Irma Chmelová: Chcela som pomôcť ľuďom

Ste jediná Irma, akú som kedy stretla. Máte dosť netradičné meno. Kto vám ho vybral a prečo?

Vybrala mi ho mama a je po jej starej mame. V detstve som s ním veľmi spokojná nebola. Všade boli samé Katky, Zuzky a Irma, to znelo dosť staromódne. Dokonca sa mi občas deti vysmievali, že „Irma-firma“. Dnes sa mi moje meno páči a mám dokonca dve kamarátky, ktoré takto pomenovali svoje dcérky. A navyše už mám aj vlastnú firmu.

Meno Irma má pôvod v staronemeckom mene Irmgard, čo znamená veľká, silná. Vystihuje vás to?

Som dosť vysoká, meriam 178 cm, čiže ak berieme „veľká“ v zmysle „vysoká“, tak áno. A čo sa týka sily, som zvyknutá ísť svojou cestou. V tom akási sila je.

Bola taká aj vaša prababička Irma?

Nebyť prababičky Irmy, lekáreň, ktorú navonok riadil pradedko, by asi len ťažko fungovala tak dobre, ako fungovala. Obdivujem, ako to dokázala zvládnuť popri všetkých povinnostiach. Taká bola aj jej dcéra, moja stará mama - farmaceutka, po ktorej som zdedila aj lásku k detektívkam. Moja mama nie je iná. Stará sa o rodinu a popritom stíha prekladať zo severskej literatúry. Ženy v našej rodine sa vždy snažili uplatniť aj v pracovnej sfére a to sa mi páči.

Ste prvá podnikateľka vo vašej rodine?

Asi áno, o to ťažšie to bolo na začiatku. Ale je to celkom zábavné, lebo ešte nedávno som tvrdila, že jediná vec, ktorej sa v živote určite nebudem venovať, je podnikanie. Hovorila som to najmä preto, lebo by som nedokázala podnikať len pre peniaze. Vždy som chcela robiť niečo, čo pomôže ľuďom, no netušila som, že sa to dá skĺbiť aj s podnikaním.

Irmy vraj podľa definície mena mávajú problémy pri výbere povolania. Ani u vás tá cesta nebola priamočiara. Pracovali ste v Európskej investičnej banke, až potom ste začali podnikať. Baví vás to?

Áno a veľmi mi to vyhovuje, lebo potrebujem byť slobodná v rozhodovaní. Je pravda, že som sa hneď nevedela rozhodnúť. Ešte na strednej škole som snívala aj o tom, že budem DJ-ka.

Napokon ste študovali ekonómiu v Štokholme. Ako sa vám tam podarilo dostať?

Pre prácu rodičov som už ako sedemročná chodila do nemeckej školy v Maďarsku a neskôr som žila šesť rokov vo Švédsku, kde som aj vyštudovala. Jazyk som sa naučila pomerne rýchlo, lebo keď viete po nemecky a anglicky, ide to. Štúdium vo švédčine bolo dosť náročné, ale veľmi som si vážila túto možnosť. Bolo to totiž v roku 2001, keď sme ešte neboli v Európskej únii a nebolo až také bežné študovať v zahraničí.

Čo vám život na severe dal okrem jazykových skúseností?

Najmä poznanie, ako môže život fungovať. Švédska spoločnosť má pravidlá, podľa ktorých sa riadi. U nás sa stále porušujú, akoby to nikomu ani neprekážalo. Slovo Švéda platí. U nás niekedy neplatia ani písané zmluvy. Bolo to vidno aj v škole. Neexistovali nejaké ťaháky alebo podvádzanie. To by si nikto nedovolil.

Keď ste potom prišli študovať právo do Bratislavy, boli ste v šoku?

Asi nie v šoku, ale rozdiely boli naozaj veľké. Napríklad v prístupe učiteľov. Vo Švédsku sme si tykali a oslovovali sa krstným menom aj s profesorom, ktorý prišiel z Harvardovej univerzity. Študent tam je partner. Fungovali sme v tímoch, pracovali sme kreatívne, neexistovali ústne skúšky, lebo sú považované za neobjektívne. Dva predmety sme sa intenzívne učili dva mesiace a potom nasledovala písomná skúška. Na Slovensku sa pol roka chodí na prednášky a potom sa človek musí všetko namemorovať za dva týždne. Vo Švédsku by som si len ťažko mohla popri škole dovoliť pracovať na plný úväzok tak, ako som to zvládla tu, i keď išlo o externé štúdium.

Medzičasom ste pracovali na ministerstve financií, v Európskej komisii a v Európskej investičnej banke. Pre mnohých je to možno vysnívaná práca. Prečo ste sa jej vzdali a vrhli sa do podnikania?

Veľa som pracovala a brala som to až príliš vážne. V jednej chvíli prišla vnútorná frustrácia. Zdalo sa mi, že výsledky mojej práce nezodpovedali tomu, čo som chcela. Vtedy som v sebe objavovala silu pustiť sa do niečoho nového. Navyše sme s mamou neustále riešili finálnu časť životov mojich starých rodičov. Čokoľvek sme pre nich zháňali, vždy to bol problém. Táto situácia mi vnukla nápad zriadiť akýsi informačný portál a obchod s praktickými pomôckami pre seniorov. Potom som stretla Ladislava Kossára, môjho terajšieho spoločníka vo firme. On pôsobil ako anjelský investor a porozprával mi o koncepte sociálneho podnikania, teda akomsi podnikaní so srdcom. Bola som nadšená. Keď sa k nám krátko na to pripojila kolegyňa Katarína Krejčíková, vytvorili sme skvelý tím.

My mladí sa často nevieme vžiť do kože starších. Čo vlastne potrebujú seniori a ich opatrovníci a nám zdravým to možno ani nenapadne?

Napríklad ľudia s trasľavými rukami si len ťažko vedia otvoriť konzervu. Už to však nie je problém. Existujú špeciálne otvárače, také, aby sa človek neporezal a stačí mu na to jedna ruka. V ponuke máme napríklad aj navliekač nití, špeciálne obuváky na pančuchy alebo oblečenie, ale aj špeciálne lupy či praktické nákupné vozíky. Keď má niekto reumu a nevie zdvihnúť ruku, je tu vhodne tvarovaná kefa na vlasy. Obľúbené sú aj rôznofarebné skladacie vychádzkové paličky. Pôsobia skôr ako módne doplnky. Zatiaľ sú to takmer všetko produkty zo západnej Európy, čomu, žiaľ, zodpovedá aj cena, ale je len otázkou času, kedy sa aj u nás začnú podobné veci vyrábať. Aj ja už mám pár nápadov.

Seniori... to nie je asi veľká kúpna sila. Navyše, keď podnikáte cez internet.

Áno, aj toto je rozdiel medzi Slovenskom a Škandináviou. Tam si seniori ľahšie môžu zaplatiť opatrovateľské služby, seniorské bývanie či chodiť na dovolenky. U nás sú skôr odkázaní na rodinu a navyše často im treba pomoc priam vnucovať, lebo ju odmietajú. Nechcú mať pocit, že sú na príťaž. Aj preto sa viac zameriavame na opatrovateľov a deti seniorov. Ale pokiaľ ide o internet a aj o kúpnu silu, nepodceňovala by som seniorov.

Teraz ste ešte mladá, ale čas letí. Myslíte si, že kým zostarnete, budú u nás podmienky pre seniorov iné?

Myslím si, že už sa to deje. Vidno to aj na tom, že na Sme.sk sa začalo blogovať o domovoch sociálnych služieb, hospicoch, ľudia sa aktívne zapájajú, vznikajú apartmány pre seniorov. Ale aj tak, dotýka sa to veľkého počtu ľudí a pritom sa o tejto téme hovorí veľmi zriedka. Treba si uvedomiť, že život sa nekončí v šesťdesiatke. Napríklad môj starý otec pracoval ako lekár a pedagóg až do sedemdesiatky a potom, ako ovdovel, sa ako 74-ročný znovu oženil.

Hovorí sa o tom málo, lebo sa ľudia boja staroby?

Zrejme áno. Staroba a smrť sú celkovo u nás veľkým tabu. Pritom smrť je asi jediná istá vec v živote. No nie je to sexi. Nepomáhajú tomu ani médiá. Napriek tomu, že títo ľudia majú skutočne čo povedať, málokto sa o nich zaujíma.

Možno je to aj o tom, že mnohí, hoci by nemuseli, končia v dôchodku a cítia sa nepotrební. Keď sa vám biznis viac rozbehne, zamestnáte aj seniorov?

Práve teraz chystáme v Bratislave otvorenie kamenného obchodíku, kde sa ľudia budú môcť aj informovať, napríklad o rôznych službách pre seniorov. Mojím snom je mať takéto obchodíky po celom Slovensku a zamestnávať tam aj ľudí vo vyššom veku.

Aké sú najväčšie prekážky, keď chce u nás niekto začať podnikať, a nenarodí sa, povedzme, ako dieťa privatizéra?

Administratívna záťaž na Slovensku je úplná katastrofa. Vládne tu obrovská byrokracia. Nič sa nezlepšuje. Človek žije stále v strese, či neporušuje nejaký nový zákon. Každý úradník sa odvoláva na formulku „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ale je to smiešne. Ja predsa nemôžem tráviť pol dňa sledovaním všetkých novelizácií a predpisov. Napriek tomu, že mám vyštudovanú ekonómiu a základy práva, v predpisoch tohto štátu sa neviem zorientovať. Nepáči sa mi agresívny postoj vlády k podnikateľom – ako keby sa a priori počítalo s tým, že podnikateľ je zlodej. Aj preto by som chcela časom naše aktivity rozšíriť aj do iných krajín a nebyť taká závislá od Slovenska. Na druhej strane, je tu ešte stále veľa trhových dier a veľa príležitostí.

To, čomu sa venujete, sa nazýva aj sociálne podnikanie, teda také, kde nie je jediným cieľom zisk, ale aj nejaká forma pomoci spoločnosti. Nečudujú sa vám ľudia?

Rozdiel medzi klasickou firmou a spoločensky prospešnou firmou niekedy možno navonok nie je hneď jasný, no primárny rozdiel je asi v motivácii, prečo to majitelia firmy robia. Keď som sa rozhodla založiť firmu, mnohí sa čudovali. Boli prekvapení, lebo som odchádzala z dobrej práce. Ale rozbehlo sa to. Veci, ktoré ponúkame, ľudia chcú a má to zmysel, no najmä zo začiatku som prežila pár bezsenných nocí. Verím však, že sa to ešte pohne, aby som sa viac mohla venovať práci v oblasti spoločensky prospešného podnikania.

Čo robíte alebo v budúcnosti plánujete robiť na pomoc a podporu seniorov?

Irma: Seniorom a ich opatrovateľom poskytujeme zadarmo rôzne odborné informácie. Minulý rok sme pre nich zorganizovali divadlo a v budúcnosti by som ich chcela zamestnávať. Najprv v našom prvom obchode, neskôr ich snáď ale pribudne. Tiež chceme vytvoriť jedno miesto, kde by seniori mohli získať všetky potrebné informácie a navzájom komunikovať. Dnes tak robia čiastočne na našom profile na Facebooku, ale už teraz vidíme, že to nie je postačujúce.

Páčia sa mužom podnikavé, akčné ženy?

Tým správnym áno. Ale, žiaľ, veľa mužov preferuje taký jednoduchší model. Nie je to o tom, že žena je podnikateľka, ale celkovo mám pocit, že muži ťažšie znášajú, ak je žena v niečom úspešná alebo, nebodaj, úspešnejšia.

Vizitka

Irma Chmelová (31)

Vyštudovala ekonómiu vo Švédsku, neskôr si vzdelanie doplnila bakalárskym titulom z práva v Bratislave. Pracovala pre Európsku investičnú banku, kde mala na starosti veľký projekt na podporu malého a stredného podnikania. Do vlastného biznisu sa pustila v roku 2012. Pôsobí aj v správnej rade neziskovej organizácie Človek v ohrození. V roku 2013 sa dostala do finále súťaže Mladý inovatívny podnikateľ a získala špeciálne ocenenie prvej dámy SR Silvie Gašparovičovej. S projektom ProSenior sa dostala do finále súťaže Social impact enterprise v Rakúsku. Koncom roka 2013 obsadila 2. miesto v súťaži Podnikateľka Slovenska 2013 v kategórii Začínajúca podnikateľka a hneď v úvode tohto roka získala 2. miesto v súťaži E-ženy.

Autor: Silvia Krpelanová