SME
Štvrtok, 14. november, 2019 | Meniny má Irma

Petra Smaržová: Z úspechu sa nenajem

Stretli sme sa vo vlaku na ceste zo severného Slovenska do Bratislavy. Sympatická Žilinčanka mala pár dní do odletu na zimné paralympijské hry v Soči, a tak sa rozhovorila o zákulisí pretekov, financovaní športu a aj o tom, ako sa jej lyžuje a žije s jej

(Zdroj: Ester Erdelyi)

Ako jedenásťročná ste stáli na štarte vo Svetovom pohári, ako 15-ročná ste mali premiéru na paralympiáde v Turíne. Koľko rokov ste mali, keď ste sa naučili lyžovať?

Asi keď som sa naučila chodiť, tak som už stála na lyžiach (smiech). Myslím, že to mohlo byť v troch rokoch.

Kto vás k tomuto športu priviedol?

Otec. Keď bol mladý, aj on lyžoval, aj trochu pretekal a mne to nakoniec prischlo.

A našli ste sa v tom?

Áno. Už to ku mne patrí. Keby som si teraz mala predstaviť, že mám robiť nejaký iný šport, nemám ani poňatia, čo by to mohlo byť. Ja sa totiž cítim ako úplný športový antitalent.

Ako to? Nevenujete sa žiadnemu inému športu?

Áno, ale len tak... Po tréningu si ideme napríklad zahrať futbal či florbal. V rámci tréningovej prípravy sme minulé leto veľa behávali. Kondičná príprava sa skladá aj z jazdenia na kolieskových korčuliach a z plávania. S lyžovaním sa dá prakticky robiť akýkoľvek šport, ale ja sa pri všetkých ostatných športových aktivitách cítim ako nemehlo.

Keď nie je sneh, kde sa pripravujete?

Od apríla do augusta sme behávali a trénovali v posilňovni. Bez kondičného tréningu to pri lyžovaní nejde. V polovici augusta sme išli do Austrálie na desať dní trénovať na snehu. V polovici septembra sme sa vrátili domov, odvtedy trénujeme na ľadovci v Rakúsku.

Takže veľa cestujete. Baví vás to?

Málokedy máme čo i len deň voľna, aby sme sa mohli ísť popozerať po krajine. A keď sa tak náhodou stane, sme takí unavení, že ho skôr venujeme regenerácii. Obvykle náš pobyt v zahraničí vyzerá nasledovne – auto, kopec, kabína, vlek.

dsc_9234_r9629.jpg

Napriek tomu, že ste o sebe hovorili ako o športovom antitalente, vybrali ste si športové gymnázium...

To bol doma veľký boj. Naši mi navrhli, aby som išla na športové gymnázium, ale ja som tam veľmi nechcela ísť. No nakoniec som bola rada, že ma presvedčili.

Prečo ste boli taká skeptická?

Nevidela som v mojom prípade uplatnenie. Ale keďže som celé štyri roky mohla mať individuálny študijný plán, čo by bol na inej škole asi problém, rozhodla som sa nakoniec predsa len ísť na športové gymnázium. Fakt je, že kto sa chce učiť, ten sa učí, a kto nechce, prejde tak či tak... V mojom prípade sa musím priznať, že som sa učiť musela, lebo pri individuálnom študijnom pláne mi ani nič iné neostávalo. Keď som prišla na preskúšanie alebo na test, tak som bola sama so skúšajúcim učiteľom. Nebola možnosť mať ťahák alebo odpisovať, musela som sa všetko jednoducho naučiť.

Spomínate si ešte na to, keď ste sa vrátili domov z Vancouvru s bronzovým kovom v rukách?

To bolo neopísateľné. Kamaráti, celá rodina, silné emócie, úplná eufória! Pamätám si, že som prišla domov a hneď priatelia odhalili, že už som na Slovensku, a tak som s nimi išla oslavovať do mesta. Spoznávali ma cudzí ľudia, bolo to nezabudnuteľné...

Čo znamená pre športovca reprezentovať svoju krajinu na podujatí, akým je paralympiáda?

Je tam športový duch, iná atmosféra, nie sú to obyčajné preteky. Je to športový sviatok, ktorý je raz za štyri roky. A čo to znamená pre mňa? Ešte som sa nad tým nezamýšľala...

Váš hendikep máte odmalička?

Od narodenia.

Ako ste to v detstve zvládali?

V prvom rade si myslím, že mať hendikep od narodenia a nadobudnúť ho po úraze sú dve rozdielne veci. To je niečo neporovnateľné. Ani si neviem predstaviť, že by som mala dve ruky. Čo by som s tou druhou robila? (smiech) Ja by som ju už nechcela, som zvyknutá robiť všetko jednou rukou. A navyše mám okolo seba úžasných ľudí, čiže to vôbec neriešim.

A keď ste boli v prvotnom kontakte s ostatnými ľuďmi, napríklad v škôlke, v škole....

Ani si to nepamätám. V škole sa ma, samozrejme, pýtali, pozerali na mňa. Ja som totiž protézu takmer nikdy nenosila, pre mňa to bola záťaž. Napríklad, keď som prišla do školy, odložila som si ju do lavice a často sa mi stalo, že som si ju v lavici zabudla a keď mali v našej učebni hodinu iné triedy, zľakli sa, že čo to tam je... A nejaké úškľabky? Samozrejme boli, deti sú veľmi kruté a úprimné a ani si to neuvedomujú. Ale nikdy som to tak nebrala, každý z nás má niečo na sebe, čo je jeho hendikepom. Či už je to viditeľné, alebo na prvý pohľad skryté.

Takže na život s jednou rukou ste si zvykli pomerne rýchlo?

Áno, moja fyziológia tela je tomu prispôsobená odmalička.

dsc_9835_r2852.jpg

Aj lyžovanie je pre vás jednoduché?

Je pre mňa prirodzené, ale predsa len, ruka niečo váži a myslím si, že moje telo stále nie je celkom vyrovnané s vnútornou rovnováhou. Stále lyžujem len s protézou, aby som mala rovnováhu. Aj v slalome mám isté znevýhodnenie, lebo keď zrážam bránu protézou, necítim, keď ju zhodím.

Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk.
zoznamka.jpg
Seriózne zoznámenie

Mnohí berú telesné postihnutie nie ako inakosť, ale ako výnimočnosť. Ako to beriete vy?

Bohužiaľ, ešte stále fungujú názory generácie osemdesiatych, deväťdesiatych rokov a ešte rokov predtým, keď sa to nevnímalo normálne. Keď sa človek narodil postihnutý, automaticky to znamenalo ústav, tým, že bol iný, bol odsudzovaný. Dnes to nikde na Západe ľudia neriešia, na Slovensku, bohužiaľ, ešte áno. Asi pred siedmimi alebo ôsmimi rokmi som prišla na protetiku, kde si chodím občas po novú protézu a hovorím im, že som videla jednu Kanaďanku, ktorá mala takú peknú protézu s mačičkami, že aj ja si prosím nejakú peknú, obrázkovú. A technik sa na mňa pozrel, či som normálna, veď už budem mať osemnásť... Jasné, že som mala dni, keď ma moje postihnutie trápilo, najmä v puberte som sa pýtala, prečo ho musím mať práve ja.

Venujete sa všetkým disciplínam zjazdového lyžovania? Ktorá vám ide najlepšie?

V zjazdovom lyžovaní sa jazdí slalom, obrovský slalom, super G, superkombinácia a zjazd. Zjazd sa jazdí na dlhých lyžiach, čo je pre mňa úplná trauma. So svojimi 164 centimetrami ma ledva vidno od zeme a mám lyže dva metre šesť. V prvom rade to vyzerá komicky a necítim sa komfortne. Nemôžem si s lyžami robiť čo chcem a aj tréningy na dlhých lyžiach nemám rada. Zjazd je kráľovská disciplína, ide v ňom hlavne o cit, ako sa postaviť, zvládnuť sklz, rýchlosť... Každý pohyb urobí veľa, a to nie je moja silná stránka, ja mám radšej slalom. Ten je dynamický, výbušný, viac sa pri ňom hýbem, podobne aj obrovský slalom je o pohybe.

Aká je podľa vás úroveň slovenských paralympijských športovcov? Lebo na prvý pohľad to vyzerá, že našim paralympionikom sa darí lepšie ako olympionikom.

Asi áno. Ale ide o to, že napríklad na olympiáde v slalome mužov je na štarte sto športovcov, paralympionikov toľko nie je. Naši nevidiaci patria do svetovej špičky, ale stále sa to nedá porovnať so zdravými. Okrem toho olympiáda je viac medializovaná, olympionici majú úspechy oveľa viac vydreté.

Paralympionici sú viac dotovaní štátom ako olympionici?

My máme dosť peňazí, neviem, ako sú na tom olympionici. Nám hradia všetko – výstroj, oblečenie, ubytovanie. Keď príde niekto nový do tímu, vieme ho potiahnuť z našich peňazí, ktoré máme odjazdené, zdravé deti si musia všetko hradiť z vlastných peňazí. My však nemáme plat, čiže buď športujeme popri práci, hoci je pre nás veľmi ťažké nájsť si robotu, popri ktorej sa dá trénovať. Kým som študentka, dá sa to ešte zvládnuť, ale neviem si predstaviť, že by som popri trénovaní a škole ešte niekde pracovala.

dsc_9528_r407.jpg

To je zvláštne, že vás neberú ako profesionálnych športovcov…

Berú nás ako profesionálov amatérov, chcú od nás výsledky, ale v podstate je to amaterizmus. Zatiaľ ma šport neživí, z úspechu sa nenajem. Je pravda, že postihnutí športovci majú invalidný dôchodok, ale napríklad ich navádzači nič nedostávajú. Majstrovstvá sveta sú ešte finančne ohodnotené, ale aj to je dosť oklieštené, napríklad musí byť určitý počet štartujúcich v danej kategórii.

Vizitka

Petra Smaržová (23) sa narodila vo Valašskom Meziříčí, keď mala tri roky, rodina sa presťahovala do Žiliny. Absolvovala športové gymnázium v Žiline, momentálne študuje na Stavebnej fakulte Žilinskej univerzity. Od detstva sa venuje zjazdovému lyžovaniu, úspešne reprezentuje Slovenskú republiku. V roku 2010 vybojovala bronz na Zimných paralympijských hrách vo Vancouvri v disciplíne obrovský slalom. V sezóne 2010 sa stala držiteľkou Krištáľového glóbusu, keď vyhrala pätoro pretekov za sebou. V roku 2011 na MS v talianskom Sestriere získala dve strieborné medaily.Petra je telesne postihnutou športovkyňou – narodila sa bez ľavej ruky. Žije v Žiline.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Žena

Inzercia - Tlačové správy

  1. Obyčajné dáta sa dokážu premeniť na neobyčajné veci
  2. Dlhopisy a zmenky: fixný výnos 5,5 - 7 % p.a.
  3. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  4. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať
  5. Raj prírodného snehu Aflenzer Bürgeralm v regióne HOCHsteiermark
  6. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček
  7. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku?
  8. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  9. Nestarnú, ale dozrievajú
  10. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE
  1. Raj prírodného snehu Aflenzer Bürgeralm v regióne HOCHsteiermark
  2. Dlhopisy a zmenky: fixný výnos 5,5 - 7 % p.a.
  3. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček
  4. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku?
  5. Prezentácia zahraničných partnerských univerzít na EUBA
  6. Tatras guide: A fresh take on the stunning soul of Slovakia
  7. Nové palivo E10 zníži emisie v doprave
  8. Denisa Fedáková: Štyridsiatka nie je vôbec prekážkou
  9. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  10. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  1. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch 10 958
  2. Príbehy z raketovej základne, ktoré ste nikdy nemali počuť 8 251
  3. 5 najúčinnejších tipov, ako sa zbaviť bolesti hlavy 7 925
  4. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať 6 717
  5. Pre prácu v banke sú nevyhnutné tri schopnosti. Máte ich? 6 104
  6. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku? 5 983
  7. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE 5 711
  8. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 5 708
  9. VIVO! prišlo do Bratislavy 4 848
  10. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme 4 268

Hlavné správy zo Sme.sk

Monika Jankovská.
Dobré ráno

Dobré ráno: Kotleba má strach, bojí sa Harabina

Extrémisti sa snažia vytvoriť jednotný front.

Podcast Dobré Ráno
STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Nechcela by Jankovská radšej mlčať?

Jankovská vyniká teflónom navonok a odhodlaním dovnútra.

Peter Tkačenko

Záchranár: Nedá sa pomôcť hneď každému, pri nehodách musíme stanoviť priority

Rozhovor s Viliamom Dobiášom o nešťastiach s množstvom zranených.

Viliam Dobiáš.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Osmelené

Päťkrát vďaka, milí muži

Nemusíme sa hrať na všeobjímajúce divožienky plné lásky.

Michaela Žureková