Vo vašej brandži je veľmi dôležité, ako človek vyzerá. Staráte sa nejako špeciálne o seba?
Ani nie, mám pocit, že najviac mi pomáha genetika a potom zdravý život postavený na tom, že nič nie je dobré preháňať. Nie som typ človeka, ktorý chodí pravidelne do wellnessov, sauny alebo posilňovne. Snažím sa len žiť zdravo v rámci možností, ktoré mám, tak aby to nenarušilo moju pohodlnosť.
Spomínali ste genetiku, na koho z rodičov sa podľa vás podobáte?
Asi som si zobrala niečo z otca aj z matky.
Vaša matka už nežije, pred pár rokmi zomrela na rakovinu. Ako to ovplyvnilo váš život?
Keďže rakovina ženských orgánov je často dedičná, chodím dvakrát do roka na preventívne onkologické prehliadky. Robia mi tam rôzne testy, odbery krvi. A potom vždy dlho čakám na výsledky.
Chodievate za otcom do Malaciek? Zmenil sa váš vzťah v poslednom období?
Jasné, že za ním chodím, musím ho kontrolovať (smiech). Keď sme zostali sami, každý z nás sa uzavrel vo vlastnom svete a riešil si smútok po svojom. Je to zvláštne, ale keď sme to napokon prekonali, zrazu sme zistili, že máme k sebe bližšie. Dnes už má otec novú priateľku, je to úžasná žena, veľmi radi sa stretávame. Je prisilné povedať, že fungujeme znovu ako rodina, ale zakaždým sú to veľmi milé stretnutia.
Máte nejaký recept na to, ako sa dá uniesť strata blízkeho človeka?
Jediné, čo pomohlo mne, bol čas a uvedomenie si, že takáto situácia je súčasťou kolobehu života. A určite zohralo pozitívnu úlohu aj to, že môžem robiť veci, ktoré ma bavia.
Napriek vášmu mladému veku máte už za sebou štrnásťročnú prax v šoubiznise, mnoho náročných muzikálových postáv. Neľutujete nikdy, že ste nezažili bezstarostnú tínedžerskú mladosť?
Mám pocit, že divadlo mi vynahradilo všetko to, čo prináša bežná puberta. Ak napríklad myslíte na to, že tínedžeri poskakujú niekde na žúroch s rukami hore, tak niečo podobné sme mali aj v zákulisí po skúškach.
Aké to pre vás bolo, keď ste ako pätnásťročné dievča z malého mesta prišli do veľkého divadla v Bratislave?
Dnes vôbec nechápem, ako som to zvládla. V pätnástich som prišla do Bratislavy študovať na strednú školu a bola som tam len dva dni, keď som dostala ponuku z divadla. Ešte som nebola aklimatizovaná ani v meste, na ktoré som si zvykala, ani v škole. Zrejme mi pomohlo, že som divadlo nepovažovala za prácu, vždy som ho vnímala viac ako zábavu. Okrem toho som mala veľké šťastie na ľudí, ktorí ma podržali.
Keď si porovnáte dnešnú atmosféru v divadle s tou, ktorú ste zažili pri vašich začiatkoch, v čom sa podľa vás zmenila?
Je to naozaj veľký rozdiel. Pred štrnástimi rokmi vládol u nás muzikálový boom. Vtedy bol muzikál pre ľudí veľmi vzácny. Keď som účinkovala v Klietke bláznov, všade na javisku boli obrovské pávie perá, množstvo výborných tanečníkov. Jednoducho, bola to veľkolepá šou, aj keď treba povedať, že určite aj zásluhou režiséra Jozefa Bednárika. Dnes sú muzikálové produkcie oveľa chudobnejšie, s výnimkou niektorých naozaj dobrých projektov, akým je napríklad Rómeo a Júlia. V prípade tohto predstavenia ide o osvedčený svetový projekt, ktorý má svoje nastavené hranice. Hral sa v mnohých krajinách sveta, všade bol trochu iný a napriek tomu vždy výborný.
V Rómeovi a Júlii účinkujete so svojím partnerom Petrom Cmoríkom. Aké to je stáť na javisku s mužom, s ktorým žijete?
Veľa ľudí sa nás pýta, či preto nemáme ponorku, ale ja to tak necítim. Na javisku je Peťo pre mňa predovšetkým kolegom, ktorému môžem pokojne povedať aj to, čo sa mi nepáči, ale tým sa to pre nás končí. Pracovné starosti sa snažíme neprenášať do súkromia.
Čím si vás Peter najviac získal?
Tým, aký je, podľa mňa je to úžasný človek s veľkým Č.
Takže – kto je u vás doma pod papučou?
Máme to vyrovnané, keďže sme obaja barani.
Nezasahuje vám do vzťahu to, že ste pod drobnohľadom verejnosti?
Je pravda, že keď chodíte s niekým, kto nie je mediáne známy, tak to verejnosť príliš nezaujíma a máte pokoj, ale ak ide o známeho človeka, ten zase vie, ako to v našej brandži chodí a dokáže sa prispôsobiť. Všetko je len otázkou vzájomnej dohody – či sa spolu chcete, alebo nechcete prezentovať. S Peťom sme to mali spočiatku tak, že sme o sebe vôbec nehovorili až do chvíle, keď už bol tlak okolia neznesiteľný. Lebo čím viac sme mlčali, tým viac boli na nás ľudia zvedaví. A tak sme si povedali, že je lepšie vyjsť s farbou von, aj keď o tom, čo komu povieme a čo si necháme pre seba, rozhodujeme len my sami. Napokon, sme dvaja slobodní ľudia a nikomu nepatríme, takže si môžeme robiť, čo chceme.
Okrem toho ste obaja slobodní umelci na voľnej nohe. Neprekáža vám, že pri toľkej slobode nemáte v živote dosť istoty?
Istotu nemáte nikdy, ani keď ste zamestnaná. Podľa mňa to v našom povolaní nie je veľmi šťastná voľba, aj keď je pravda, že človek nikdy nevie, ako jedného dňa dopadne. Keď je herec zamestnancom divadla, má zviazané ruky. Zrazu mu niekto naservíruje mesačný rozpis predstavení, v ktorom naňho čakajú aj postavy, ktoré by si možno sám nikdy nevybral.
Vy si zase môžete postavu vybrať, ísť na casting – a napríklad neuspieť. Stalo sa vám to už niekedy?
Jasné, že hej.
Ako to zvládate?
Poplačem si sem-tam, keď mám slabšiu chvíľku. Ale potom, keď moje neuróny všetko spracujú a pochopia, tak si poviem – bože, a čo také hrozné sa stalo? Veď život ide ďalej. Na svete je dosť negatívnych vecí, aby sme si ich ešte aj sami vyrábali a uberali si energiu. Treba sa zmieriť s tým, ako veci fungujú a hotovo.
Vnímate niektorých kolegov ako konkurentov?
Konkurenciu si podľa mňa človek vyrába len vtedy, keď si neverí. Ak si je vedomý toho, čo vie, vtedy si niečo také nepripúšťa, v takom stave je sám za seba a neporovnáva sa s druhými.
Plánujete si nejako vašu sólovú spevácku dráhu?
Neviem, či je toto moja parketa, občas mám pocit, že na to nemám dosť silné lakte. Pri spievaní by mi asi najviac vyhovoval komorný priestor, kde by som mala priamy kontakt s divákom. Spätná väzba je pre mňa dôležitá, potrebujem ju viac ako svetlo reflektorov a tanečnú šou. Najradšej by som spievala niekde, kde by som bola blízko k ľuďom a mohla im formou šansónov alebo muzikálových pesničiek vyrozprávať príbeh, v ktorom by bola obsiahnutá moja emócia, niečo, čo mnou vnútorne pohlo. Nejaký repertoár už mám pripravený, uvidíme, ako sa to vyvinie.
Veľa ľudí vás pozná najmä z obrazovky. Ako sa vám žije už šiesty rok s panelákovou Angie?
Keby mi niekto povedal pred šiestimi rokmi, že tak dlho vydržím hrať túto postavu, tak ho pozvem na panáka. Keď sme začínali s Panelákom, bol to len výstrel naslepo, nikto z nás nevedel, ako sa to napokon vyvinie. Dnes je pre mňa televízny štáb, s ktorým nakrúcame, ako druhá rodina. A pokiaľ ide o Angie, myslím si, že je v nej kus zo mňa. Aj ona sa rada pohybuje medzi ľuďmi, tak ako ja.
Aj rovnako rieši problémy s mužmi?
V tomto sme úplne odlišné. Angie všetko každému vytára, ja si svoje súkromie nechávam radšej pre seba.
Ste veľmi citovo založená, tak ako väčšina herečiek?
Ja fungujem ako taký filter. Emócie veľmi prežívam, keď napríklad plačem na javisku, tak je to naozaj, ale o chvíľu je už všetko inak. Jednoducho to cezo mňa preletí a potom príde zase niečo nové.
Čo vám pomáha ako kompenzácia pri práci s emóciami?
Príroda, ak sa dá, tak čo najďalej od Bratislavy, od ruchu veľkomesta. Napríklad si sadneme s Peťom na motorku a vyberieme sa niekam, kde je krásne.
Nebojíte sa jazdiť? Pred rokmi ste mali nehodu na motorke s Ibrahimom Maigom.
Je pravda, že mi trvalo asi jedenásť rokov, kým som prekonala blok, ktorý vtedy vo mne vznikol. Ale pri Peťovi sa cítim bezpečne, jazdím s ním ako spolujazdkyňa a verím mu.
Veríte mu bezvýhradne, aj keď je, povedzme, bez vás na koncertnej šnúre?
Jasné. Napokon, keby som si doma vytvárala fikcie o tom, čo asi práve robí, tak by som si veľmi nepomohla (smiech). Dôvera je podľa mňa základom vzťahu.
Ako sa vám darí prekonávať ťažké chvíle?
Čo ja viem? Baví ma žiť.
O rok budete mať tridsiatku. Neplánujete sa usadiť?
Ježišmaria, ešte nie, ešte je na to dosť času. Stále som vetroplach, ktorý rád cestuje, spoznáva nových ľudí a nové krajiny. Napríklad, keď idem na dovolenku do Grécka, tak nikdy nechodím tam, kde sa pohybujú davy turistov. Radšej pozorujem o piatej ráno rybárov, ako sa vracajú z mora. Vyložia ryby, idú na panáka do krčmy. Pre nich sa pracovný deň skončil, keď pre iných sa len začína. Je to úžasné, aký je život rôznorodý. Pre mňa je život tou najväčšou inšpiráciou.
Vizitka
Mirka Partlová (29) vyrastala v Malackách, vyštudovala hudobnodramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. Jej prvou muzikálovou postavou bola Ofélia v Hamletovi na Novej scéne. Nasledovala Anna v Klietke bláznov, Crissy v muzikáli Hair, Anička v Na skle maľované a množstvo ďalších divadelných postáv. Najnovšie účinkuje v muzikáli Rómeo a Júlia spolu so svojím partnerom Petrom Cmoríkom. Masovú popularitu získala vďaka postave barmanky Angie v televíznom seriáli Panelák. Je slobodná, žije v Bratislave.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
