Tatiana Janíčková: Chcem vyhrať všetky preteky

Stali ste sa suverénnou víťazkou v cyklotriale. Vysvetlite nám nezainteresovaným, čo to vlastne cyklotrial je?

Je to cyklistický šport, pri ktorom jazdíme na špeciálnom bicykli, ktorého hlavné poznávacie znamenie je, že nemá sedadlo a je špeciálne upravený, aby sme s ním mohli preskakovať rôzne prekážky, kamene, vyskakovať na palety. Na pretekoch máme šesť sekcií a tri kolá, a kto za najmenší počet trestných bodov, čiže najmenej šliapne na zem, prejde danú sekciu, celé preteky vyhrá. Celé je to skôr zamerané na techniku ako na čas, aj keď máme na jednu sekciu maximálne dve a pol minúty. Podstatné sú trestné body. Znamená to, že keď ste na bicykli, musíte byť stále na pedáloch a keď si stúpnete na zem, máte jeden trestný bod.

Súťažíte len v teréne alebo aj v interiéri?

Cez zimu bývajú aj halové preteky, vtedy je všetko umelo navezené do nejakej haly. Svetové preteky, majstrovstvá sveta alebo Európy sa väčšinou konajú na voľnom priestranstve.

Ten upravený bicykel, ktorý ste spomínali, sa aj nejako špeciálne volá?

Cyklotrialový bicykel. Má menšie kolesá, brzdy musia oveľa viac brzdiť ako na obyčajnom bicykli, pretože potrebujete, aby vám zabrzdil hneď, keď brzdu použijete, a je špeciálne odľahčený – má sedem kilogramov. Tým, že ho dvíhame, stále na ňom skáčeme, je dôležitá jeho váha, aby sme sa čo najmenej unavili. Asi najvýraznejší rozdiel je v tom, že nemá sedadlo a aj celá stavba je úplne odlišná. Vyzerá inak ako normálny bicykel. A napríklad nemá prevod.

Koľko taký bicykel stojí?

Dvetisícpäťsto eur, a potom sa ešte päť stovák dáva do odľahčenia, vymieňajú sa na ňom niektoré súčiastky za ľahšie, napríklad karbónové.

Nie je tento šport pre ženu príliš nebezpečný?

Ako sa na to človek pozrie, aj ostatné športy môžu byť pre ženu náročné, ale ja to tak neberiem. Cyklotrial robí síce málo dievčat, ale na druhej strane nie je to masový šport. Málokto pri ňom dlho vydrží, veľmi dlho trvá, kým sa na tom bicykli človek vôbec naučí stáť. Veľa detí začne s cyklotrialom a myslia si,, že kkeď sa na ten bicykel postavia, budú to hneď vedieť, ale minimálne rok trvá, kým sa na bicykli vôbec naučia jazdiť, stáť a vyjsť jednu paletu.

Nikdy nemáte strach?

Keď mám urobiť niečo vo výške, mám problém, ale vždy si poviem, že idem do toho. Mávam strach, ale naučila som sa aj vďaka športovému psychológovi, že ten strach v podstate neexistuje, je len v mojej hlave. Keď sa začne na tom pracovať, zmizne.

Robíte pri tomto športe aj nejaké akrobatické kúsky?

Nie vôbec, to je už iný šport, my len prechádzame terén.

Predpokladám, že tento šport dosť zaťažuje kolená a cievy. Nemáte s nimi problémy?

Práveže s kolenami mám a veľmi. Už som bola na troch operáciách. Keď sa raz kolenu niečo stane, už sú s ním stále problémy. Mala som pretrhnutý predný krížny väz, ten mám už umelý a momentálne opäť natrhnutý.

Čiže sa riadite heslom „športom k trvalej invalidite“?

Aj keby som sedela doma, tak sa mi môže niečo stať. Chcem si šport užiť, pokiaľ môžem, kým mám na to vek a vládzem výkonnostne.

Cyklotriatlonistka Tatiana Janíčková (5 fotografií)

Cyklotrialu sa venujete od deviatich rokov. Teraz neviem odhadnúť, či je to skoro, alebo akurát...

Relatívne zavčasu, ale niektorí začínajú aj skôr. Mladší jazdci lepšie trénujú techniku, ale ešte nemajú silu na zdvíhanie, starší, najmä chalani, sa skôr ťahajú do výskokov a keď vynechajú nácvik techniky, nemajú dobrú rovnováhu a vidno to aj na ich výkonoch.

Čo vás na tomto športe zlákalo? Ako ste sa k nemu dostali?

Vedľa základnej školy, ktorú som navštevovala, bol hneď cyklotrialový areál a aj v dedine, odkiaľ pochádzam, bol tento šport veľmi populárny. Už ako šesťročná som sa mu chcela venovať, ale rodičia mi to takej malej nechceli dovoliť. Tak som počkala a na začiatku štvrtej triedy som za nimi prišla s už vypísanou prihláškou. Nedala som im na výber (smiech).

Keď ste prišli do klubu a začali trénovať, bolo tam dosť dievčat?

Vtedy som bola medzi chlapcami sama, neskôr prišlo ešte jedno dievča.

Bol to pre vás handicap alebo výhoda, trénovať medzi chlapcami?

Ťahalo ma to dopredu a keď som už na súťažiach začala predbiehať chalanov, lebo na Slovensku nemáme ženskú kategóriu, keďže sme dokopy len tri, ktoré sa tomuto športu venujeme, tak chalani plakávali, lebo sa im na tréningoch smiali, že ich predbehla baba.

Čím to bolo, že ste boli lepšia?

Mala som lepšiu rovnováhu, chalani sa skôr ťahali na výskoky, ja som dokázala prejsť trasu inak.

Výborné výsledky ste dosahovali hneď na začiatku alebo stoja za úspechom roky driny?

Na slovenských pretekoch sa dobré výsledky dostavili hneď. Keď som začala jazdiť na svetové preteky, najskôr som bola piata, potom som sa každý rok zlepšovala, ale nečakala som dlho na výsledky. Aj súperky mi na pretekoch povedali, že mám budúcnosť, lebo mi to išlo veľmi dobre na to, aká som bola ešte malá.

Takže, prirodzený talent. Treba hľadať bunky v rodine?

Asi áno, môj otec jazdil na motorkách a robil aj mototrial a motocross. Ako malá som s ním stále chodila na motocyklistické preteky. Teraz motorky úplne vylúčil a celá rodina žijeme cyklotrialom.

Na prelome septembra a októbra ste boli aj na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Ako to tam vyzeralo?

Išla som tam s tým, že som sa dosť bála. Treba to však zažiť a vidieť. Bývali sme u Slováka, ktorý má v Južnej Afrike hotel, takže nám všetko porozprával, povodil nás po jednotlivých miestach a vysvetlil nám, ako to v tejto krajine všetko funguje.

Čo vás najviac prekvapilo?

Napríklad, že tam belosi veľmi málo vychádzajú do mesta. Rozprával nám, že keď ide do mesta, hneď ho prešacujú, priložia mu pištoľ ku hlave, inak sa vraj miestni s belochmi nebavia.

Pre vás ako blondínku to nebolo nebezpečné?

Toho som sa najviac bála, lebo napríklad, keď sme boli v Číne a Japonsku, tak sa na mňa stále miestni pozerali, až mi to bolo nepríjemné, ale v Južnej Afrike si ma ani nevšímali. Keď sme však išli po meste a nikde nebol žiadny beloch, všade len samí černosi, vždy keď sme zastavili na križovatke sme pre istotu zamkli auto. Bolo to veľmi zvláštne, u nás nie sme na také niečo zvyknutí.

Pôsobili nebezpečne?

Nemala som s nimi nijaký negatívny zážitok, keď sme boli v reštaurácii alebo hoteli, obsluhovali nás černosi a boli veľmi milí, ale keď sme potom išli cez mesto, videli sme množstvo ľudí zdrogovaných a to bol nepríjemný pocit.

Ako sa vám páčila krajina?

Bolo to pre mňa niečo celkom nové. Samotná krajina je pekná, nebyť tých okrajových štvrtí a rozpadnutých budov. V mestách máte pocit, akoby ste boli v Európe, ale mimo mesta vidno, že ide o exotiku, nehovoriac o miestnom podnebí.

Aká vládne atmosféra na svetových pretekoch?

Počas pretekov vidno rivalitu a niekedy sa mi zdá, že medzi dievčatami je ešte väčšia. Celé je to úplne iné ako na slovenských pretekoch, má to inú úroveň. Z roka na rok sa organizátori týchto súťaží snažia cyklotrial viac spropagovať, lebo v podstate je to stále menšinový šport, čo je škoda.

Máte už aj dúhový dres majstra sveta. Čo to znamená?

Dúhový dres dostávajú cyklisti v rôznych cyklistických športoch za majstrovstvá sveta, ktoré patria pod Medzinárodnú cyklistickú úniu (UCI). Na Slovensku majú tento dres len Peter Velits a Peter Sagan, ale z juniorskej kategórie. V elitnej kategórii ho mám ako jediná Slovenka ja, pretože v cyklotriale nemáme delenie, elita sme hneď. Dúhový dres je najviac, čo môžem získať, keďže momentálne nie sme olympijská disciplína. Prestíž toho dresu spočíva aj v tom, že v ňom môžem teraz celý rok jazdiť.

Vy ste teda už svoj vrchol dosiahli. Čo ďalej?

Vyhrala som Svetový pohár, majstrovstvá sveta, ale na majstrovstvách Európy som bola tento rok druhá. Ešte sa mi nepodarilo v jednom roku vyhrať všetky preteky (smiech).

Vizitka

Tatiana Janíčková (19) je svetovou ženskou jednotkou v cyklotriale. Tento rok získala striebro na ME, vyhrala všetkých päť kôl Svetového pohára aj MS v Juhoafrickej republike. Na konte má však aj niekoľko víťazstiev z ME z minulých rokov. Je hrdou majiteľkou dúhového dresu, najvyššieho ocenenia v rámci cyklistických športov. Pochádza z Vydrnej pri Púchove, momentálne prerušila štúdium na Vojenskej akadémii v Brne, kde navštevovala odbor ekonómia. S cyklotrialom začínala v športovom klube v Záriečí, je zverenkyňou trénera Petra Bartáka v STC Púchov. Má staršiu sestru Luciu.