Vidieť ženu vo vašom veku, ako lozí po skalách, je veľmi vzácne. Ako ste sa dostali k tomuto adrenalínovému športu?
Základ som si doniesla z domu. Keď som bola dieťa, ocko so mnou chodieval do prírody. On mi otvoril cestu, pri ňom som zisťovala, čo vonku vonia, čo sa dá jesť. Keď som potom ako dospelá prišla z Brezna do Bratislavy, tak som začala s lezením. Bolo to v sedemdesiatom druhom roku. V tom čase tam fungovalo niekoľko veľmi aktívnych oddielov.
Tak to už máte pekne veľa odlezeného...
Áno, ale to, že leziete dlho, ešte neznamená, že ste automaticky lepší a výkonnejší. A teraz, priznám sa, mám na lezenie menej času. Už netrávim každý víkend na skalách, lebo mi pribudli nové povinnosti. Narodila sa mi vnučka, zostarol mi ocko a ja sa im potrebujem venovať.
Aké máte za sebou výsledky v tomto športe?
Celkom dobré, bola som majsterkou Slovenska. Ďalej som sa nedostala, lebo s cestovaním po svete to nebolo za socializmu jednoduché, moje možnosti boli dosť obmedzené. V sedemdesiatych rokoch sa väčšinou chodievalo loziť len do Tatier, do Čiech a na Kaukaz. Okrem toho môj život sa výrazne zmenil, keď mi zahynul manžel pri lezení v Tatrách. Bola som vtedy tehotná a keď sa mi narodila dcéra, musela som sa o ňu postarať sama. To ma nútilo prehodnocovať riziká spojené s lezením, vyberať si menej nebezpečné lokality.
Nikdy ste po tejto tragédii nezanevreli na lezenie?
Nestalo sa mi to, lebo pri tomto športe prežívate intenzívne zážitky, ktoré sa nedajú len tak ľahko zahodiť. Navyše, keby som prestala s lezením, tak by som poprela to, čo robil môj manžel a aj keď mi život priniesol veľkú stratu, nemohla som to urobiť. Ale je pravda, že v období, keď mi zomrel muž, sa z lezeckých výprav nevrátilo domov niekoľko našich kamarátov. Niektorí lezci preto prestali chodiť po skalách a preorientovali sa na turistiku. Ale pre mňa je lezenie nádhera, bytostne by mi chýbalo, keby som sa mu nemohla venovať. Je v ňom obsiahnutý kontakt s prírodou, veľké priateľstvo s ľuďmi, ktorí vám pomáhajú, fyzické vypätie aj vnútorná pohoda, ktorá je nevyhnutná na to, aby ste zvládli všetku tú záťaž. Navyše pohyb na skale je niečo neskutočne krásne. Podobá sa na balet, je to tanec človeka na skale.
Nikdy sa vám na skalách nič nestalo?
Nie a dúfam, že sa mi ani nikdy nestane. Ale pri tancovaní som mala niekoľko úrazov. Raz mi pri kontaktných improvizáciách jeden americký tanečník tak nakopol lýtko, až mi roztrhol sval a nedávno sa mi pri podobnej príležitosti stalo, že mi kamarátka nechtiac nabrala ramenom hrudník tak silno, až som si myslela, že mám v tele dieru (smiech). Nemohla som poriadne rozprávať ani dýchať. Ale, našťastie, napokon mi všetko vždy samé od seba prešlo. Ja totiž verím, že ľudské telo je zázrak, má v sebe veľkú samooozdravovaciu schopnosť. Ak k tomu pridáme naše chcenie, túžbu po zdraví, šťastí a pohode, tak si dokáže poradiť s hocičím. Preto nikdy nechodím k lekárom, čím, samozrejme, nechcem nijako znevažovať ich prácu. Ale zatiaľ som si so všetkým, čo ma trápilo, poradila sama.
K akému tancu inklinujte?
K modernému scénickému, mám rada voľné spojenie pohybu s hudbou. Rada chodievam aj na koncerty a so svojimi pacientmi v nemocnici často spievam.
Ďalším športom, v ktorom ste sa dostali ďaleko, je joga. Dokonca ju predcvičujete ako lektorka. Čím si vás získala?
S jogou som sa prvý raz stretla v našej nemocničnej telocvični, kde pracujem ako fyzioterapeutka. Raz nás tam s kolegyňami navštívil jeden pacient, ktorý nám povedal, že by si rád zacvičil jogové ásany. Vôbec sme vtedy nevedeli, o čom hovorí, informácie o joge boli u nás v tom čase nedostupné. Nedali sa kúpiť žiadne knihy ani videá na túto tému. Ten pán bol kňaz, ktorý časť svojho života strávil vo väzení vo veľmi ťažkých podmienkach a tam ho ktosi z jeho spoluväzňov naučil cvičiť. V podstate mu to zachránilo osobnosť, lebo joga ho morálne podržala vo chvíľach, keď mu bolo najťažšie. Nesmierne nás s kolegyňami zaujal, a tak sme ho poprosili, či by sme si nemohli zacvičiť s ním. Na tú chvíľu nikdy nezabudnem, bol to pre mňa silný zážitok. Skôr než sme začali cvičiť, tak nám povedal, že teraz spojíme naše telá s vesmírom. Tým ma získal pre jogu na doživotie. S kolegyňami sme veľmi pátrali po odbornej jogovej literatúre a napokon vysvitlo, že matka jednej z nás má doma knihu od Van Lysebetha. Všetky sme si ju prefotili a ja som sa potom podľa nej učila cvičiť pozdrav slnku.
Kto dnes patrí k vašim žiakom?
Rada pracujem so začiatočníkmi a keďže ako fyzioterapeutka som stále v kontakte s chorými ľuďmi, ktorí majú pohybové ťažkosti, boľavé chrbtice alebo dýchacie problémy, tak aj s nimi.
Ako fyzioterapeutka ste dlhé roky pracovali s deťmi, dnes sa staráte o seniorov na geriatrii a dlhodobo chorých. Dá sa cvičiť aj s telom, ktoré je vekom veľmi opotrebované?
V staršom veku je vidieť, či sa človek venoval nejakým pohybovým aktivitám. Naše telo si všetko pamätá, aj to dobré, aj zlé, čo sme doňho vložili. Ľudia, ktorí aktívne športovali, sa oveľa ľahšie zotavujú z rôznych zranení a zdravotných problémov, ale na cvičenie nie je podľa mňa nikdy neskoro.
V čom sa podľa vás odlišuje senior, ktorý sa o seba stará, od toho, ktorý sa zanedbáva?
Podľa mojej skúsenosti sa ľudia o seba starajú, keď majú pre koho žiť. Psychika seniora veľmi závisí od jeho blízkych, od okolia, v ktorom žije. Žiaľ, často mávam negatívne zážitky, keď sa k nám do nemocnice dostanú starí ľudia, ktorých rodina obrala o byt a oni sa nemajú kam vrátiť. Poznám veľa takých prípadov. Vtedy je pre človeka ťažké nájsť motiváciu a chuť do života.
Čo robíte v takých prípadoch?
Nešťastní ľudia bývajú zle naladení, keď sa s nimi pokúsite niečo urobiť, tak sa musíte pripraviť, že vás budú s veľkou pravdepodobnosťou kritizovať. Ale vy nesmiete byť urážlivý. A nemali by ste mať vo svojom vnútri otlaky, na ktoré ak vám niekto stúpi, tak vás to zabolí. Je dôležité byť vnútorne čistý a v tom mi opäť veľmi pomáha joga. Ak do komunikácie s ľuďmi vložíte súcit a toleranciu, všetko sa napokon krásne rozpustí. Lebo v podstate sme všetci dobrí, len okolnosti nás niekedy zatlačia do úzkych. Pre mňa je v komunikácii s pacientmi najdôležitejší osobný prístup. Nepáči sa mi, keď ich v niektorých zdravotníckych zariadeniach považujú len za anonymné kusy.
Čo vravíte ľuďom, ktorí sú zlomení, na povzbudenie?
Rozprávam im o svojich zážitkoch, o tom, koľko krásy je okolo nás, aby aspoň takto ešte pocítili vôňu života. Ja mám veľa záujmov, takže rozprávať je vždy o čom. O športe, o divadle, o koncertoch... Obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu sústrediť len na jednu oblasť. Ja by som chcela ochutnať všetko, čo sa dá.
V dnešnej dobe sa veľa ľudí bojí starnutia. Čo by ste im odkázali?
Nie som žiadny mudrc, aby som mohla rozdávať univerzálne odpovede, ale za seba môžem povedať, že mi vždy pomohlo, keď som si išla za svojimi snami. Možno by tým, o ktorých hovoríte, pomohlo, keby si pospomínali, čím chceli byť, keď boli mladí. A ak majú nejaké zdravotné obmedzenia, nech si v žiadnom prípade nenechajú od lekárov nalepiť nálepku „diabetik,astmatik, kardiak“... Lebo obmedzenia, ktoré máme, si vždy vytvárame len sami a len sami ich môžeme aj prekonať. Keď sa moji priatelia lezci zranili, lekári im často vraveli, že už nikdy nebudú liezť, lyžovať, chodiť. Nikdy to nebola pravda, každý z nich si napokon nejako poradil. Tí, ktorí sa rozhodli zanechať lezenie, si našli adekvátnu náhradu. Jeden môj kamarát, Peter Ondrejovič, ktorého voláme Becko, bol dlhé roky výborný lezec a dnes je z neho cestovateľ, ktorý sprevádza ľudí po svete. Robí pre ľudí nádherné výjazdy do Afriky, Južnej Ameriky a odovzdáva im pri pobyte v prírode svoje skúsenosti. A to je ďalší dôvod, prečo by sme sa nemali báť starnutia. S pribúdajúcimi rokmi máme čoraz viac skúseností, o ktoré sa môžeme podeliť, a to je úžasná radosť.
VIZITKA:
Etela Vranková (65)
Vyštudovala rehabilitáciu v Bratislave. Väčšinu života pracuje ako fyzioterapeutka v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde sa dlhé roky venovala detským pacientom s cystickou fibrózou a pacientom po chirurgických zákrokoch. Momentálne pôsobí na geriatrii. Je niekoľkonásobnou majsterkou Slovenska v skalnom lezení. Vo voľnom čase sa venuje modernému scénickému tancu a predcvičuje jogu ako lektorka. Bola vydatá za horolezca Petra Vranka, má dcéru Zunu a vnučku Améliu.
Foto: Petra Bošanská
Styling: Jana Milatová
Vizáž: Hany Lednárová
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
