Eva Oravcová: V medicíne nie je nič stopercentné

Aká bola vaša cesta k onkológii?

Už v dvanástich som vedela, že chcem byť lekárkou. Čítala som o Pasteurových pokusoch, o Nobelovej cene za objavenie štruktúry DNA a bolo to pre mňa ako detektívka, celkom ma to pohltilo.

Na gymnázium som išla s tým, že chcem študovať medicínu. Mala som aj množstvo iných záujmov, bavila ma literatúra, matematika a rôzne kreatívne činnosti.

Pokúšala som sa písať, maľovať, šiť. Páčilo sa mi módne návrhárstvo. Ale medicína bola vždy nad tým. O to väčší šok pre mňa bol, keď som sa na ňu nedostala. V osemnástich som teda išla robiť sanitárku na detskú chirurgiu, vtedy som si vravela, že by som sa vedela nájsť v práci s deťmi.

Ale neskôr, keď sa mi podarilo vyštudovať a dostať sa do praxe, bolo všetko inak. Vlastne to bola zhoda viacerých náhod a okolností, ktoré ma priviedli tam, kde som. Po promócii som nedostala miesto na pediatrii, a tak som musela prijať ponuky, ktoré sa ku mne dostávali akoby samy od seba.

Zvláštne je, že napokon ma doviedli presne tam, kde som sa z môjho pohľadu našla.

Takže vás nemrzí, že ste sa vzdali svojho sna o pediatrii?

Práca s deťmi je iná ako práca s dospelými. Nemusíte s nimi napríklad viesť siahodlhé diskusie o alternatívnych liekoch. Na druhej strane deťom nevieme často vysvetliť, prečo im musíme ubližovať rôznymi procedúrami a liečbami, keď im máme pomôcť.

To som si uvedomila, keď som oveľa neskôr videla malých pacientov na detskej onkológii a tú hrôzu, ktorú mali v očiach, keď videli lekára v bielom plášti. Dnes si vravím, že je všetko tak, ako má byť, že som sa ocitla v správnom čase na správnom mieste.

Vo svojej ambulancii v Národnom onkologickom ústave sa venujete najmä liečbe karcinómu prsníka. Prečo ste sa zamerali na túto oblasť?

Je to najčastejší nádor u našich žien, ročne sa na Slovensku diagnostikuje asi 2500 nových prípadov, ročne z nich asi 900 zomrie. Vyše 50 percent vyliečime, to sú prípady, ktoré včas podchytíme najmä vďaka preventívnym vyšetreniam.

Vyliečiteľnosť vďaka osvete a novým objavom v medicíne stúpa, ale každý rok rastie aj počet nových diagnostikovaných prípadov.

Prečo je podľa vás toto ochorenie na vzostupe?

Na túto otázku nepoznáme presnú odpoveď. Môžeme sa len opierať o štatistiky, ktoré vypovedajú o určitých rizikových faktoroch. V knihách sa väčšinou dočítate, že karcinóm prsníka postihuje najmä ženy v bohatých rozvinutých krajinách, ako je Európa a USA a postihuje ženy s vyšším socioekonomickým statusom.

Ide o ženy, ktoré sú oproti iným onkologickým pacientom relatívne mladšie, vzdelané, majú slušnú životnú úroveň, kvalitne sa stravujú a vôbec, dobre sa o seba starajú. Čo je u nich hlavným spúšťačom ochorenia, to nevieme. Je to tým, že zažívajú viac stresu, menej rodia, roky berú antikoncepciu alebo hormonálnu substitučnú liečbu?

Fakt je, že čím dlhšie prežíva žena reprodukčné obdobie, to znamená, čím skôr dostane menštruáciu a čím neskôr sa dostane do menopauzy, čím má menej detí a čím neskôr rodí, tým je riziko ochorenia vyššie. Ale neznamená to, že práve toto je hlavným spúšťačom.

Myslíte si, že by gynekológovia mali prehodnotiť predpisovanie hormonálnych liekov?

Ono sa to už deje. Kedysi sa napríklad hormonálna substitučná liečba po nástupe menopauzy predpisovala aj ženám, ktoré boli celkom zdravé. Išlo im len o to, aby mali krajšiu pleť, nepriberali a zabezpečila sa aj prevencia voči osteoporóze.

Dnes sú lekári v jej predpisovaní opatrnejší. Pacientka by mala brať túto liečbu len vtedy, keď trpí a je to lekársky indikované. Lebo vystavovať ženské telo dlhodobo umelým dávkam hormónov nie je prirodzené, vždy si to vypýta akoby svoju daň.

To sa týka podla mňa aj antikoncepcie, o jej užívaní sa znova vedú diskusie. Ani pri nízkych dávkach hormónov v moderných antikoncepčných prípravkoch nemáme istotu, aké sú dôsledky ich dlhodobého užívania, počas 10 alebo 20 rokov.

Niektorí zástancovia alternatívnej medicíny tvrdia, že karcinóm prsníka majú najmä ženy, ktoré majú nejaký partnerský problém, sú nespokojné so vzťahmi alebo z nejakého dôvodu neprijímajú svoju ženskosť. Aký je váš názor?

Mám rôzne pacientky. Niektoré sú so sebou spokojné, iné nespokojné. Podľa mňa je to veľmi zjednodušený pohľad na vec a navyše v sebe nesie riziko, že ak mu žena uverí, môže podľahnúť dojmu, že si za svoju chorobu môže sama. A to je nezmysel.

Takže stres podľa vás nie je spúšťačom rakoviny?

Určite zohráva negatívnu úlohu, lebo oslabuje imunitný systém. V ľudskom tele pravdepodobne často príde k zmene bunky na nádorovú, ale aj to je jedna z úloh imunitného systému - ustrážiť a zneškodniť toto ochorenie v úplnom začiatku.

Treba si však uvedomiť, že nie je stres ako stres. Najhoršia je dlhodobá psychická záťaž, ktorá vyplýva z takzvaného chronického stresu. Napríklad ak žijete s partnerom, ktorý vás dlhé roky psychicky týra, alebo máte zamestnanie, ktoré je zdrojom každodenného stresu už len pre zlé medziľudské vzťahy. Alebo sa staráte o smrteľne chorého člena rodiny.

Dlhodobý finančný nedostatok patrí tiež do tejto kategórie. Ak matka nemá deťom dať čo jesť, nevie z čoho zaplatí nájomné, to všetko sa negatívne podpíše na jej imunitnom systéme, a o to ľahšie môže ochorieť.

Na takýto typ stresu nie sme evolučne pripravení. Príroda nás vybavila mechanizmom, ktorý dokáže reagovať na priamy útok alebo ohrozenie, ale ako si poradiť s chronickým stresom, to bohužiaľ nedomyslela.

Napriek tomu sú ľudia, ktorí sú dlhodobo stresovaní a dožijú sa v zdraví vysokého veku a potom takí, ktorí žijú pokojne a dostanú rakovinu.

Naša odolnosť do značnej miery vyplýva z genetiky. Ak máte v DNA zakódovanú zdedenú genetickú chybu, napríklad BRCA mutáciu ako Angelina Jolie, môžete jesť bio od rána do večera, žiť doslova ukážkovo a napriek tomu budete mať vysokú pravdepodobnosť, že ochoriete na karcinóm vaječníkov alebo prsníkov.

Niekto môže fajčiť a piť alkohol do deväťdesiatky, iný ochorie v strednom veku, hoci si dával celý život na seba pozor. Ale na druhej strane štatistiky o rizikových faktoroch vás nepustia.

Ak budete fajčiť, budete vystavený osemnásťkrát väčšiemu riziku karcinómu pľúc, to je nespochybniteľný fakt. Ale ochorieť na túto chorobu môžete aj ako nefajčiar.

Takže nič nie je isté?

Medicína je preto taká pekná, že to nie je matematika. Nemôžete sa držať nemenných zákonov a pravidiel, lebo každý človek je iný. Medicína je nevyspytateľná a pravidelne mi udeľuje lekcie pokory.

Neviem, prečo ochorel práve tento pacient, neviem, ktorý z pacientov sa vylieči, ktorému sa choroba vráti, ani to, kto bude mať komplikáciu pri liečbe. Nič nie je stopercenté. Všetko vieme len s istou dávkou pravdepodobnosti. Keď vám lekár niečo sľúbi na sto percent, tak si rýchlo nájdite iného.

Ako sa vyrovnávate s tlakom zodpovednosti, ktorý je spojený s vašou prácou?

Spočiatku, keď robíte sekundárneho lekára a veľké rozhodnutia robia za vás iní, žiadny tlak nepociťujete. Až keď máte za sebou dve atestácie, vybudujete si meno a získate svojich pacientov, prejde bremeno zodpovednosti na vaše plecia.

Ja si pomáham tým, že som sa vrátila k svojím koníčkom z mladosti – k umeniu, móde, športu. Potrebujem pekné veci a pohladenia na duši, aby som si dobila baterky a nepodľahla syndrómu vyhorenia.

Aké to je, keď vám zomrie pacient?

Keď vidíte ležať v posteli pre vás neznámeho človeka, ktorý zrazu o hodinu nedýcha, dá sa s tým vyrovnať. Ak vám ale zomrie pacient, o ktorého ste sa dlhé roky starali, poznáte jeho rodinu a možno aj kadečo z jeho súkromia, je to, akoby ste stratili blízkeho priateľa alebo suseda.

Ale nemám rada, ak ma preto ľudia ľutujú. Keď mi vravia – ty máš takú hroznú prácu, pacienti ti zomierajú, to musí byť strašné... Ja to tak necítim. Mám svoje povolanie naozaj rada, dáva mi veľmi veľa, akokoľvek čudne to niekomu pripadá. Napokon, onkológia dnes už nie je o umieraní, ale najmä o liečení a časom aj o vyliečení.

Ale rakovinu stále väčšina ľudí považuje za hroznú diagnózu.

To je pravda, stále narážame na veľké predsudky. Pritom existuje množstvo iných ochorení, na ktoré ľudia zomierajú, spomeňme len cukrovku alebo kardiovaskulárne ochorenia...

Keď sa na ne liečite, nikto sa nad tým nepozastavuje. Ale keď chodíte na chemoterapiu a vypadajú vám vlasy, všetci vás už považujú za stratený prípad, aj keď šanca na úplné vyliečenie je často paradoxne väčšia.

Tak vás ľudia posudzujú, aj keď prídete o prsia...

Dnes sa vo väčšine prípadov nemusí zobrať celý prsník. Navyše plastická chirurgia tak pokročila, že nemáme problém riešiť akúkoľvek asymetriu prsníkov. Pri mnohých operáciách sa už dopredu ráta s touto alternatívou, chirurg zachová kožný štep, pod ktorý sa po čase vloží implantát.

Keď to žene pomôže vrátiť dobrý pocit z jej tela, nie som proti. Napokon, silikónové implantáty nám nijako nebránia v ďalších vyšetreniach.

Hovoríte pacientom vždy pravdu?

Je to moja povinnosť, ale vždy sa ju snažím podať tak, aby som im nezobrala nádej. Keď sa ma nevyliečiteľne chorý pacient opýta, či je možné jeho chorobu liečiť, odpoviem kladne. Lebo istotu, ako to s ním dopadne, aj tak nemám.

A z vlastnej skúsenosti viem, ako ľudia lipnú na živote. Je to v nás asi nejako zakódované, že každý tu chce byť čo najdlhšie.