Vaše najnovšie CD sa volá Expresie. Vraj vás inšpirovalo obdobie bohaté na silné emócie. Čo nám k nemu môžete povedať?
O hudbe sa ťažko hovorí. Nedá sa pomenovať slovami. Môžem povedať len toľko, že farba cédečka Expresie je červená. Plná silných emócií. V hudbe sú vyjadrené moje vnútorné boje a obdobia plné chaosu, ktorými som prešla.
V jednej skladbe zaznieva aj harfa s hangdrumom. Je to nástroj, ktorý sa u nás veľmi nepoužíva, ale v kombinácii s harfou je veľmi emotívny. Niektoré skladby som už mala hotové v šuplíku. Dve z nich znejú na predstaveniach v divadle Aréna a v Astorke.
Spolupracujete s množstvom výborných hudobníkov. Väčšinou sú to samí muži. Cítite sa lepšie v mužskej či v ženskej spoločnosti?
Už od detstva som sa pohybovala v spoločnosti mužov. Dobre som si s nimi rozumela, viedla dialógy a počúvala ich rady. V pätnástich rokoch som sa dostala ako flautistka na hudobný workshop Jiřího Stivína. Stretnutie s ním mi zmenilo život. Uvedomila som si, že moja doména nie je klasická hudba, ale improvizácia. Zaľúbila som sa do džezu.
Na CD Expresie hrajú Juraj Griglák, Marián Ševčík, Peter Preložník, Miloslav Suchomel, Samuel Hošek, Juraj David Raši. Ženy sú na môj vkus príliš precitlivené, teda nehovorím, že všetky, ale možno väčšina (smiech). Aj keď v Expresiách som dala priestor speváčke Hanke Gregušovej a harfistke Márii Kmeťkovej a musím povedať, že sme si naozaj sadli.
Ale s mamou máte vraj veľmi blízky vzťah...
Už od detstva ma s ňou spájalo divadlo Úsmev, ktoré viedla s otcom. Stále som pobehovala po javisku a hoci sa ma občas pokúšala z neho vytlačiť, lebo sa jej zdalo, že to nie je najlepšie prostredie pre moju budúcnosť, nepodarilo sa jej to.
Začala som účinkovať v rozprávkach. Hrala som trpaslíka, prasiatko, draka a rôzne iné fantastické postavy. Neskôr som sa zamilovala do klauniád. Napokon mi divadelný svet prischol takisto ako hudobný. Raz žijem v jednom svete, potom v druhom. Obidva ma navzájom inšpirujú.
Táto dvojakosť sa vo vás nebije?
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Naopak. Pre hercov je dobré, keď sú aj muzikantmi. Majú väčší cit pre tempo, rytmus, dynamiku postavy a opačne. Pri skladaní hudby vás inšpirujú príbehy, ktoré sa dejú v divadle. Rovnako ako v živote.
Aké je to pre vás pracovať s rodičmi a s manželom Petrom Preložníkom, ktorý je, mimochodom, tiež známy džezový hudobník?
Vždy si hovoríme veci priamo. Keď človek neprijíma žiadnu kritiku, tak nemôže postupovať dopredu. Pracovný vzťah s blízkymi ľuďmi vytvára možnosti vzájomnej inšpirácie. Nevidím v ňom žiadnu nevýhodu.
Ako sa vám býva všetkým spolu vo Viničnom?
Konečne mám svoj priestor na tvorbu vo vlastnom štúdiu. Predtým, keď sme bývali v meste, som mala len garáž. Som teraz spätejšia s prírodou. Symbolizujú to aj naši miláčikovia - zajace, ktoré voľne pobehujú po dvore i záhrade. Mám ich len na maznanie, keďže mäso nejem.
Prešli ste na zeleninovú stravu, keď ste prekonávali vážnu chorobu?
Skôr mám pocit, že môj žalúdok zakaždým protestuje, keď ho zaťažím niečím, čo ťažšie trávi. Možno je to tým, že veľmi rýchlo jem. Keby ste ma videli pri jedle, tak by ste pochopili, o čom hovorím. Ale je aj pravda, že keď som sa liečila, prešla som na makrobiotickú stravu. Veľmi mi to pomohlo.
O tomto období ste napísali emotívnu knihu Sisa a sivý holub. Naznačujete v nej, že choroba vám zmenila myslenie. Ako sa to stalo?
Keď choroba ustúpila, akoby som sa znovu narodila. Mám pocit, že ak raz človek pocíti blízkosť smrti, pochopí, že môže kedykoľvek zomrieť a začne život vnímať iným spôsobom. Odvtedy si smrť nosí stále so sebou a to ho vedie k tomu, aby intenzívnejšie vnímal pekné zážitky.
Spísala som si na papier sny. Väčšina z nich sa mi splnila. Napríklad let balónom. Žijem pre zážitky. Všetko, čo ku mne prichádza, pôsobí na mňa silnejšie ako predtým. Okrem toho som sa spomalila, čo je v našej rodine nezvyčajné. U nás doma sa stále niečo vymýšľalo.
Nápadov mám viac, ako stíham zrealizovať, občas mám pocit, že ma moje fyzické telo pritom obmedzuje. Keby som mala pri sebe dosť ľudí, ktorí za mňa všetko zorganizujú, zostávalo by mi viac času na tvorbu. Keďže to tak nie je, množstvo inšpirácie odchádza do stratena. Škoda.
Ako umelkyňa ste otvorená rôznym netradičným formám vyjadrenia. Napríklad hráte divadlo s maskami. Čo vás k tomu priviedlo?
Masky ma prvýkrát zaujali na workshope v Benátkach. Neskôr som sa im venovala v Padove. Taliansko má v inscenovaní divadelných hier s maskami veľkú tradíciu, je sa tam čo učiť. Taliansky režisér Matteo Destro, ktorý s nami na Slovensku vytvoril inscenáciu „Haló, mimozemšťan?" hovorí, že maska a telo musia na javisku vytvárať symbiózu. Vo vzájomnom spojení vytvárajú charakter, čo je pre herca veľmi zaujímavá skúsenosť.
V súčasnosti pripravujeme ďalšiu inscenáciu s maskami Dream Rhapsody. Je to fyzicky náročné, ale inak je to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Vytvárame spojenie masiek, pohybu a hudby.
Akú hudbu počúvate doma?
Väčšinou počúvam džezovú a vážnu hudbu.
Čo robíte, keď potrebujete vypnúť?
Každý deň chodím plávať. Väčšinou na jazero. Relaxujem a rozmýšľam o nových veciach. Často chodím do prírody. A určitou očistou bolo pre mňa aj písanie knihy. Keď som písala Sisu a sivého holuba, pochopila som prečo spisovatelia vravia, že ich postavy pri písaní ožívajú. Skutočne som mala pocit, že sú vedľa mňa a rozprávam sa s nimi.
Úryvky z vašej knihy ste čítali na detskej onkológii. Detským ťažko chorým pacientom ste venovali aj projekt Veľkí herci malým deťom. Aké to bolo pre vás prísť ako vyliečená medzi chorých ľudí?
Z tejto choroby nie je človek väčšinou vyliečený. Neviete, či sa nevráti, ale nechcete si to pripustiť. Svet detskej onkológie je veľmi zvláštny.
Prejavuje sa v ňom veľa nehy a čistej lásky. Prevažuje porozumenie, na povrch sa dostáva vrúcnosť vzťahov, je potláčané ego, presadzovaná súdržnosť a vôľa lekárov, matiek a detí prežiť. Ľudia, ktorí sa starajú o choré deti, musia byť trpezliví. Naučia sa čakať. Každého rodiča, ktorý sa v tomto prostredí ocitne, to navždy zmení.
Keď som im čítala úryvok z mojej knihy, mala som vybranú pasáž o nádeji. Aj ja som ju vtedy veľmi potrebovala. Kráčam v nej k uzdraveniu. Kedykoľvek som vyšla von z nemocnice, vždy sa mi natískali otázky: Na čo sa tu hráme? Kam sa ponáhľame? O čo nám ide?
Vy ešte nechcete mať deti?
Zatiaľ na mňa neprišlo volanie prírody (smiech). Ale hrám veľa pre deti, vediem i detské divadelné krúžky. Tvorba s nimi prináša veľa otázok a je pre mňa inšpirujúca. Deti si obľúbili moje pesničky a rady ich spievajú, najmä z troch kníh Veľkí herci malým deťom, čo ma veľmi teší.
Vizitka:
Sisa Michalidesová (31)
vyštudovala na Konzervatóriu v Bratislave herectvo, flautu a špeciálnu kompozíciu. Skomponovala hudbu k viacerým filmom a divadelným predstaveniam, napríklad k filmom Zima kúzelníkov, Malé oslavy, Obzri sa včas, k predstaveniam v divadlách Astorka, Úsmev, Nová scéna, Trnavské divadlo, divadlo Aréna alebo Teatr im. H. Ch. Andersena v Lubline. Je autorkou hudby k detskému projektu Veľkí herci malým deťom. Ako hudobníčka hrala s viacerými známymi hudobníkmi, Jiřím Stivínom, Oskarom Rózsom, Jurajom Griglákom, Richardom Müllerom, Andrejom Šebanom a mnohými ďalšími. účinkuje na jazzových festivaloch so svojimi projektmi. Na Slovensku i v zahraničí. Je členkou divadla Úsmev a autorkou knihy Sisa a sivý holub. Vydala niekoľko hudobných cédečiek, to posledné má názov Expresie. Ako herečka účinkuje v hrách Klauni v pekle, v réžii Patrika Lančariča, „Haló, mimozemšťan?" v réžii Mattea Destra a Veľkí herci malým deťom I, II.
Foto: Petra Bošanská
Styling: Jana Milatová
Vizáž: Barbora Herzeg Sládkovičová
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
