je lepšie, keď si posun v základnej profesii vylepšujete ďalšou nadstavbou, vzdelávaním sa a skúsenosťami. Televízia bol môj sen, ale, bohužiaľ, na Slovensku to bola pre človeka ako ja cesta zarúbaná. No asi som v minulých životoch bola dobra a v súčasnom sa mi plnia moje priania. (smiech)

A aký je váš dnešný život?

Momentálne som veľmi spokojná. Mám zásadu urobiť samú seba šťastnou každý deň. Je jedno čím. Nemusí to byť vždy v materiálnom význame. Ľudia, ktorí ma poznajú, majú zo mňa niekedy zmiešané pocity, pretože sa stále smejem a je mi veselo. Ak sa to len trochu dá, žartujem. Čokoľvek, čo mi dodá pocit eufórie a môžem sa vďaka tomu zasmiať, beriem ako výzvu dávať von pozitívne emócie.

Sú aj iné spôsoby, ktorými vyplavujete svoje emócie?

Napríklad keď pociťujem nejaký silný emocionálny pretlak a chcem sa ho zbaviť, vyjadrím ho v básni. V živote by som ich nezverejnila, pretože sú určite trápne a možno miestami infantilné. Čítam si ich len ja.

V Súdnej sieni pôsobíte celkom prísne, ale v skutočnosti je to úplne inak.

Stále budem tvrdiť, že humor je veľmi dôležitý a kto ho nemá, žije smutným životom. Myslím si tiež, že človek by sa nemal brať príliš vážne. Toto pravidlo uplatňujem hlavne u seba, často si uťahujem sama zo seba, preto sa netreba čudovať, že mám takmer sústavne dobrú náladu.

Aký je rozdiel medzi televíziou a písaním?

Televízia je návyková už len atmosférou, ktorú má, a to nehovorím o inom. Dielo vzniká za veľmi špecifických a tvorivých okolností. Keď píšete, tvoríte sama. Máte maximálne respondenta, ktorý môže aj nemusí byť vydarený. Ale v televíznom prostredí človek nikdy nie je sám a vždy sa na tvorbe podieľa viac zložiek. Od redaktora, dramaturga, cez kostyméra, po režiséra a scenáristu. Veľa vecí musí zafungovať a všetko je to o súčte jednotlivých energií. Výsledkom tohto tvorivého procesu je 3D produkt, ale článok je len článok.

Suplujete druhý príjem v rodine. Pociťujete tlak z toho, čo sa od vás očakáva?

Niekto sa môže uspokojiť s tým, že bude bývať celý život v prenájme v garzónke a povie si, že k životu nepotrebuje nič len pokoj. Aj tak sa dá žiť, a ak je takto človek šťastný, je to v poriadku. No sú ľudia ako aj ja, ktorí majú určité ambície a kapacitu vedomostí či skúseností. Pracujem veľa, lebo ma to baví. Ale pracujem veľa aj preto, lebo chcem svojej rodine zabezpečiť istý štandard, chcem aby mali pekný život a aby sme si čas, ktorý tu a teraz trávime, užili v čo najpozitívnejšom zmysle slova.

Máte pri toľkej vyťaženosti čas na rodinu?

Možno nie toľko, ako by som si priala, ale ja tvrdím, že to nie je o kvantite, ale o kvalite. To máte ako s výchovou. Niekto sa škaredo pozerá na matky, ktoré po polroku na materskej odchádzajú do práce. Ale je veľa matiek, ktoré sú s deťmi doma aj tri roky a venujú sa im minimálne. Nemyslím si, že je to o tom, koľko času rodine venujete, ale o tom, aké zážitky si spolu doprajete.

Ako funguje vaša rodina? Ste si veľmi blízki.

Základom toho, aby ľudia mohli spolu žiť je, že sa musia sa vedieť aj porozprávať, o všetkom . S manželom trávime spoločne veľmi veľa času, pretože mi pomáha v podnikaní a vždy keď máme chvíľu, zájdeme si na obed či kávu. Syn má iné priority, ale vieme si spraviť spoločný program a takisto si rozumieme. Pre mňa je to mimoriadne dôležité, pretože by som nedokázala žiť v rodine, ktorá by bola disfunkčná a fungovala by len formálne. Rodina pre mňa znamená predovšetkým citové a emocionálne zázemie.

Je mediátorstvo vaše oficiálne povolanie?

V podstate som podnikateľka. Mám dve firmy. V jednej sa zaoberáme mediáciami, práce máme veľa, lebo ľudia majú veľmi veľa starostí a málo peňazí. Druhá firma sa zaoberám komunikáciou a školeniami. Moja tretia oblasť pôsobenia je televízia, ktorá pozostáva z účinkovania a písania scenárov. Momentálne píšem scenáre do nových vydaní Súdnej siene.

V čom spočíva problém ľudí, ktorí vyhľadávajú mediátorov? Aký je pôvod ich nešťastia?

Najčastejšia chyba, ktorú sledujem, je tá, že ľudia sú tvrdohlaví a nechcú sa dohodnúť. Tvrdohlavosť a pretrvávanie na nejakom názore je častokrát tak nezmyselné, že prechádza až do detskej trucovitosti. Najmä to sa snažíme odstrániť. Treba si uvedomiť, že problémy sú bežná súčasť života, a je len na nás, na ako dlho sa pri tomto probléme „zacyklíme“ a koľko energie si touto starosťou necháme odobrať. Najviac našich prípadov spadá do sféry rodinného práva, ktoré je zložitejšie a hlavne veľmi citlivé.

Ako prežívate jednotlivé prípady?

Musíme sa odosobniť , inak by sme to nemohli robiť. Na druhej strane je ale potrebná aj istá miera empatie, hlavne keď sme konfrontovaní s prípadom, kedy ide o skutočne koncentrované ľudské nešťastie a utrpenie. Ale treba si určiť hranicu dokedy môžeme byť empatickí a vyjadrovať spolupatričnosť, aby nás takýto človek nestiahol do svojho problému, čím by sme stratili objektívny nadhľad. A to sa človek učí časom. Myslím si, že práve v tomto som urobila za posledných dvadsať rokov môjho života najväčší pokrok.

Je to ťažká práca. Prečo ste s ňou začali?

Okrem iných vecí televízia dáva človeku, ktorý sa objavuje na obraze, aj určitý imidž. Súdna sieň mi priniesla imidž dôveryhodnosti. Preto ma ľudia stále prosia o názor a pomoc. Samozrejme, tým, že pripravujem scenáre, ktoré nemôžu byť odtrhnuté od reality, nabaľujem na seba aj odborné informácie, hoci nie som právnik. Tak som si povedala, že tých, čo sa na mňa obracajú, môžem nielen vypočuť a povedať im na vec svoj osobný názor, ale môžem k tomu pribaliť aj nejakú praktickú radu. A aby toto všetko malo náležitú formu, spravila som si kurz mediátora.

Povedzte, ako expertka na komunikáciu, ktoré schopnosti a predpoklady by mal mať človek na to, aby správne komunikoval?

Keď komunikujete obsah, na ktorom vám záleží, mali by ste sa uistiť, že vás druhá strana pochopila. Nemali by to byť len slovné barličky ako „chápeš?“, „vieš?“. Vždy tiež zdôrazňujem, že dôležitý je dialóg, nie monológ - ak chcem niečo vyriešiť, rozhodne to nie je o prednáške, kriku či direktíve, ale o priestore na to, aby sme sa dohodli. Mnohokrát napríklad zabúdame na reč tela, len 5% našej výpovede tvoria slová, ten zvyšok dopovieme svojim telom. Skúste niekedy len tak sedieť, pozorovať ľudí, bez toho, aby ste vnímali, čo hovoria. Garantujem vám, že po relatívne krátkom čase sa naučíte získavať o ľuďoch také informácie, ktoré by vám možno sami o sebe nikdy nepovedali. A dobrovoľne sa priznávam, že pozorovanie ľudí je moja záľuba, priam by som povedala, že je to jedna z mojich obsedantných porúch. (smiech)

Médiá neustále riešia váš vzhľad. Riešite ho tak urputne aj vy?

Už som trochu nešťastná zo spôsobu, akým táto téma „vypálila“. Netvrdím, že sa netreba starať o svoje zdravie a o výzor, ale z hľadiska mojich životných priorít je vzhľad a zovňajšok niekde na mieste 743. A o riešim svoju hmotnosť, tak to je kvôli problémom s nohou, ktorú som už mala trikrát operovanú. Aj ako novinárska som smutná z toho, , že médiá preberajú povrchné témy tohto typu a nesústredia sa na skutočne zaujímavých ľudí. denne nájdete v tlači alebo v televízii príspevky o tom, kto mal čo oblečené, komu čo vytŕčalo, kto má nové alebo najväčšie silikóny, ale rozhovory s ľuďmi, ktorí niečo dokázali, majú čo povedať, takých je ako šafranu.

Akou filozofiou sa riadite vo vzťahu k mužom?

Najlepšia diéta je aj tak smiech. Neviem, či by to potvrdili všetci chlapi, ale najerotickejší na žene je úsmev. Chlapom sa páčia normálne baby z mäsa a kostí, ktoré sa dokážu uvoľniť, majú svoje názory a nehrajú divadlo. Také, ktoré dokážu ísť v teplákoch k ohňu, ale ktoré sa v prípade potreby vedia nahodiť aj do gala.

A čo váš voľný čas? Máte pri všetkej tej vyťaženosti aj záľuby?

Napríklad veštenie. Veštím úplne bežne a vždy pri sebe nosím karty. Napísala som knihu nielen o Súdnej sieni, ale aj o bielej mágií. Ale k tejto téme by som sa opäť nerada nejako obšírne vyjadrovala, lebo namiesto toho, aby to vec duchovná, tak je z toho dnes „vec módy“. Stačí sa pozrieť na to, ako sa sprofanovala červená šnúrka na ruke. Ľudia si myslia, že ak si ju zaviažu alebo si na krk zavesia kryštál, bude to fungovať. Ale tak to nie je. Tiež rada cestujem, čítam knihy, nie elektronické, ale skutočné. Moja malá úchylka, ktorú by som mohla pomenovať ako druhú obsedantnú poruchu, je nakupovanie v papiernictve.

Veríte aj na minulé životy?

Samozrejme. A viem úplne presne, kto som bola v poslednom minulom živote. Povedal mi to zenbudhistický mních, ktorý mi ešte v roku 1991 robil špeciálny horoskop. Bola som vraj francúzsky diplomat, žila som v Paríži, nikdy som sa neoženila, pretože som si užívala život. Dievčatá som privádzala do nešťastia, pretože sa do mňa zamilovali, no ja som si nechcela žiadnu zobrať za ženu. (smiech). Zrejme preto mám v tomto živote veľmi silnú rodinnú väzbu. Nech by sa dialo čokoľvek, rodina je to, čo budem vždy chrániť.

VIZITKA:

Renáta Názlerová (46)

Vyštudovala žurnalistiku, pričom písaniu sa venovala už odmalička. Počas štúdia bola pri zrode týždenníka Zmena. Po škole si urobila doktorát z firemnej komunikácie a ďalej si dopĺňala vzdelanie v tejto oblasti. Pracovala v týždenníku Hlas ľudu a nasledovalo 14 rokov na komunikačnom oddelení v banke. Paralelne pracovala aj pre iné spoločnosti, kde pripravovala predovšetkým komunikačné stratégie. Postupne sa jej profesijná činnosť rozrástla o tvorbu scenárov a pôsobenie na televíznej obrazovke. Dodnes hrá právnu zástupkyňu v Súdnej sieni, moderovala talkshow pre mamičky Supermama a je súčasťou najnovšieho projektu o mediácií Ochrancovia. Vydala knihu Biela mágia v službách človeka a dobra, napísala knihu Súdna sieň a naďalej sa venuje písaniu článkov a povolaniu novinárky.