Momentálne skúšate postavu Tonky v Buddenbrookovcoch pre Národné divadlo. Ako sa vám žije s touto rolou?
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Musím povedať, že je diametrálne odlišná od mojej podstaty. Je to žena, ktorá sa veľmi nezaoberá pocitmi. Žije v obchodníckej meštiackej rodine Buddenbrookovcov, a to sú ľudia, pre ktorých je dôležitá prísnosť, ctižiadostivosť, práca, budovanie rodinnej firmy. Určitá každodenná prísnosť voči sebe samému. Túto tému my na Slovensku veľmi nepoznáme, lebo u nás nemá rodinné podnikanie až takú tradíciu ako v krajinách, do ktorých nevstúpil klin socializmu. Aj ja sa s ňou len postupne oboznamujem, uvedomujem si, na čom je založená morálka rodinnej firmy. Snažím sa uvedomovať si v sebe tieto hodnoty a zároveň aj to, čo je ich pravým opakom – umenie, emočnosť, vyťahovanie rôznych detailov z okolitého sveta. Tieto veci sú pre mňa veľmi dôležité a pre moju postavu nepodstatné. Dokonca ich považuje za choré a škodlivé, lebo sa nestotožňujú s cieľom, ktorý si pre seba zvolila. Byť ohnivkom reťaze v rodine, kde nie je miesto pre individualizmus.
Keď skúšate novú hru, aké je to pre vás obdobie?
Vždy sa snažím vyťahovať zo svojich skúseností a života veci, ktoré sú podstatné pre danú hru a konkrétnu postavu. Ide o akýsi druh selektívneho vnímania a musím povedať, že sa pritom dá len ťažko existovať aj ako matka, partnerka alebo kamarátka, aj keď to je pre mňa tiež veľmi dôležité.
Kto vám chodí na premiéry držať palce?
Bože môj, ten zoznam sa z roka na rok rozširuje. A keďže my herci sme v divadle malí páni a máme len limitovaný počet vstupeniek na premiéru, snažím sa ich posúvať najmä najbližšej rodine. Rodičom, sestre, synovi, svokrovcom... Záleží mi aj na názore priateľov, ktorí dlhodobo sledujú moju prácu v divadle a viem, že jej rozumejú. Potrebujem od nich spätnú väzbu.
Váš otec Ivan Fiala je veľmi zaujímavý muž, legendárny horolezec. Aký máte vzťah?
Čím sme starší, tým ho máme lepší. Teraz, keď skúšame Buddenbrookovcov, kde hrá môjho otca Maťo Huba, tak sa občas prichytím, ako ma dojímajú niektoré naše spoločné dialógy. Napríklad pri scéne, kde mu dávam odpustenie, alebo ani nie, lebo ide skôr o veľkú lásku, ktorou ho zahŕňam na sklonku jeho života, som si uvedomila, že niečím podobným sme si bez slov prešli aj s mojím otcom. Lebo nech robíte, čo robíte, vždy vo svojich deťoch zanecháte určitú trpkosť, pretože vaše rozhodnutia im nemusia vždy pripadať správne.
Ako si spomínate na obdobie, keď váš otec lozil po horách a zažíval tam rôzne dramatické chvíle?
Je to jedna z mojich veľkých tráum, samozrejme. Pretože otec väčšinou nebol a keď bol, tak bol taký očarujúci, že jeho nebytie bolo ešte o to intenzívnejšie. Pamätám sa, ako som sa zatvárala do skrine a voňala jeho košele v čase jeho neprítomnosti. Vône sú totiž pre mňa mimoriadne dôležité. A hlavne sa pamätám na ten intenzívny pocit neustáleho strachu, vždy keď zazvonil telefón. Zakaždým to mohlo znamenať koniec. Nebolo to ľahké detstvo, chýbal v ňom pocit bezpečia. Zároveň vo mne zostali aj spomienky s príchuťou exotiky a s množstvom zážitkov, o ktorých som ani netušila, že sa vôbec dajú zažiť. Možno preto som sa stala aj ja vášnivou cestovateľkou. Nikdy neobsedím doma dlhšie ako mesiac.
Po otcovi ste zrejme zdedili aj vzťah k športu.
Áno a zároveň aj cieľavedomosť a určitý patetizmus, ktorý na ňom neznášam. Keď sa prichytím, že sa prejavuje aj u mňa, tak sa mi to nepáči...
Aké boli ženy vo vašej rodine?
Mohli byť len také, aké im umožnili byť ich muži. Môj dedko kartár, bonviván, môj tatko, ktorý bol večne odlezený niekde na končiaroch alebo sa prevážal po Pakistane v avii. Moja babka aj mama museli byť praktické a rozhodné ženy. Nemohli si dovoliť byť zasnené, romantické a nežné. Aby rodina držala pokope, stali sa z nich silné osobnosti, ktoré možno vždy nevyžarovali lásku a nehu, ale vždy sa postarali o to, aby bolo navarené, nakúpené, opraté a aby sa doma dalo na niekoho spoľahnúť.
Myslíte si, že sa na nich v niečom podobáte?
Ja som iná, som umelkyňa. Netvrdím, že som úplne nepraktická, ale nestojím oboma nohami tak pevne na zemi ako ony. Dosť ulietavam na literatúre, na filmoch, prírode, v tom mám bližšie k otcovi.
Ako u vás v rodine prijali, keď ste sa rozhodli stať herečkou?
Sestra je stavebná inžinierka, takže mal kto kráčať v otcových šľapajach, toto sme mali v rodine vybavené. Mama pracovala celý život v zdravotníctve a chcela, aby som šla študovať fyzioterapiu. To sa jej zdalo vtedy za socializmu dobré zamestnanie. Ja som to však absolútne odmietla. Nikdy som nechcela byť ničím iným ako herečkou. Predtým som síce túžila byť chvíľu Angelikou a Pipi dlhou pančuchou, ale v tom bol asi tiež kus herectva.
Ako si spomínate na svoje študentské časy?
Vždy som bola radostný človek, mám hrozne veľa energie, často to vyzerá... ako by som to povedala? No, určite mám ďaleko od asketického introverta. Niekomu môže pripadať moje správanie priveľmi temperamentné. Takže som sa bláznila po meste, Horskom parku, v škole. Ťažko povedať, čo z toho bola puberta a čo nie. Hlavne, ako to mám oddeliť, keď som to bola ja?
Veľmi mladá ste sa stali matkou. Nebolo to pre vás náročné?
Keď máte dieťa v dvadsiatich dvoch rokoch, tak neoddeľujete materstvo od ostatného života. Pracujete, chodíte do školy a všetko sa deje prirodzene, dieťa je všade s vami. Je to iné, ako keď máte štyridsať a nad všetkým priveľa rozmýšľate. Pamätám sa na naše absolventské predstavenie v škole. Dávidko mal deväť mesiacov a v zákulisí sme si ho podávali z rúk do rúk. Keď som bola na scéne, tak mi ho vždy niekto podržal, keď som zašla za oponu, tak som si ho vzala naspäť. Celé predstavenie sa nieslo v znamení toho, aby niekomu, nedajbože, nespadol. Prežili sme to v úplnej pohode. Dnes si myslím, že mať dieťa v skoršom veku je veľmi praktické. Stále mám veľa energie a dieťa je už také veľké, že mi to umožňuje venovať sa naplno práci, a to sa mi páči.
Ďalšie by ste už nechceli?
Nie, ale chcela by som vnúča. Pripadá mi to fajn. Je to o menšej zodpovednosti a o to väčšej radosti.
Pre deti, konkrétne pre tie zo sociálne znevýhodnených rodín, ste založili nadáciu. Ešte sa jej venujete?
Viete čo, už nie, lebo keď som zakladala nadáciu, tak to bolo s naivným úmyslom pomáhať a neuvedomila som si, že na to budem potrebovať cudzie peniaze. Vlastne moja nadácia spočívala v tom, že som robila projekty za vlastné peniaze, čo by mi až tak neprekážalo, ale zrazu bolo okolo toho toľko papierovačiek, že by som musela zamestnať ďalších ľudí, aby som to zvládla. A zaplatiť ich zo svojho zárobku, ktorý, keďže teraz veľmi nepracujem v televízii a viac sa sústredím na divadlo, nemám zase až taký vysoký. Takže som zistila, že nemám na to viesť nadáciu ani dosť peňazí, ani dosť času. Možno je to činnosť, ktorá sa viac hodí pre ženy bohatých manželov, ktoré nepracujú a vedia peniaze svojich mužov nasmerovať takýmto pozitívnym spôsobom.
Ako si vyberáte projekty, ktorým sa venujete?
Je pravda, že si ich naozaj vyberám a stávam sa preto terčom kritiky. Bohužiaľ, musela som vypustiť dabing a sprievodné akcie šoubiznisu, lebo naozaj nemám čas chodiť v róbach po večierkoch a predvádzať nové parfumy. Za čo som dostala nálepku, že som namyslená. Myslím si, že život je veľmi krátky na to, aby sme v ňom robili veci, ktoré nás nenapĺňajú. A mňa momentálne napĺňa práca v divadle.
Mám však pocit, že istý čas ste v divadle neboli.
Vždy som tam bola, len som striedala interný stav s externým.
Tak ste sa dohodli s vedením?
Nie, zakaždým som dala výpoveď.
Koľkokrát ste to spravili?
Bohužiaľ, už trikrát. Ja totiž neviem pracovať pod tlakom. Takže ak máme vedenie, ktoré sa usiluje tlačiť divadlo niekam, kam sa mi to nepáči, mojou reakciou je odchod z interného pomeru.
To znie dosť rebelantsky. Pred pár rokmi ste verejne kritizovali verejnoprávnu televíziu za spôsob, akým sa v nej narába s financiami. Čo vás k tomu viedlo?
Neviem, kto má vyjadrovať nespokojnosť, ak nie my občania. Veď je to náš štát, a ten nepatrí riaditeľom, ministrom ani prezidentovi. Štát patrí vždy občanom, lebo oni ho platia, povedzme, si úprimne. A všetci títo ľudia sú našimi zamestnancami. Čo by sme to boli za zamestnávateľov, keby sme s nimi nevyjadrili nijakú nespokojnosť?
Vždy ste v sebe mali potrebu hovoriť nahlas o veciach, ktoré vás štvú?
V detstve som vyjadrila otvorene nesúhlas proti tekvicovému prívarku, len neviem, či sa to tiež ráta...
Podľa čoho si vyberáte priateľov?
Sú pre mňa veľmi dôležití. Pestujem si najmä ženské priateľstvá, takže musím povedať, že mám neobmedzené množstvo najlepších kamarátok. Niektoré sú o desať, pätnásť rokov mladšie, iné o dvadsať rokov staršie. Je to naozaj veľmi pevne utkaná sieť, ktorá ma ešte nikdy nepustila na dno.
Vizitka
Zuzana Fialová (39)
Vyštudovala hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave a herectvo na Činohernej fakulte VŠMU. Je držiteľkou ceny Talent 2003 a ceny Literárneho fondu, dvakrát bola víťazkou diváckej súťaže OTO v kategórii herečka. Má za sebou množstvo postáv v slovenských a českých filmoch, ako napríklad Babí léto, Obsluhoval jsem anglického krále, Medvídek, Tango s komármi, Bratislavafilm alebo Prípad nevernej Kláry. Televízni diváci ju poznajú zo seriálov Ordinácia v ružovej záhrade, Zita na krku, Kriminálka Staré Mesto a Panelák. Je členkou Činohry SND, kde účinkovala napríklad v predstaveniach Tančiareň, Tak sa na mňa prilepila, Tri sestry, Anna Kareninová alebo Karpatský thriller. Je rozvedená, má šestnásťročného syna Dávida.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
