Lesby, gejovia, bisexuálni a transrodoví muži a ženy. Podľa jedných zvláštne indivíduá, podľa iných úplne normálni ľudia, ktorí jazdia v MHD a pijú citronádu. Pri pohári chladenej citrónovej šťavy sme sa o nich zhovárali s aktivistkou za ich práva.
Máte teraz partnerku alebo ako žijete?
Teraz som nezadaná.
V minulosti, keď ste partnerku mali, bol to verejný vzťah alebo ste sa skrývali?
Fungovali sme veľmi verejne. Bol to veľmi pekný triapolročný vzťah. Keďže aj ona sa zaoberá témou ľudských práv, cítili sme to rovnako. Každý má nejaké kritériá a jedným z tých mojich je, že by som svoj vzťah nikdy neskrývala. Rozumiem tomu, keď má niekto ťažké okolnosti, povedzme doma alebo v práci, a preto svoju identitu radšej skrýva, ale ja osobne by som to vo svojom živote neakceptovala.
Čo u nás znamená v roku 2014 ísť takto s kožou na trh?
Dosť závisí od toho, kde človek žije, akými ľuďmi je obklopený a ako veľmi si dôveruje. Čím si viac verí, tým to má jednoduchšie. Niekedy žiť verejne so svojou partnerkou môže znamenať, že sa nebudete tri roky rozprávať s mamou.
Aký je rozdiel medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska?
V Bratislave je všetko jednoduchšie. Aj preto tu žije oveľa viac LGBT ľudí ako v regiónoch, hoci sme sa tu nenarodili.
Aké to je prejsť sa po meste a držať sa za ruku so ženou?
Pre dvoch chalanov je to určite ťažšie. Mám kamaráta, ktorému preto rozbili hlavu. Dvoch mužov vidím držať sa za ruku tak raz za pol roka. V Prahe stretnete rovnakopohlavný pár aj každú polhodinu.
Prečo to majú ženy jednoduchšie?
Lebo v našej spoločnosti sa hneď nepredpokladá, že sú to lesby. Môžu to byť aj kamarátky alebo matka s dcérou. A potom si skôr vypočujú nejaké sexistické narážky, akoby čelili nejakej agresii.
Je to tak, ako si to väčšina ľudí mimo vášho sveta predstavuje, že jedna z partneriek v takomto vzťahu preberá na seba „rolu muža“?
Nie, nie (smiech). Je to veľký predsudok. Možno taký pár je, lebo mu to tak vyhovuje, ale väčšinou to takto nefunguje.
O gejoch a lesbách sa u nás hovorí ako o štvorpercentnej skupine. Neviem, kto to zaviedol, a ako k tomuto číslu dospel, ale je reálne?
Nie. No koľko nás je presne, povedať nevieme, lebo sa žiadny relevantný prieskum nikdy nerobil. Štatisticky sa tento údaj nezbiera a nedá sa ani overiť, lebo pri tej miere homofóbie, ktorá je na Slovensku, by to číslo vyšlo oveľa menšie, ako je v skutočnosti. Ľudia by sa zo strachu, že ich niekto identifikuje, radšej neprihlásili. My sa tomu aj dosť bránime, lebo sa nám to zdá ponižujúce.
Prečo?
Lebo by nemalo záležať na tom, koľko nás je, ale aby sa pre nás niečo urobilo.
Sme podľa vás my Slováci homofóbny národ?
Máme špecifickú históriu, a preto sa s nami historicky ťahajú isté komplexy. Ako keby prevládal strach zo všetkého „iného“, lebo s každým režimom sa tu udržiavala nejaká uniformita. Myslím, že je to ešte otázka jednej – dvoch generácií, kým si ľudia uvedomia, že každý z nás je jedinečný.
Aj keď sú tie kroky navonok pomalé, predsa len aj u nás sa čosi mení. Kde môžu hľadať pomoc LGBT ľudia?
My sa snažíme pomáhať v občianskom združení Queer Leaders Forum. Celoročne prevádzkujeme Q-centrum v Bratislave. Poskytujeme psychologické, sociálne a právne poradenstvo. Stále sa nám to darí robiť zadarmo. Mali sme potrebu vytvoriť takéto stredisko, lebo k nám z komunity prenikali informácie, že jeden z troch psychológov bol schopný LGBT ľuďom povedať, že problém ich depresie alebo smútku odstránia iba zmenou orientácie. Ponúkame aj párové poradenstvo.
Čo napríklad riešia takéto páry inak ako heterosexuáli?
Napríklad vzniká problém, ak je jeden z partnerov po coming oute, čo je verejné zverejnenie sexuálnej orientácie, a nechce viac vzťah skrývať, ale ten druhý ešte nie je pripravený. Vtedy vznikajú rôzne partnerské krízy.
Koľkým ľuďom ste už pomohli?
Odhadom od novembra 2011 do konca roku 2013 sme obslúžili asi 150 ľudí na individuálnom poradenstve. Ale fungujú aj podporné skupiny, napríklad pre rodičov LGBT ľudí alebo skupina pre transľudí. Im ponúkame aj sociálnu asistenciu v procese tranzície, čo je proces zmeny rodu. Plus vzdelávame študentov práva alebo psychológie a rôzne profesijné skupiny, napríklad zamestnancov školských aj mimoškolských zariadení.
Načo je to dobré?
Aby napríklad vedeli rozpoznať homofóbnu šikanu. Takýto workshop si od nás žiadajú aj detské domovy. V Británii sa ukázalo, že homofóbna šikana je trikrát taká častá ako bežná šikana. Zahraničné štatistiky sú desivé. Samovražedné myšlienky u LGBT mládeže sú oveľa častejšie ako u ich heterosexuálnych rovesníkov. Aj v našich končinách je to veľký problém. Videli sme to nedávno, keď sa obesil synovec českej moderátorky Ester Janečkovej.
Ako to bolo u vás? Kedy ste zistili, že ste lesba?
Ja by som ani nepovedala, že som úplne lesba. Skôr sa cítim bisexuálna, ale na Gaussovej krivke som viac homo ako hetero.
Čo na to povedali rodičia a rodina? Ako to zvládli?
Keď som prežívala pubertu v Trenčíne, tam neboli nijakí gejovia a lesby. Možno jeden, dvaja, ale žiadne páry. Norma bola nastavená tak, že chlapci chodia s dievčatami. Každý mal niekoho, aj ja. Mala som však veľa iných záujmov. Hrala som na violončelo, v ochotníckom divadle, vzťahy som nejako primárne neriešila.
Kedy ste teda pochopili, že cítite veci inak?
Asi v šestnástich alebo sedemnástich rokoch mi došlo, že existuje aj iná možnosť. U mňa moja túžba žiť so ženou nesúvisí primárne len so sexuálnou túžbou. Mne sa páčia aj chlapci, ale duševné spojenie so ženami je pre mňa kvalitatívne lepšie.
Ako to teda prijala vaša rodina?
Otec a brat to prijali veľmi dobre, mama veľmi zle. Zrútil sa jej celý svet. Potom sme sa asi dva roky nebavili a ani som nechodila domov. Keď to už prehrýzla, bola zasa veľmi odporná na moju frajerku. Nakoniec to celé rozchodila a dostala sa až do štádia, že keď ma videla v televízii v nejakej diskusnej relácii, jediné, čo komentovala, bolo moje oblečenie. A to je úžasný posun.
Platí teda, že osobná skúsenosť pomáha búrať predsudky?
Áno. Napríklad, keď som pracovala v štátnej správe a staršie kolegyne zistili, že žijem so ženou, dva týždne mi kládli všetky možné otázky, lebo v živote nestretli živú lesbu. Jedného dňa im tie otázky došli a napokon mi pred Vianocami pomáhali kupovať zásnubný prsteň pre moju bývalú priateľku, ktorú som chcela požiadať o ruku. Celé to so mnou prežívali a bolo to úplne neuveriteľné.
Požiadať o ruku - to sa u nás asi končí len ako gesto...
Áno, je to frustrujúce. Idete do toho s tým, že možno navždy ostanete len zasnúbené. Ale veľa párov odchádza do zahraničia, kde sa potom zosobášia.
Vy ste nad odchodom uvažovali tiež?
Rozmýšľam o tom stále. Je to lákavé, vykašľať sa na neustály boj o jeden papier, ktorý by nám naozaj veľmi pomohol.
Túžite po dieťati?
Teraz nie, lebo žijem v takom strese, že by som ho naň nechcela preniesť, ale keď to bude aktuálne, tak áno. Mať dieťa a rodinu so ženou je jedným z mojich najväčších životných snov.
Aké sú potom vaše možnosti?
Dnes je možná adopcia aj pre jednotlivcov, nemusíte byť vydatá. Existuje vyjadrenie ministerstva práce, že žiadateľa nemožno diskriminovať na základe sexuálnej orientácie. Zatiaľ nepoznám prípad, keď by to niekomu zamietli, ale úprimne, žiadateliek nie je veľa. Ženy sa skôr snažia o dieťa prirodzenou cestou.
Registrované partnerstvo alebo manželstvo. Aký máte na to názor?
Tak de facto aj manželstvo, ak ho oprostíme od ideologickej hodnoty, je len súbor práv a povinností. A prečo by sme ich takisto nemohli na seba prevziať? Ide napríklad o PN-ku či OČR-ku, tri dni voľna na partnerov pohreb... Bez papiera na nás štát pozerá ako na dve samostatné ekonomické jednotky, pričom by sme za seba chceli prevziať vyživovaciu povinnosť, čím by sme vlastne odľahčili aj štát. Ale on to nechce.
Prednedávnom prešla hlasmi KDH a Smeru novela ústavy, v ktorej sa píše „manželstvo je jedinečným zväzkom medzi mužom a ženou a Slovenská republika ho chráni a všestranne napomáha jeho dobro“. Otvorene ste to kritizovali. Čo by ste tam chceli mať napísané vy?
Ústava by mala byť pre všetkých, a preto by som z nej manželstvo úplne vynechala. A ak ho tam dať tak, ako zväzok dvoch plnoletých svojprávnych osôb. Ani si nemyslím, že základnou stavebnou bunkou spoločnosti je rodina. Podľa mňa je dôležitý každý jeden človek, ktorý vytvára nejaké hodnoty.
Parlament je vzorkou národa. Sedia v tom našom LGBT ľudia?
Áno.
Prečo mlčia o vašich témach?
Raz keď je niečo programovo zakázané a v strane je z 80 ľudí 77 proti, nebudú o tom hovoriť.
Nechystáte sa ísť do politiky zmeniť to?
Niekedy mám také myšlienky, ale muselo by nás byť viac. Ľudia s hodnotami u nás v politike prežijú len veľmi ťažko.
Zajtra bude v Bratislave 5. ročník akcie, ktorú spoluorganizujete – Dúhový PRIDE. Zmenilo sa niečo za posledné roky na jeho organizovaní?
Dúhový PRIDE vyvrátil chiméru, že nám tu nikto neubližuje. Keď sme sa v roku 2010 snažili zhromaždiť na námestí na hodinový koncert a pochod desiatimi ulicami, videli sme, ako zlyhali polícia aj samospráva. Našlo sa 200 krvilačných neonacistov, ktorí sa boli schopní biť do krvi. A keby europoslankyňu Ulrike Lunačekovú takmer netrafil kameň do hlavy a cez Brusel neintervenovala, asi by nás tu lynčovali. Ukázalo sa, že nenávisť časti spoločnosti voči nám je reálna. Minulý rok už nebolo zhromaždenie nijakým spôsobom narušené a prvýkrát na ňom verejne vystúpil primátor mesta.
Ako trávite svoj voľný čas?
Čítam, chodím na prechádzky, bicyklujem sa. Ohromne rada cestujem. Milujem Balkán, to je moja vášeň, takže pôjdem tento rok určite do Sarajeva. A potom, ja som mestská turistka, čiže milujem Paríž, Madrid a všetky tie veľké pulzujúce metropoly. Ešte ma neprestalo baviť zapadať na blšie trhy, do džezových klubov, ochutnávať syry a vína. Mám rada aj prírodu, plánujem trip na bicykloch a splav, a možno sa tento rok ešte podarí aj nejaká exotika.
Vizitka
Romana Schlesinger (27)
pochádza z Trenčína. V Bratislave vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského. Je výkonnou riaditeľkou a hovorkyňou Dúhového PRIDE Bratislava a zároveň výkonnou riaditeľkou Queer Leaders Forum. V Q- centre spolu s kolegyňami podáva pomocnú ruku ľuďom s LGBT komunity.
Autor: Silvia Krpelanová
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
