Alex Longová: Vzkriesila slovenskú lukostreľbu

Na nedávnych Majstrovstách v terčovej lukostreľbe v Ľubľane to vraj bolo celkom napínavé, či nie?

To teda bolo. S Ruskou Tuyanou Dašidordziovou som bojovala o bronz a doťahovali sme sa po jednom-dvoch bodíkoch, raz vyhrala ona, druhýkrát ja. Pri stave 5:5 nás nakoniec mal rozsúdiť jediný rozstrelový šíp, Ruska trafila osmičku, ja deviatku. Ale napínavé to bolo ešte aj pred samotnými pretekmi, pretože nebolo jasné, či vôbec vycestujem.

Prečo?

Stala sa mi menšia kuchynská nehoda – varila som čaj, praskla konvica a obarila som sa vriacou vodou. V nemocnici mi to ošetrili, no pred majstrovstvami som nemohla trénovať a nemala som takú streleckú formu, akú by som si priala. Nakoniec ma výsledok samu prekvapil.

Lukostreľba u nás nie je práve rozšírený šport. Aké sú vlastne pravidlá?

Strieľa sa na terč v hale alebo vonku, v interiéri sú vzdialenosti 18m, vonku od 30 metrov do 90 metrov, na olympiáde je stanovená vzdialenosť 70 metrov pre ženy aj pre mužov. Terč je rozdelený do klasických sústredených kružníc s hodnotami od jedna do 10. Strieľa sa na sady, v jednej sade sú zvyčajne tri alebo šesť šípov. Za víťaznú sadu máte dva body, za remínu jeden bod, v eliminácii na víťazstvo musíte získať dokopy šesť bodov.

Je to fyzicky náročné?

Môj luk má na náťah približne 20 kilogramov, takže pomerne áno. Niektorí sa aj čudujú, že posôbím útlo, ale pri držaní luku je rozhodujúci najmä pevný chrbát s vypracovaným svalstvom. Ten majú lukostrelci tak trochu deformovaný, pozrite sa - ja tu mám skoro až hrb (smiech). Podľa chrbta dokážem lukostrelca rozoznať aj na sto metrov.

To znamená, že musíte veľa posilňovať. Koľko času vlastne venujete športu?

V zime to také náročné nie je, pretože sa trénuje v hale a tam sa nevyžaduje taký objem výstrelov. V lete mi šport zaberie štyri až osem hodín denne, no zároveň sa treba venovať kompenzačným cvičeniam, plávaniu, posilňovaniu. Napríklad na dnes mi tréner naplánoval 300 výstrelov, zatiaľ som zvládla 140, takže poobede ešte bežím naspäť na ihrisko.

Čo máte radšej – streľbu v hale, alebo vonku?

Jednoznačne vonku. V hale sú stále rovnaké podmienky, nie je žiadny vietor, je to tak trochu nuda. Aj vonku to pre diváka vyzerá jednoducho, pretože jeden šíp vystrelím za sedem-osem sekúnd, lenže za ten čas musím zhodnotiť rýchlosť vetra, svetelné podmienky a ďalšie okolnosti.

Ako sa vôbec mieri na terč vo vetre?

Údaje o rýchlosti vetra a smere sa dozviem zo zástav na terčovnici. Väčšinou si nastavím zameriavač, ale keď už mám natiahnutý luk a stočí sa vietor, už ho nestíham nanovo nastaviť, tak jednoducho premierim doprava alebo doľava, podľa toho, ako fúka vietor a čo mi kričí tréner (smiech).

Čo vám pomáha vo vypätých chvíľach? Myslíte na niečo?

Keď ma niečo trápi, či už doma alebo v škole, väčšinou je to vidieť aj na streľbe. Aj teraz nedávno – do noci som sa učila na skúšku, nasledujúci deň som mala streleckú súťaž a mne sa v hlave premieľalo učivo z celého semestra. Vôbec sa mi nedarilo, šípy boli porozhadzované po celom terči. A naopak, keď som spokojná a šťastná, zvyčajne strieľam veľmi dobre. Takže počas streľby sa snažím byť úplne vypnutá, všetky problémy hádžem za hlavu, poslúcham povely trénera a strieľam ako robot.

Je lukostreľba finančne náročný šport?

Je to pomerne drahý špás, za môj výstroj by som si mohla kúpiť už aj malé autíčko. Len za sadu dvanástich šípov dáte v pohode aj 500 eur, pritom vám vydržia zo dve sezóny. To sa ale rozprávame o výstroji špičkovej kvality, začiatočníci spočiatku strieľajú s drevenými lukmi, potom nastupuje hliník, karbón, a tak ďalej.

Váš otec je trénerom karate, mama bola karatistka, aj vy ste sa spočiatku venovali karate. Neboli rodičia sklamaní, keď ste presedlali na lukostreľbu?

Pre nich je dôležité, aby som sa venovala športu, doma by ma sedieť určite nenechali. Ale akému, to už prenechali na mňa. Sestra sa karate venuje doteraz, kvôli čomu sa jej niekedy čudujem. Názor rozhodcov v tejto disciplíne je čisto subjektívny a úprimne, mňa by to asi rozčuľovalo. Pri lukostreľbe je výsledok v rukách strelca.

Prečo ste sa rozhodli pre tento šport?

Presťahovali sme sa s rodinou do Viničného, ktoré je akousi „mekkou“ lukostreľby na Slovensku, navštívila som zo zvedavosti nábor nových strelcov a bolo rozhodnuté. Tento šport má u nás zaujímavú históriu, priniesol ho Karol Noskovič, ktorý bol v päťdesiatych rokoch odsúdený za rozširovanie protikomunistických letákov, za čo sedel v Ilave, neskôr pracoval v uránových baniach v Jáchymove. S lukostreľbou sa stretol v ostravských uhoľných baniach a po návrate do Viničného založil prvý oddiel.

Predpokladám, že prvej medaily z dôležitých majstrovstiev sa už nedočkal, či áno?

Žiaľ nie, zomrel pred troma rokmi, ale pamätám sa na neho, dosť nás podporoval, chodil na súťaže a náš klub na jeho počesť organizuje každoročne memoriál.

Kto vám prvý zagratuloval po tom, ako ste získali bronz?

Antidopingový inšpektor (smiech). Tak som sa sústredila na streľbu, až som si ani neuvedomila, že je rozhodnuté. Až zrazu počujem – dobrý deň, gratulujem, poprosím vás o vzorku moču. A potom, samozrejme, nasledovali tréner, rodičia, kamaráti na facebooku, známi.

Vizitka:

Alexandra Longová (20)

Narodila sa v Bratislave, od piatich rokov býva s rodičmi v obci Viničné v okrese Pezinok. Študuje druhý ročník odboru Systematická biológia na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Od piatich rokov sa venovala karate pod trénerskym vedením svojho otca, s lukostreľbou začala v desiatich rokoch. Je niekoľkonásobnou majsterkou Slovenska v terčovej aj halovej lukostreľbe a držiteľkou všetkých slovenských rekordov v kategórii juniorky aj ženy. Získala ocenenie Lukostrelkyňa roka 2013, v máji 2014 vyhrala bronzovú medailu na Majstrovstvách Európy mládeže v terčovej lukostreľbe v Ľubľane.

Foto: Jakub Gulyás

Vizáž a styling: Jana Olšinská