Ide sa cez hory, doliny, roviny, učupené dedinky i väčšie mestá. Cieľ je jasný – katedrála v Santiagu de Compostela v španielskej Galícii, kde sú podľa tradície uložené pozostatky svätého Jakuba.
Vedú tam viaceré cesty, najznámejšia je, ktorá sa začína vo francúzskom mestečku Saint Jean Pied de Port a jej časť je spolu s historickým centrom Compostely zapísaná v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
S nákladom na pleciach
Na Svätojakubskej ceste stretnete ľudí z celého sveta – osamotených pútnikov, páry, novomanželov, dokonca občas i rodičov s deťmi. Cestu vám ukazujú žlté šípky a mušle, ktoré sú umiestnené na zemi i na múroch. Mušľa je tiež poznávacím znamením pútnikov, ktorí si ju pripínajú na batohy.
Pýtate sa, čo dnes vedie ľudí, aby kráčali 800 kilometrov sami peši s obrovským nákladom na pleciach? Možno vás prekvapí, že to nie sú vždy náboženské pohnútky.
Po ceste stretnete ľudí, ktorí majú vážne dôvody, napríklad mladého študenta, ktorý sa cíti v živote stratený a nevie ako ďalej, ale i staršiu pani, ktorá práve prišla o svoju sedemročnú vnučku. No nájdu sa aj pútnici, ktorí berú cestu ako spoznávanie krajiny či športový zážitok.
Pútnické známosti
Počas Svätojakubskej cesty uvidíte nielen samotnú Compostelu so starobylými uličkami a fascinujúcou katedrálou, ale prejdete napríklad aj mestom Pamplona, kde sa koná povestný býčí beh, uvidíte mestá Burgos a León s pôsobivými katedrálami, archeologické nálezisko Atapuerca či Cruz de Ferro, kde sa nachádza kríž, ku ktorému nosia pútnici kamienok zo svojej krajiny – ako symbol odloženia svojho bremena.
Na púti je fascinujúca nielen neustále sa meniaca krajina, ktorou prechádzate, ale aj ľudia, ktorých stretávate.
Niektorí považujú za magické, že kedykoľvek ich postretol problém, vždy sa akoby zázrakom zjavil niekto, kto im ochotne pomohol. Nielen domáci, ale aj pútnici sú veľmi priateľskí, pokojne sa vám zveria so svojím životným príbehom, hoci sa poznáte len dve minúty.
A keď sa náhodou stretnete počas púte ešte raz, s najväčšou pravdepodobnosťou sa vyobjímate ako starí známi.
Náš tip: Na ktorých miestach sa oplatí ubytovať?
Ak sa uskromníte a neprekáža vám spať v jednej miestnosti s ostatnými pútnikmi, ubytovanie vás vyjde od 5 do 10 eur za noc, pričom niektoré sú dokonca za dobrovoľný príspevok.
Mansilla de las Mulas – mestská ubytovňa – ubytuje vás Laura, najmilšia žena na svete, ktorá s láskou a profesionálne ošetruje pútnikom pľuzgiere na nohách.
Hospital de Órbigo – Albergue Verde – útulná jogínska ubytovňa s vegetariánskou večerou i raňajkami a ako bonus jogou zadarmo.
O Cebreiro – mestská ubytovňa – väčšia nocľaháreň na vrchole kopca, skutočne čarovné miesto, kde sa vám naskytne úžasný výhľad na „smoking mountains“ – tajomnú hmlu v kopcoch a zažijete ten najkrajší západ i východ slnka.
San Justo de la Vega – Albergue donativo – postará sa o vás domáci s veľkým srdcom, prezývaný matka pútnikov. Dostanete raňajky, obed, večeru, k dispozícii je práčka, pričom celé ubytovanie je za dobrovoľný príspevok.
Na čo nezabudnúť
Ešte pred cestou si treba rozmyslieť každý gram, ktorý vložíte do batoha. Jeho hmotnosť by nemala presiahnuť 10 % vašej hmotnosti. Teda pokiaľ nechcete počas púte veci vyhadzovať alebo ich posielať domov poštou.
Treba myslieť na dostatočné zásoby vody, pretože občas pôjdete aj štyri hodiny bez toho, aby ste narazili na nejaké ľudské obydlie.
Neprepínajte svoje sily. Každý ide vlastným tempom, nie ste predsa na pretekoch. Niektorí si dokonca rozdelia púť na viacero kratších – podľa vlastných schopností či časových možností.
Lenka Mihaličková (23): Na púti stretnete aj osemdesiatnikov
Študentka medzinárodných financií na Ekonomickej univerzite v Bratislave v júni 2014 absolvovala púť do Compostely, za 25 dní prešla vyše 750 kilometrov.
„Celá moja cesta bola čarovná, hoci úplne iná, ako som očakávala. Išla som tam, aby som bola sama, ale namiesto toho som bola neustále obklopená ľuďmi. Zrejme to bolo presne to, čo som potrebovala,“ vysvetľuje Lenka a so šibalským úsmevom upozorňuje, že od púte hrozí závislosť.
„Napríklad som stretla Portugalčana, ktorý tam bol už pätnástykrát. Zoznámila som sa aj so ženou, ktorá mi porozprávala o svojej prvej púti, ktorú absolvovala so synom – tínedžerom, ktorý ju doslova nenávidel.
Začiatok cesty bol veľmi ťažký, syn jej neustále nadával, bol nepríjemný. A nakoniec, asi po 200 kilometroch, sa z nich stali najlepší kamaráti. Doteraz majú pekný vzťah, a to sú odvtedy už štyri roky. Po ceste som stretala skutočne všetky vekové kategórie.
Dokonca sa mi stalo, že osemdesiatnik išiel rýchlejším tempom ako ja,“ opisuje so smiechom študentka, ktorá prešla v priemere 30 kilometrov denne. „Chcela som si vyčistiť myseľ a zažiť pocit, keď nebudem mať iné povinnosti, len kráčať prírodou.
A je jedno, kam prídem, kde sa zastavím či naobedujem, jednoducho všetko je len na mne, o všetkom sa môžem rozhodnúť v tom momente a žiť danú chvíľu takú, akú chcem. Zrazu cítim oveľa väčšiu spätosť s prírodou. A o rok plánujem ísť znovu, tentoraz by som chcela zobrať svoju maminku.“
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
