Vanda Wolfová: Šťastnejšia som ešte nebola

Vo svetových rebríčkoch najviac ľudí odpovedá, že by chceli pracovať pre Google. Tušíte prečo?

Ak môžem hodnotiť po troch mesiacoch v tejto spoločnosti, tak si myslím, že tie výsledky reflektujú realitu. Google má úplne inú dynamiku ako iné firmy. Tie zvyčajne pracujú na úrovni rôznych regionálnych pobočiek, globálnych tímov a tu to neexistuje. Tu sa nikto nehrá na nejakú hierarchiu. Napríklad ja nemám na európskej úrovni šéfa dohliadajúceho vertikálne na moju pozíciu – ako to býva vo väčšine korporácií. Zodpovedám sa Tanii le Moigne, ktorá vedie pobočku v Prahe. V podstate ale Google očakáva, že zamestnáva natoľko kvalitných ľudí, že si vedia sami vymedziť, čo chcú robiť. Obsah a ciele práce sú dané, ale spôsob akým ich dosiahnete je na vás.

Je to teda autonómia pri práci, čo k vám ľudí láka?

Určite. Tiež je tu veľká lojalita, často veľké odhodlanie urobiť pre firmu čokoľvek, lebo od nej dostávajú veľkú mieru slobody a možnosti pracovať na sebe. Môžete byť napríklad každý týždeň na nejakom školení, ak to samozrejme zvládnete popri svojej práci. Osobnostný rast je veľký a rýchly.

Vyzerá to u vás naozaj tak ako sa to zvykne prezentovať: basketbalový kôš či ping-pongový stôl na pracovisku?

Áno, také niečo máme aj tu v Bratislave. Napríklad gitary, klavír, stolový futbal alebo hojdačky. V Paríži, alebo v Prahe sú aj herne.

Čo robíte vy keď potrebuje vypnúť a ste v práci?

Ja v práci veľmi nerelaxujem, relaxujem doma, lebo už mám rodinu. Ale úplne chápem, že všetci tí inžinieri a analytici, ktorým musia mozgy fungovať na 150 percent potrebujú aj takto oddychovať. Moja práca je hlavne o nadväzovaní vzťahov takže veľa rozprávam a počúvam (smiech). Ale napríklad v Prahe máme aj také miesta na odpočinok, kde sa dá poležať a stáva sa, že idem na rokovanie a zrazu vidím holé nohy... Ľudia si sem vodia aj deti či psov.

Ste riaditeľkou pre oblasť agentúr na Slovensku a v Česku. Čo robí taká riaditeľka vo firme, ktorá prevádzkuje hlavne vyhľadávač?

Jednoducho povedané: vo chvíli, keď ten vyhľadávač začal byť celosvetovým fenoménom a pribudla nám aj online televízia YouTube, začali sme priťahovať inzerentov. To spustilo diskusiu o reklame a pochopili sme, že aby fungoval prísun peňazí z reklamy, musíme mať blízke vzťahy s rôznymi agentúrami. Či už sú kreatívne, mediálne alebo ako my hovoríme digitálne. Oni nám pomáhajú predať nielen priestor ale aj naše možnosti.

Viete koľko odkazov sa zobrazí keď svoje meno vložíte do vyhľadávača?

Nie (smiech). Nerobím to.

Je ich tam viac ako 40 000.

Tak to by ma zaujímalo, čo tam píšu.

No, rovno ako prvý sa zobrazuje článok s titulkom: Pravda o mojom živote s Richardom Müllerom. Nie všetci naši čitatelia majú možnosť si na internete prečítať staršie články. Aká je pravda o vašom živote?

Je veľmi jednoduchá a prostá. Nemôžem hovoriť za Richarda, budem hovoriť za seba. Myslím si, že sme radi, že sme sa našli. Richard mi dal rodinu, zázemie a spolu s ním prišli aj ďalšie dve deti (Filip a Ema z prvého manželstva – pozn. red.) a maminka. Takže mala som to od začiatku „tri v jednom“ ako sa hovorí v reklame. A teraz je tu samozrejme Markus. Rodina, láska, šťastie, materstvo. Tak by som to zhrnula.

K čomu inklinuje malý Markus viac, k počítačom alebo k hudbe?

On je ešte malinký, ale rád tancuje a spieva, ale zároveň vie, ktorý počítač a mobil sa ovláda dotykom a ktorý nie. Tá nová generácia to má v sebe a vie to intuitívne. Napríklad vie hlasom zvyšovať zvuk televízora.

A vy doma Markusovi spievate?

Spievam, ale mám z toho trochu stres, lebo nemám žiadny hudobný sluch. Ale tatino mu spieva.

Cítite možno ostych spievať doma, keďže váš parter je spevák a hudobník?

Richard v tomto kritický nie je. Možno sa niekedy pousmeje, ale počul ma spievať iba Markuskovi. U nás ale stále znie hudba. Teraz o to viac, že som dala Richardovi na Vianoce internetové rádio. Oni keď sú spolu s Markuskom, vždy je veľký rachot. Potom prídem a všetko im stišujem.

Počúva Markus otcovu hudbu?

Keď Richard doma nie je, musím mu ju púšťať. Richard tomu neveril, kým sám nevidel, že rozpoznáva jeho skladby už pri prvých tónoch. Deti vnímajú aj to, čo si niekedy my dospelí ani neuvedomujeme.

Ktorú z jeho piesní máte najradšej?

Ono sa hovorí, že všetky jeho piesne sú napísané na základe niečoho, čo sa naozaj stalo. Nie je to tak. Ale ja mám strašne rada práve tie piesne, ktoré sú inšpirované skutočnosťou. Veľmi pekné a osobné sú tie, ktoré napísal svojim deťom Eme a Filipovi, keď sa narodili, alebo svojej mame Eliške. A z posledných mám rada Klid, mír a pokora. Ten text je vlastne o tom ako by sme my dvaja chceli žiť.

Ženy často túžia po romantike ku ktorej patria aj básničky, či nebodaj nejaká tá pieseň od partnera. Väčšinou to končí blamážou v štýle: „pero píše, srdce volá, milujem ťa láska moja“. Vy žijete s človekom, ktorý skladá smelo a krásne. Napísal aj pre vás niečo?

Napísal a tie piesne sú nahraté. Ale Richard napísal aj veľa iných piesní pre dôležitých ľudí vo svojom živote, či už to bol Jaro Filip, Július Satinský, Ľubomír Feldek, Iva Bittová, Soňa Müllerová a iných.

Nie ste len riaditeľka, ale aj matka malého Markusa. Ako sa to dá pracovne zladiť?

Z predošlej práce v spoločnosti Ogilvy, kde som bola 22 rokov, by som nikdy neodišla, keby som nemusela tak veľa cestovať. A materskú som stále odkladala. Chcela som sa tam vrátiť, no prišla táto ponuka. Tiež musím cestovať do Česka, ale tomu by som sa aj tak nevyhla. Ale pokiaľ svoju prácu spravím, nikto nerieši odkiaľ pracujem.

Takže môžete mať aj home office.

Áno. V pondelok som väčšinou na Slovensku v kancelárii, v utorok pracujem z domu a môžem mať Markusa aj na kolenách. A chodím s ním cvičiť. A od stredy do piatku bývam v Prahe.

Kto vám pomáha so synom?

Stará sa o neho aj naša rodinná priateľka Soňa Machová. Býva v Šenkviciach a Markus tam je veľmi rád. Majú tam veľký dvor so sliepkami, traktor, záhradu, vinohrad. A keďže moji rodičia už nežijú a Richard má tiež už len maminku, je fajn, že tam sú aj Sonini rodičia, takže akoby mal Markus aj ďalšieho dedka s babkou. Sú súčasťou našej rodiny. Soňa sa starala aj o Filipa keď mal rok, je krstnou mamou Emy a potom bola dlho Richardovou osobnou asistentkou. Teraz má sama 6-ročného synčeka Matúška a s ním sa Markus hráva. Nedávno mi poslali fotku ako Markus jazdí na traktore, alebo tlačí fúrik.

Nie je vám niekedy ľúto, že nie ste pri tom?

Pre mňa je to ďaleko horšie ako pre neho, ale zistili sme, že mu tam je strašne dobre. Niekedy ani nechce ísť domov, ale pre mňa to je ten najlepší dôkaz, že je spokojný. Teraz je ale aj veľmi fixovaný na Richarda.

S Markusom pomáha pani Soňa. Ľudia majú obvykle predstavu, že slávni ľudia majú okolo seba tím manažérov, ktorý sa postará o všetko. Vy ste obaja asi veľmi pracovne vyťažení, kto chodí na poštu?

To rieši Soňa alebo ja. Praktické otázky mám na starosti ja. Aby boli účty vybavené, aby bolo upratané a navarené.

Žiarovky a tak...

Áno.

Ono sa celkovo o umelcoch hovorí, že sú nepraktickí...aj keď zasa mať doma vysokého aj keď umelca sa môže niekedy celkom hodiť, že?

Na to máme skôr Filipa, našu mladú pracovnú silu.

V minulosti ste žili v Londýne, New Yorku, Paríži, Moskve, Číne, Indii. Nie je vám tu v Bratislave príliš tesno?

Doma som tam kde je rodina, hovorieval môj otecko. Viem, že mu bolo ťažko, keď som hneď po revolúcii odišla študovať a pracovať do Anglicka. Aj keď, povedal mi to až po rokoch. Ale tiež hovorieval, že to bolo to najlepšie, čo som mohla pre seba spraviť.

Viete si teda predstaviť, že by ste s rodinou odišli zo Slovenska?

Áno, dosť sme o tom diskutovali. V Ogilvy som povedala, že nemôžem neustále cestovať a týmto smerom prichádzali aj rôzne ponuky. Zvažovali sme ich a Richard tomu bol naklonený. Ale potom sme dospeli k záveru, že je ešte zavčasu. Markus bol malinký a keby som napríklad odišla viesť pobočku do Kapského mesta, bola by som v práci „od nevidím do nevidím“, lebo oni si vás nenajmú na to, aby ste boli o štvrtej poobede doma.

Do budúcnosti to teda nevylučujete...

Nie, nevylučujem to. Richard je v tom aj dobrodružný.

Tam, v cudzine by ste si spolu aspoň mohli užívať anonymitu, lebo tu sa asi nemôžete len tak prejsť po ZOO v Bratislave alebo v Prahe.

No my sa poznáme asi 25 rokov, možno aj viac. Ale keď sa začal náš vzťah, ja som žila v New Yorku a Richard tam točil album. Tam sme sa stretli a prvýkrát, keď došlo k nejakému náznaku, že by z toho mohlo niečo byť, boli sme na výlete v Amsterdame. A potom ten vzťah dosť vznikal v Paríži. Nevedela som si predstaviť čo bude keď prídeme sem. Ale je to tak ako hovoríte: Markus teraz miluje všetky autá so sirénami a chystáme sa na „deň hasičov“. A Richard mi povedal, že ho to strašne mrzí, ale nemôže tam ísť. A je to tak. On tam nemôže ísť lebo by tým strhol pozornosť na mňa a Markusa. A to je zbytočné a nepríjemné.

Ste úspešná, ale ste aj šťastná?

Či som úspešná neviem. A to nie je falošná skromnosť, ale úspech sa dá merať mnohými parametrami. Ale mám prácu, ktorá má baví a hlavne mám zázemie v Richardovi a Markusovi a širšej rodine. Myslím si, že šťastnejšia som ešte nebola.

Vizitka

Vanda Wolfová (42) pochádza z Brna.Ako dieťa vystupovala v divadle Husa na provázku, moderovanie skúsila v Televíznom klube mladých, písala pre Brněnský večerník. V celosvetovo známej marketingovej spoločnosti Ogilvy pracovala 22 rokov, ako jediná žena vôbec sa dostala do európskeho vedenia firmy. Tri roky bola viceprezidentkou Asociácie Public Relations agentúr v Česku. V roku 2000 získala v Česku ocenenie Žena roka a režisérka Věra Chytilová o nej natočila dokument do seriálu GEN. Momentálne žije v Bratislave s hudobníkom Richardom Müllerom, s ktorým ma syna Markusa (2).

Autor: Silvia Krpelanová