Opravte ma, ak sa mýlim, ale slovenské filmy – to je samá poetika a lyrika. Kedy nakrútime dobrú komédiu, tak ako napríklad Česi?
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Myslím si, že Slováci majú v sebe viac slovanskej duše, sú viac zádumčiví, so sklonmi k romantizmu a poetike, ale sú aj vášnivejší. Česi majú v sebe viac „švejkovstva“ a zveličenia. Ale rozdiely sa netýkajú len tvorcov, aj diváci sú odlišní. Veľmi jasne to vidieť v komerčnej televízii, kde je dôležitá sledovanosť programov. Zoberte si taký seriál Tisíc a jedna noc. Na Slovensku z neho vznikol hotový popkultúrny fenomén, v Čechách nezaujal. Tam je obľúbený napríklad seriál Ulica, ktorý zasa nefungoval u nás, zrejme preto, lebo je oveľa civilnejší.
Vznikajú u nás filmy, ktoré dokážu zaujať i zahraničných divákov?
Na Slovensku sa nakrúcajú vynikajúce dokumentárne filmy, ktoré sa uvádzajú na svetových festivaloch a často sa premietajú aj v zahraničí. Spomeniem iba zopár, napríklad Kauza Cervanová Roberta Kirchhoffa či mnohokrát ocenený film Ako sa varia dejiny Petra Kerekesa, alebo najnovšie dokument Zamatoví teroristi, ktorý bol uvedený na tohtoročnom Berlinale. Darí sa aj animovaným filmom, snímka Pandy režiséra Matúša Vizára získala dokonca cenu na minuloročnom filmovom festivale v Cannes.
A čo celovečerné hrané filmy?
Za posledných pár rokov ich bolo niekoľko, ktoré získali uznanie na renomovaných festivaloch. Mňa osobne oslovil Dom Zuzany Liovej a nedávno som napríklad videla snímku Kandidát. Scenárista Maroš Hečko sa s týmto projektom zúčastnil na našom workshope a musím povedať, že som bola z výsledku príjemne prekvapená. Jasné, dá sa vyčítať všeličo, tak ako skoro každému filmu, ale keď som vychádzala z kina, vravela som si, že ma slovenský film konečne pobavil. V poslednom čase s potešením sledujem, že nám vyrastá generácia mladých šikovných tvorcov. Dnešní dvadsiatnici si uvedomujú, že sa treba vzdelávať a nachádzať pracovné kontakty aj v zahraničí. O filme rozmýšľajú v medzinárodnom kontexte a vedia, že ho nestačí len natočiť, ale treba to dostať aj k divákovi.
Stáva sa, že dobrý scenár napíše aj filmový outsider, teda niekto z úplne inej brandže?
Áno, deje sa to, a celkom často. Zárukou talentu alebo dobrého scenára nie je žiadna škola či inštitúcia. Nakoniec, aj Quentin Tarantino získal svoje filmové „vzdelanie“ vo videopožičovni, kde hltal jeden titul za druhým. Aj my sme mali na workshopoch jednu paniu, myslím že to bola učiteľka, ktorá sa k nám prihlásila s výborným projektom na film, ale o to viac na ňom musela pracovať.
Kedysi ste sa venovali predaju filmových distribučných práv. Ako funguje takýto biznis?
Trh s filmovými právami sa dá s trochou zveličenia prirovnať k trhu so zeleninou. Filmári tam majú vlastný stánok, akurát neponúkajú mrkvu, ale distribučné práva. Obchod sa však väčšinou rozbehne v zákulisí, na schôdzkach s konkrétnymi partnermi.
Takže sa nestávalo často, že prišiel niekto k stánku a povedal – dobrý deň, chcel by som si kúpiť váš film, čo ponúkate?
Ani nie, ale je pravda, že raz som predala filmové práva tak, že som nákupcu obmäkčila zopár borovičkami (smiech).
Bol aspoň spokojný s kúpou?
Pravdupovediac, nadával, pretože mu na film nikto nechodil.
Pôsobili ste ako členka tímu Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, stretli ste sa osobne s nejakými hviezdami filmového neba?
Najznámejšou bola asi Sharon Stone, ale videla som ju len z hľadiska. Písal sa tuším rok 2005, preberala si na pódiu nejakú cenu a publikum žaslo pri jej príhovore. Rečnila o pohnutej histórii Československa a zlomové body našich dejín prirovnávala k medzníkom jej hviezdnej kariéry. Len pripomínam, že herečka sa pýši IQ na hranici geniality. Osobne som sa s ňou nestretla, ale skoro sa mi to podarilo s hercom Omarom Sharifom.
Skoro?
Kedysi dávno, ešte ako študentka som robila na bratislavskom festivale, vtedy sa volal Fórum Festival. Mala som na starosti hostí a chceli sme pozvať Omara Sharifa. Väčšinou je to tak, že sa nejakému agentovi zaplatí určitá suma a on za to zoženie hviezdu. Lenže naša spojka v Egypte nechcela peniaze, agent mal iné podmienky – že musí prísť jeho žena, deti, ďalší príbuzní. Nakoniec to dopadlo tak, že sme tu mali húf Egypťanov ubytovaných v hoteli Danube, ale žiadneho Omara Sharifa.
Ako ste sa vlastne dostali k filmu?
Keď som mala šestnásť rokov, pracovala som ako praktikantka na projekte Rudolfa Biermanna Vášnivý bozk. A vtedy som si povedala, že to skúsim v tejto brandži.
Pred dvoma rokmi sa radikálne zmenil váš životný scenár, narodila sa vám dcérka Matilda. Viem, že je to otrepaná otázka, ale nedá mi – ako zvládate prácu aj materstvo?
Nuž, je to teda riadny tanec! Pracovať som skoro vôbec neprestala, ale intenzívnejšie som sa začala venovať profesii, keď mala Matilda zhruba štyri mesiace. Najskôr som chodila do práce dvakrát do týždňa, teraz chodím už, samozrejme, častejšie. Zo začiatku to nebolo pre mňa jednoduché, pretože som chcela všetko zvládať – byť dobrou mamou a partnerkou, zároveň pracovať na projekte, ktorý je tiež mojím dieťaťom. Postupne sa to utriaslo, najmä vďaka manželovi, ktorý je na voľnej nohe a je ochotný sa o starostlivosť o Matildu a domácnosť podeliť. A pomáha nám aj vynikajúca opatrovateľka.
Prečo ste sa rozhodli pre domov v Česku?
Praha ma vždy lákala, aj keď sledujem, že teraz je v móde Berlín (smiech). Aj tam som žila dva roky a môžem potvrdiť, že ide o veľmi príjemné miesto na život, ale chýbala mi istá slovanskosť, napríklad aj v tom, že Nemci majú úplne iný zmysel pre humor. Takže keď som v Berlíne dostala pracovnú ponuku do Česka, vôbec som neváhala, cítim sa tam ako doma.
Vyštudovali ste produkciu. Nemáte chuť stať sa producentkou nejakého pekného filmu?
Priznám sa, že trochu aj áno, aj keď momentálne na to nemám kapacity. Raz možno príde čas na zmenu...
Aký bude „ten“ scenár, ktorý vás zláka?
Zatiaľ nemám bližšiu predstavu, ale určite by mal byť dobrý. To znamená, že musí mať silnú tému, ktorá osloví široké publikum, príbeh by sa mal odvíjať cez zaujímavé komplexné postavy s jasnou motiváciou a divákom by mal priniesť isté poznanie a dôležité posolstvo. Dúfam, že ak sa raz rozhodnem pre produkovanie filmov, podarí sa mi taký scenár nájsť.
Vizitka
Barbora Struss (36) sa narodila v Bratislave, kde vyštudovala katedru filmovej a televíznej produkcie na VŠMU. Pôsobila ako medzinárodná PR manažérka pre MFF Karlove Vary, ako manažérka dánskeho vzdelávacieho programu pre producentov a scenáristov, v Berlíne sa venovala medzinárodnému predaju filmových práv. V rokoch 2005 – 2009 pomáhala filmárom pri získavaní grantov Európskej únie ako riaditeľka českej kancelárie MEDIA Desk. Je spoluzakladateľkou a riaditeľkou medzinárodného vzdelávacieho programu pre mladých filmových tvorcov MIDPOINT, ktorý Európska únia (programom MEDIA) ocenila ako druhý najlepší projekt na podporu vzdelávania študentov filmovej tvorby v Európe. Jej manžel je známy tvorca animovaných filmov Michal Struss a s dvaapolročnou dcérkou Matildou žijú v Prahe.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
