Sú Slováci zamračený národ?

Čechov spoznáte podľa bielych ponožiek v sandáloch, Nemci sú prehnane organizovaní a „pünktlich“, Poliaci vám ponúknu rifle za výhodnú cenu.

Klišé o jednotlivých národoch sú zjednodušené, urážlivé, zábavné... a tak trochu pravdivé. Najlepšie sa to dá zistiť na letnej dovolenke v obľúbenom letovisku, keď si zahráte výbornú nekorektnú hru.

Pravidlá sú jednoduché: vytipujete si okoloidúceho a hádate jeho národnosť. Potom sa chvíľu obšmietate okolo a snažíte sa zistiť, akou rečou obeť hovorí. Percento správnych odpovedí je prekvapivo vysoké. Prečo? No preto – Česi chodia v bielych ponožkách, a tak ďalej.

Aj Slováci sa dajú rozoznať pomerne jednoducho. Poznávacím znamením sú zachmúrené čelá, podozrievavý pohľad a zakríknutá povaha.

Hľadáte partnera?

Zoznámte sa na dvaja.sme.sk, serióznej zoznamke od SME.sk.

Zaregistrujte sa a nájdite skutočný vťah

Seriózne zoznámenie

Kolektívna terapia

O zamračenom Slovensku sa toho popísalo už dosť. Dôvody hľadáme najčastejšie v dejinách, ktoré nás veľmi nešetrili, ďalší vidia príčinu v sociálno-ekonomickej situácii.

Psychologička Jolana Kusá z Ligy pre duševné zdravie vidí príčinu aj v religióznom založení Slovákov. „Protestantská, ale aj katolícka viera zdôrazňovala, že čím viac trpíme v tomto živote, tým väčšia bude naša odmena na druhom svete. To znamená, že ľudia svojimi sťažnosťami akoby priamo našepkávali Bohu do ucha, že sa trápia a že sa majú zle a že si zaslúžia ísť do neba,“ hovorí Jolana Kusá a zároveň dodáva, že sťažovanie sa bolo vlastne istou formou skupinovej psychoterapie.

„Ženy sa na priadkach posťažovali, chlapi si v krčme zanadávali, uľavilo sa im, zároveň zistili, že nie sú v trápeniach sami. To je pomerne pozitívne, lenže problém je v tom, že zlá nálada sa často prenáša aj na druhých, pretože pozitívne zážitky si ľudia väčšinou nechávali pre seba,“ konštatuje psychologička.

Príchod do Mordoru

V správe švajčiarskeho Svetového ekonomického fóra sme sa nedávno umiestnili medzi desiatimi najnepriateľskejšími štátmi voči cudzincom.

Elena z Talianska, ktorá u nás pracuje ako manažérka vo veľkej nadnárodnej spoločnosti, sa výsledku veľmi nečuduje.

„Naozaj som mala prvé týždne pocit, že som prišla do krajiny Mordor. Zamračení predavači, arogantní čašníci, nervózne úradníčky.

„Pamätám sa, že keď som sa prišla priateľsky predstaviť novým susedom, dvere otvorili len tak, aby na mňa videli jedným okom. A keď som sa pri schránkach zamotala do cesty jednej unáhlenej panej a namiesto pozdravu sa ozvalo len hlasné: c!“, vtedy som sa skoro až zľakla,“ spomína Elena, ktorá je u nás už desať rokov.

„Neviem, či ste sa za ten čas zmenili, alebo som si len jednoducho zvykla, ale dnes to už vidím ružovejšie. Prístup úradníkov sa dokonca zlepšil až dramaticky,“ dodáva Elena.

Šťastie v štatistikách

Ako naznačuje takzvaná správa o šťastí vo svete, ktorú pravidelne zverejňuje OSN, na spokojnosti a optimizme sa významne podieľa dobrá ekonomická situácia. Prvé priečky obsadzujú pravidelne škandinávske národy, najnešťastnejšími boli v roku 2013 obyvatelia afrického Toga, Slovensko sa umiestnilo na 46. mieste. Správa zároveň konštatuje, že miera optimizmu sa u nás oproti minulým rokom výrazne zlepšuje.

Čo je to šťastie? Britskí vedci to vyriešili, šťastie sa rovná P + (5 x E) + (3 x H). Najväčšiu úlohu zohráva E, teda kvalita bytia, ktorá zahŕňa zdravotný stav, finančnú stabilitu, priateľstvo a rodinnú pohodu. H je takzvaný index vyšších štandardov, do ktorého patrí ambícia, sebaúcta, zmysel pre humor. P je osobná charakteristika, tá zohráva najmenšiu úlohu.

Americký Gallupov ústav skúma aj mieru pozitívnych emócií v jednotlivých krajinách. Podľa výsledkov štatistík sú najväčšími pozitivistami obyvatelia krajín Južnej Ameriky, na prvom mieste sa umiestnil Paraguaj, Panama, Guatemala, Nikaragua a Ekvádor. V top 10 sa umiestnila len jedna krajina z Európy, Dánsko. Slovensko sa v rámci Európskej únie umiestnilo na 20. mieste.

Mračíme sa, ale nehryzieme

Biológ Nasir Jalili je pôvodom z Afganistanu, ale ak nerátame trojročnú prestávku, na Slovensku žije už 34 rokov. Jeho mienka o Slovákoch je iba pozitívna, no pripúšťa, že zamračených ľudí je dosť.

„Myslím, že to súvisí s ekonomickou situáciou. Keď človek žije z ruky do úst a bojuje o prežitie seba a vlastnej rodiny, nechce sa mu veľmi usmievať,“ hovorí odborník na tropickú parazitológiu.

„Zažil som tu socializmus aj kapitalizmus a zdá sa mi, že dnešné obdobie ľudí viac zmenilo, kedysi boli srdečnejší a úprimnejší,“ hovorí a spomína na svoje začiatky na Slovensku.

„Ešte počas štúdií ma kamarát z internátu zobral na návštevu k rodičom. Prijali ma veľmi milo, doslova ako člena rodiny. Moja „slovenská“ mama mi dokonca darovala nový oblek z Makyty Púchov za 500 korún československých, čo boli na to obdobie veľké peniaze,“ hovorí Nasir Jalili a zároveň zdôrazňuje, že nie všetci ľudia, ktorí pôsobia zamračene navonok, sú zamračenými aj vnútri.

Nárast optimizmu?

Je zaujímavé, že Slováci si svoju zamračenosť sami uvedomujú. Podľa nedávneho prieskumu agentúry STEM/MARK vyplýva, že viac ako dve tretiny našincov si myslia, že sa mračíme viac než ostatné národy.

Aj keď význam úsmevu deklaruje viac než 90 percent respondentov, na neznámeho človeka na ulici sa usmejú len štyri percentá ľudí, na predavačov sa usmeje len osem percent.

Samozrejme, na blogoch a internetových fórach sa rozoberajú len kyslé tváre obchodníkov. Aj to sme my, typickí Slováci.

Sú Slováci pesimisti?

Mária Modrovich, spisovateľka, ktorá žije striedavo v Amerike a na Slovensku

Ak nás mám porovnať s Američanmi a budem pritom zjednodušovať, môžem pokojne vyhlásiť: Slováci sú (často) väčší pesimisti, Američania (často) väčší optimisti. Nepoznám všetkých Slovákov a všetkých Američanov, ale na Slovensku sa často stretávam s argumentmi, prečo sa niečo nedá a akí sú všetci neschopní. Po polhodine pracovnej dovolenky to zachytil aj kamarát z Čiech. „Proč na sebe pořád nadáváte?“ pýtal sa.

Silvia Porubänová, sociologička

Vnímam istý paradox: Slováci sú v súkromí a medzi svojimi nepochybne veselý národ so silným zmyslom pre zábavu. Na verejnosti, voči neznámym ľuďom však nie sme a priori priateľskí či spontánne usmievaví. Po roku 1989 sa skupiny našich turistov v zahraničí dali rozoznať aj podľa typickej zamračenosti, namrzenosti, skeptického odstupu. Samozrejme, v súčasnosti už neplatí jednoznačné zovšeobecnenie ani v tejto charakteristike, najmä mladšia generácia je otvorenejšia a komunikatívnejšia. Napokon, na údajné spoločensko-historické dôvody všeobecného pesimizmu sa rozhodne nedá donekonečna odvolávať...

Roman Holec, historik

Povestná zamračenosť má viac príčin. Po prvé, môže za ňu strach z dejín, teda neschopnosť pozrieť sa s iróniou a úsmevom na vlastnú minulosť. Kto to nedokáže, má problém podobne vnímať aj súčasnosť. Po druhé, je to strach zo seba, teda neschopnosť pozrieť sa s odstupom a humorom na vlastnú osobu. Po tretie, svoju úlohu zohráva aj historická skúsenosť, ktorá naučila Slovákov hundrať preventívne, ako prípravu na to najhoršie. Všetko lepšie sa potom vníma ako dobrá správa a príjemné prekvapenie. A napokon po štvrté, pre mnohých je pesimizmus životnou filozofiou. To znamená, že zamračenosť nemá genetické ani historické, ale obyčajné ľudské dôvody. Je spoľahlivou poistkou proti všadeprítomnej závisti – a usmiata tvár priťahuje závisť ako hromozvod.