Spievanka je vždy veselá a dobre naladená. Deti baví a vie ich aj poučiť. Aká je Mária Podhradská v súkromí?
Keď sme s koncertmi a DVD začínali, nemalo to žiadne marketingové pozadie. Nevedeli sme, čo a ako ideme robiť. Na prvých koncertoch pre deti som vystupovala ako Mária. Bola som v civile a nepredstavovala som žiaden charakter. Len tak sme si s deťmi spievali a tancovali. Takže Spievanka vychádza zo mňa a intuitívne prebrala môj charakter a vlastnosti. Dobré i zlé.
Ale v Spievankove ich nevidno.
No, snažíme sa prostredníctvom našich DVD pôsobiť pozitívne. Ale ja som v súkromí často nezodpovedná. Neuvažujem o časových limitoch a môj manžel má na mňa nervy, že som nedochvíľna, zabúdam, nie som systematická. Čísla pre mňa nič neznamenajú. Dvojku z matematiky som mala na vysvedčení už v tretej triede na základnej škole.
Nuž z toho vyplýva, že aj s takou známkou sa možno stať veľmi úspešným človekom. Bola práca s deťmi vždy vašim snom?
To, že chcem robiť s deťmi, som jasne vedela, už keď som končila základku. Vybrala som si strednú pedagogickú školu. Otec chcel, aby som išla na gymnázium, mama presadzovala konzervatórium, ale ja som si postavila hlavu a išla som študovať učiteľstvo v materskej škole.
Pomohla vám škola potom keď ste začali s tvorbou pre deti?
Určite áno. Táto škola mi veľmi veľa dala. Mali sme veľa praxe, a tak ma naučila pracovať priamo s deťmi. Vedela som, čo potrebujú, ako uvažujú, čo ich teší, ako mám preniknúť do ich sveta. Že sa mám k nim priblížiť, hovoriť ich jazykom... Vďaka tejto škole som vedela začať - vybrať pre deti vhodné piesne, určiť správne tóniny, vymyslieť dramaturgiu koncertov a neskôr i DVD.
Dnes vás každý pozná ako Spievanku, ktorá prichádza so Zahrajkom za deťmi. Spievali a tvorili ste už predtým, ako vzniklo vaše Spievankovo?
Spievať pre deti sme začali v roku 2002, keď sa mi narodil syn Maťko. Manželka Richarda Čanakyho alias Zahrajka zo Spievankova sa ma vtedy spýtala, či jej neviem odporučiť nejaké pesničky pre ich dvojročnú dcéru Anetku. Vraj na našom trhu nič nie je. A že nech spolu s Riškom niečo nahráme pre naše deti. Tak sme si povedali, dobre, nahráme a naspievame pre kamarátov päťdesiat cédečiek. Do toho vstúpil jeden náš známy, ktorý má kresťanské vydavateľstvo s návrhom, že nám vydá päťsto kusov, čo je minimálny náklad. Tvrdil, že keď sa to nepredá, tak to rozdajú. Po týchto cédečkách sa zľahla zem a ľudia nám začali písať, že chcú niečo nové. Tak sme pokračovali a nahrali CD Deťom 2, potom Deťom 3... Robila som to popri materskej a neuveriteľne ma to napĺňalo. Postupne sa pridali koncerty. O prvý nás požiadali mamičky z jedného bratislavského materského centra. Bolo to v septembri 2003. Vtedy sme sa ešte nevolali Spievankovo.
Prvé DVD Spievankovo vyšlo v roku 2009. Odvtedy pribudli ďalšie tri diely. Predávajú sa ako teplé rožky. Všetky majú podobný koncept. Spievanka a Zahrajko sa hrajú a spievajú s deťmi, ale vždy to je zakomponované do nejakého príbehu. Ako vzniká vaša tvorba?
Začínali sme od nuly. Na kolene. Našli sme ľudí, ktorí boli ochotní do tohto s nami ísť. Pridali sa s nadšením naši kamaráti, rodičia či iní dobrodinci, ktorí nám úplne nezištne pomáhali. Požičali nám deti, hľadali vhodné priestory, zháňali gumáky, dáždniky, jednofarebné tričká, farbili ponožky, varili... Je okolo toho veľmi veľa práce. Nahrať jedno DVD je práca na dva roky, ak má byť realizované v pokoji. Najprv treba vymyslieť námet, napísať scenár, nahrať pesničky s hudobníkmi v štúdiu, zohnať hercov, priestory, spraviť obhliadky, ušiť kostýmy, nacvičovať s deťmi, a potom to všetko nafilmovať, urobiť postprodukciu, vydať... Všetko sme si dlho robili sami. Až pri poslednom Spievankove sme mali skutočného režiséra, kameramana a vlastne celý produkčný tím. Bolo úžasné, že som zrazu mala na starosti iba deti a seba.
Vaše posledné DVD je v angličtine. Budete v tomto trende pokračovať?
Spievankovo 5 by malo byť prekvapenie, ak to celé vyjde. Pripravujeme popri tom aj šestku. Tentoraz budú obidva projekty v slovenčine, aj keď už sa veľmi teším na druhé anglické DVD.
Ako stíhate túto prácu popri domácnosti a troch deťoch? Pokiaľ viem, pracuje s vami aj váš manžel.
Rodina je u nás doma na prvom mieste. Nemáme síce pravidelný pracovný čas, ale vieme si ho naplánovať tak, aby sme mali dostatok voľna, ktoré trávime s deťmi. Celé prázdniny napríklad nekoncertujeme a máme jednu veľkú dovolenku. Pri každodenných povinnostiach nám veľmi pomáhajú naše mamy, za čo sme im veľmi vďační.
Vraj máte tisíc ponúk na koncerty ročne. Čo by za to dali umelci, ktorí dostanú možno dve ponuky na vianočný večierok do roka.
Sme za to Bohu veľmi vďační. Záujem ľudí je našou inšpiráciou, dáva nám silu, keď nevládzeme, a radosť, ktorú rozdávame ďalej deťom i rodičom. Vnímame to ako naše poslanie - prinášať radosť.
Zmenilo nejako váš vzťah to, že je váš manžel aj vašim manažérom?
Ani nie, lebo naša pracovná záťaž prichádzala veľmi postupne, a tak sme si na ňu postupne zvykali. Trvalo to dvanásť rokov, kým sme sa dostali tam, kde sme. Máme, samozrejme, aj slabšie chvíľky - napríklad už som dala mužovi dvakrát výpoveď. A on mne tiež. (smiech) Nie je to napríklad jednoduché, keď sa chcem ako manželka posťažovať svojmu manželovi, ale on na mňa ako manažér tlačí, lebo ľudia chcú stále viac koncertov.
Máte tri deti. Ako vnímajú to, že sa musia deliť o mamu?
Keď mala naša Terezka dva roky, žiarlila na ostatné deti. Presedela celý koncert v kúte. Vyriešili sme to tak, že ak boli na koncertoch s nami aj naše deti, dostávali špeciálne úlohy. Napríklad Maťko bol vlk, Terezka kozliatko... Vystupujú aj na DVD. Ale už chápu, že toto je naša práca a popri nej sme ich rodičmi na plný úväzok.
Ste prísna mama?
Raz som čítala múdru knihu, v ktorej sa píše, že každý rodič má byť prísny aj láskavý. Tieto dve zložky by mali byť v našom prístupe k deťom vyvážené. Snažím sa o to, ale v tej dôslednosti mám ešte medzery.
Keď ste boli malá vy, v televízii sa vysielali tiež rôzne programy pre deti. Mali ste asi vlastných hrdinov. Kto sa páčil vám?
Bola som úplne hotová z Majky z Gurunu. Stále som sa pýtala, ako môže lietať a mama mi hovorila, že je tam žeriav a ona visí na priesvitných lanách. Dokonca, keď som išla do školy, tak som sa na „Majku“ nechala ostrihať. Bola som neskutočne šťastná.
Vy ste sa nechali ostrihať na „Majku z Gurunu“ a moja neter Niki zasa núti svoju mamu zapletať jej vrkoče. Presne také, aké má Spievanka a okrem toho má aj také isté nohavice na traky ako vy. To všetko po tom, ako vás videla na koncerte v Londýne. Aké to pre vás je, keď ste sa teraz stali idolom detí?
Naša práca nás úplne napĺňa. Snažíme sa dať deťom to najlepšie, čo v sebe máme a robiť našu prácu najlepšie, ako vieme, pretože práve deťom treba dávať tie najhodnotnejšie veci. Je to zároveň veľká zodpovednosť. Až ma niekedy zamrazí, keď si to uvedomím. Vtedy sa pomodlím a celé Spievankovo odovzdám Bohu, nech ho vedie.
Cítite sa pod tlakom, že musí prísť ďalšie DVD, ďalšie koncerty, aby ste ľudí uspokojili?
Vlani sme mali veľmi náročný rok. Veľa sa toho nakopilo a nazvali sme to „pozitívna kríza“. Za štyri roky sme totiž vydali štyri DVD, ani neviem koľko CD plus koncerty. Ročne ich odohráme okolo 100 až 140. Už sa mi dvakrát stalo, že som na koncertoch odpadla. Prišli sme na to, že nikdy nemôžeme uspokojiť všetkých ľudí. Snažíme sa dávať im maximum, čo vládzeme, ale každý má svoje hranice.
Povedali ste si - a dosť?
Prehodnotili sme naše priority a znížili tempo. Radšej postupujeme pomalšie a dlhšie ako rýchlo, lebo tak by sa nám čoskoro vybili baterky.
Pri čom si dokážete oddýchnuť a načerpať silu?
Behám, tancujem a šijem.
Šijete aj kostýmy do Spievankova?
Áno, ale keď si chcem oddýchnuť, tak šijem pre svoje deti.
Ako vznikol nápad obliecť Spievanku a Zahrajka do montérok?
Zo školy som vedela, že si rýchlejšie získam deti, keď budeme v nejakom kostýme. Aj nám to dá možnosť vžiť sa lepšie do postavy. Keďže sme pôvodne neplánovali, že budeme vystupovať vo veľkom, otázku, čo si obliecť, som vyriešila jednoducho - kúpila som montérky. Pre mňa červené, mali len veľkosť 56 a pre Riška jeho veľkosť v zelenom. V ďalšom obchode som kúpila obrusovinu, z ktorej máme košele. Od Číňanov sme kúpili pásikavé ponožky. A zaplietla som si dva vrkoče – no čo už s vlasmi?!
To sa teraz asi nemôžete ani nechať ostrihať?
No veď to! Ale v konečnom dôsledku si myslím, že by to deti prijali, dalo by sa to vysvetliť. Zmena patrí k životu. Napríklad teraz si chcem ušiť spievankovskú sukničku. Veď dievčatá rady nosia sukne.
Nespievate iba pre deti, ale aj pre dospelých. Kam vlastne siahajú vaše spevácke korene?
Spievala som odmala v detskom zbore, neskôr v Lúčnici. Prvú pesničku som napísala na strednej škole. Mali sme skvelého učiteľa hudby Dušana Kabinu, ktorý nás vyzval, aby sme urobili vlastnú skladbu. Napísala som ju ako päťhlas a oslovila štyroch ľudí z nášho kostolného zboru, aby sme ju nacvičili. Tak vznikla skupina Atlanta, s ktorou sme desať rokov pôsobili na gospelovej scéne. Vydala som aj dva vlastné sólové albumy a nedávno som mala po rokoch koncert pre dospelé publikum. Bol to pre mňa naozaj zážitok.
V čom je to iné ako spievať pre deti?
Naše detské koncerty sú veľmi interaktívne. Od začiatku sú deti spoluúčinkujúcimi na pódiu. Aj keď máme dohodnutý program dopredu, tempo piesní, ich počet a niekedy aj poradie meníme priamo na koncerte podľa toho, ako si to deti vyžadujú. Je to veľmi o improvizácii a priamom riešení situácií, ktoré na koncerte nastanú. Deti sú úžasné – nabíjajú nás priamo na koncerte energiou, radosťou a šťastím. To nám dáva zmysel a silu ísť ďalej. Keď spievam pre dospelých, užívam si viac hudbu a samotný spev a teším sa, keď sa hudba dotkne poslucháčov.
Čo pre vás hudba znamená?
Hudba je zázrak, liek, tajomstvo.
Vizitka
Mária Podhradská (38) je speváčka a autorka hudby pre deti aj dospelých. Vyštudovala strednú pedagogickú školu, potom angličtinu a španielčinu v odbore tlmočníctvo- prekladateľstvo. Štyri roky pracovala v jednej telekomunikačnej firme, no stále ju to ťahalo k deťom. Preto pre ne začala tvoriť. Dnes majú s Richardom Čanakym na svojom konte 15 cédečiek s hudbou pre deti a 4 pokračovania DVD Spievankovo. Pre dospelých naspievala dva sólové albumy: Rozhodnuté a Bolo ako bude. V minulosti hrala v skupine Atlanta. S manželom Mirom Čačíkom majú tri deti - Maťka, Terezku a Katku.
Autor: Silvia Krpelanová
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
