Túžime po šťastí a hoci psychológovia varujú, že nezávisí od životných podmienok ani od materiálnych vecí, predsa potrebujeme dôkaz o vlastnej spokojnosti.
Chceme sa tešiť, mať pocit výnimočnosti, preto nakupujeme, cestujeme, užívame si. Jednoducho, robíme si radosť.
Názor o tom, že peniaze nedokážu urobiť človeka šťastným, poznáme, dokonca s ním za istých okolností súhlasíme, ale predsa. Stále nás šteklí predstava, aké príjemné je míňať ich za chvíľky potešenia.
Vnútorná (dis)harmónia
Američania si vyslúžili povesť národa, ktorý ovládla masová snaha užívať si. Narazili pritom na problém. Vecí, po ktorých sa dá túžiť, je čoraz viac, takže je ťažké rozhodnúť sa, ktoré uprednostniť. Svoje zohrala reklama.
Azda každý tovar či služba sa predáva s vidinou premeniť rutinu na zábavu, na niečo výnimočné. Čistiace prostriedky umývajú riad samy, nové auto vyrieši stres v dopravnej zápche, kozmetika z vás urobí kráľovnú dňa aj noci a vy nebudete mať nič iné na starosti, len byť šťastnou.
Druhou stranou mince je, že americké domácnosti patria k najzadlženejším a umiestňujú sa na prvých priečkach v štatistikách venovaných depresii. Sociológ Norman Lobsens svojho času zverejnil výsledky prieskumu s podnázvom Je vôbec niekto šťastný?
K pozitívnej odpovedi na svoju otázku sa nedopracoval, americkú skutočnosť však opísal nasledovne: „V našich časoch je dôležité radovať sa alebo vyzerať, že vám je veselo, alebo si myslieť, že ste veselý, alebo sa aspoň tváriť, že taký ste...Smutný človek je skrátka podozrivý.“ Šokujúce. Písali sa šesťdesiate roky a svet iba začínal objavovať možnosti masovo prežívaného konzumného šťastia.
Pandorina skrinka
Americký sen sa stal nočnou morou na všetkých kontinentoch. Zarábame, nakupujeme, zadlžujeme sa a čo je najdôležitejšie - neprestávame túžiť. V deväťdesiatych rokoch psychológia začala aktívne používať pojmy ako radosť, optimizmus, láska a skúma schopnosť človeka prežívať šťastie.
Štúdie potvrdzujú, že peniaze zohrávajú významnú rolu, ale len kým ich dokážeme vnímať ako prostriedok na zabezpečenie potrieb. Hneď ako dosiahneme finančnú úroveň, keď sa už nemusíme zaoberať bežnými výdavkami, peniaze nedokážu zaručiť príjemné pocity.
To však nemení fakt, že sú stále v očiach väčšiny najistejším spôsobom, ako sa k šťastiu ocitnúť aspoň o krôčik bližšie. Výskumy potvrdzujú, že vrchol šťastia pociťujeme pri pokladnici, keď platíme za vytúžený nákup.
Záplavu endorfínov však nevzbudzuje myšlienka na kupovaný tovar, ale pocit, že platíme. Niečo na tom bude. V priebehu pár rokov sme prekonali najsmelšie plány obchodníkov.
Často nakupujeme impulzívne a v šialených množstvách. Hranica medzi pôžitkom a závislosťou je natoľko krehká, že niekedy ani nevieme ako a zrazu sme na druhej strane.
Ak si chcete dopriať, nezabúdajte, že:
• účinky každého pôžitku sú pominuteľné,
• vám hrozia výčitky. Najmä ak túžba odmeniť sa zasiahne finančný rozpočet,
• každý deň nemôže byť nedeľa. Zmierte sa s tým, že po pôžitku sa treba zaradiť do bežného kolobehu,
• aj od najnevinnejšej veci, ktorá vám spôsobuje pôžitok, sa môžete stať závislou,
• odmena musí byť zaslúžená.
Zo života pôžitkárok
Slováci nepatria k národom, ktoré sa môžu pýšiť vysokou životnou úrovňou. Vyhodenie z kopýtka si väčšina z nás spája s prehreškami v podobe cigariet, alkoholu, napustenej vane, ale najmä obľúbeného jedla.
Neznamená to však, že konzumu na vyššom leveli úspešne odolávame. Zakaždým, keď Jolana nazrie do skrine, zatočí sa jej hlava. „Akoby som posledných desať rokov nerobila nič iné, len nakupovala. Oblečenia mám tony, o topánkach radšej pomlčím. Netuším, ako som sa dopracovala k týmto kvantám,“ povzdychne si „obeť módy“.
Izabela je podobný prípad. Jej vášňou je záhradníčenie. Pôžitok si spája s nakupovaním kvetín a záhradných doplnkov. Na otázku, či vie, koľko do koníčka investovala, odpovedá, že spočítať sa to nechystá, aby ju nevystrelo. „No nie je tu krásne?“ mení šikovne tému uprostred svojej pestovanej záhradky.
Eva zase rada cestuje. Nie raz alebo dvakrát do roka, ale vždy, keď môže a čo najďalej. Thajsko, Keňa, Kuba, Európu už neuznáva, najbližšie to bude Malajzia. Voľný čas trávi hľadaním výhodných leteniek a bookovaním hotelov. Či si to užíva? „Jasné!,“ odpovedá s nadšením. „Keď nastupujem do lietadla, som ten najšťastnejší človek na svete!“
Problém je, že po návrate domov vlna šťastia opadne a jej mozog stále túži po nových, čoraz exotickejších zážitkoch. K pocitu trvalej spokojnosti sa takouto cestou rozhodne dopracovať nedá.
Z histórie pôžitkárstva
K príkladným pôžitkárom patrili starí Rimania. Rímske termálne kúpele fungovali ako verejné kluby, kde ľudia trávili väčšinu voľného času. Prebiehal v nich celý spoločenský život. V kúpeľoch občania Ríma klebetili, maľovali, čítali verše, organizovali hostiny a politici tu riešili vážne otázky.
Pôžitkárom poriadne zavaril stredovek, ale iba naoko. Hoci cirkev vyvíjala všemožné úsilie vykynožiť z ľudí roztopaš, karnevalová kultúra zostala nedotknuteľná. Popri silnom propagovaní kresťanskej askézy ľudia milovali hostiny a odviazané radovánky. Svedčí o tom skutočnosť, že takmer každý kresťanský sviatok bol spojený so zábavou.
„Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče!“ Týmto frivolným výrokom sa preslávila jedna z najväčších milovníčok svetských radovánok Mária Antoinetta. Mária Terézia svoju dcéru sústavne vystríhala, že rozhadzovanie peňazí ju privedie do nešťastia a mala pravdu. Lásku francúzskeho ľudu si nezískala, okázalý životný štýl sa stal priťažujúcou okolnosťou a doviedol ju pod gilotínu.
Oveľa prešpekulovanejšie si dokázala užívať Katarína Veľká. Jej slabosťou boli mladí muži a sladkosti. Raňajkovala biskvity a mandľové koláčiky, zapíjala ich kávou ochutenou hustou sladkou smotanou a slušnou dávkou cukru. Na hostinách a báloch, ktoré imperátorka usporadúvala, sa stoly pod váhou jedál doslova prehýbali.
Prototyp chladného pôžitkára stvárnil John Malkovich vo filme Ripleyho hra. Smrteľnú hru rozohráva ako elegantný milovník kvalitnej kuchyne, umenia a života.
Autor: Dana Miháliková