Zaoberáte sa sociálnou robotikou. Čo to presne znamená?
Venujem sa interakcii človeka a stroja. Konkrétne sa zaoberám prvkami neverbálnej komunikácie s humanoidom, pracujem na tom, aby robot nebol len nástrojom, ale čo najpríjemnejším a najprirodzenejším spoločníkom. Mal rozpoznať základné prejavy emócií u človeka a podľa toho reagovať, teda inak, keď sa smejete, inak, keď je vám smutno. A zároveň by sa mal vedieť prispôsobiť a učiť sa, ako sa má správať, aby to konkrétnemu človeku čo najviac vyhovovalo. Taktiež by mal okrem verbálneho prejavu vedieť komunikovať aj neverbálnymi prvkami.
Kde by to mohlo pomôcť?
Predstavte si situáciu, že sa dieťa potrebuje naučiť anglické slovíčka alebo cviky a robot mu ich zábavnou formou ukáže. To neznamená, že nahradí rodičov alebo učiteľov, skôr by bol kamarátom, ktorý by deti motivoval a povzbudzoval. Vhodnou cieľovou skupinou sú aj seniori, ale napríklad aj autisti, ktorí majú problémy v rozpoznávaní emócií u ľudí, no zároveň majú prirodzenú náklonnosť k technike. V budúcnosti sa uvažuje o univerzálnych robotických spoločníkov pre ľudí.
Skúšate niečo také aj v praxi alebo zatiaľ pracujete len v laboratórnych podmienkach?
Pracujeme aj v prirodzenom prostredí, pretože veľakrát si niečo myslíme v labáku, no v skutočnosti je to úplne inak. Prídeme trebárs na základnú školu, kde má robot deťom ukazovať cviky na skoliózu a my sledujeme, od ktorého momentu sa začnú nudiť. Takto sme napríklad prišli na to, že pre deti je dôležité, aby sa robot neopakoval, aby mal bohatú databázu trikov, tancov a ďalších prejavov, inak si ich pozornosť neudrží.
Spomínali ste aj rozpoznávanie emócií. Ako to prebieha?
Skenujem mimiku tvárí a rôzne pohybové vzory, ako sú gestá, údaje potom prenášam do matematickej podoby. Pre počítačových hráčov bude možno zaujímavé, že na to používam senzor Kinect, ktorý je súčasťou bežne dostupných herných konzol.
Robil to už niekto pred vami alebo budete prvá?
Samozrejme, existuje veľká skupina vedcov, ktorí sa zaoberajú rozpoznávaním emócií z obrazu, hlasu, textu alebo z fyziologických signálov človeka. Niektoré programy sa zameriavajú na mimiku úst, iné programy zasa vedia rozpoznať emócie z pohybu, ale spojiť to celé dokopy je trochu komplikované a práve toto riešim vo svojej dizertačnej práci. A už teraz sa teším, že môžem byť jednou z mála ľudí na celom svete, ktorí sa môžu podieľať na tejto téme.
Dokážu sa už roboti učiť sami z vlastných skúseností?
Áno, práve to je princíp umelej inteligencie, kde hovoríme o troch schopnostiach inteligentných systémov – aby vedeli uchovávať znalosti, následne ich použiť na riešenie daného problému a získavať nové znalosti. Mnohé princípy sú biologicky inšpirované, ja napríklad používam na rozpoznávanie emócií umelé neurónové siete, tie sa tiež vyznačujú schopnosťou učiť sa.
Otrepaná otázka, ale – nemôže sa to vymknúť z rúk?
Vzbura strojov zatiaľ rozhodne nehrozí, ešte máme pred sebou kopu technologických problémov (smiech). Lenže aj dnes už stojíme pred určitými právnymi a bezpečnostnými otázkami. Napríklad v japonskej Toyote sa okrem výroby áut pracuje na humanoidnom robotovi, ktorý dokáže prenášať ľudí a pomáhať pacientom v nemocniciach. V horizonte desiatich rokov bude možno bežným pomocníkom v ústavoch pre imobilných, lenže kto bude zodpovedný za to, ak náhodou zraní človeka? Podobné je to aj s Google autom bez šoféra - čo sa stane, ak niekoho zrazí? Aj keď v štyroch štátoch USA to asi majú legislatívne zvládnuté, pretože auto tam má povolenie jazdiť.
Čítala som, že ľudia majú nedôveru k robotom, ktorí sa veľmi podobajú na ľudí.
Populárne vysvetlenie hovorí, že za to môžu rozličné katastrofické sci-fi filmy a literatúra. Veda má na to zdôvodnenie, ktoré sa volá teória tajomného valu. Vymyslel ju Japonec Masahiro Mori a hovorí o tom, že čím sa robot viac podobá na človeka, tým je pre nás zaujímavejší, lenže platí to len po určitú hranicu. Ak je podobnosť príliš veľká, v ľuďoch narastajú nedôvera a averzia.
Preberáte v škole aj etické otázky týkajúce sa robotov a budúcnosti?
Áno, riešili sme filozofické aspekty umelej inteligencie, aj sme si čítali nejaké knihy a sama svojim študentom radím, aby o tom začali premýšľať. Dokonca existuje aj niečo také, ako roboetika.
Takže asi poznáte tri zákony robotiky podľa Isaaca Asimova?
Jasné, robot nesmie ublížiť človeku a tak ďalej (úsmev)...
V Amerike už nahrádza software živých telefonických operátorov. Nedávno som si vypočula záznam z komunikácie medzi robotkou a človekom, bolo to až desivo realistické...
Funguje to na podobnom princípe ako takzvané chatboty, teda softwary na četovanie. Známa je napríklad Elisa, ktorej sa môžete zveriť ako psychoterapeutke. Ale odhalíte ju rýchlo, pretože software je pomerne nedokonalý. Na katedre sme dokonca skúšali zorganizovať diskusiu robota Naa a Siri z Iphonu. Rozprúdila sa nečakaná komunikácia, Nao odporúčal Siri, aby zavolala jeho matke, Siri namietala, že ju nepozná, bolo to celkom zaujímavé.
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Ale poďme ešte k tej robotickej operátorke. Ľudia sa k nej správali dosť hrubo a ja som k nej pociťovala ľútosť. Nie je to zvláštne?
Ľudia predsa bežne pripisujú ľudské vlastnosti neživým veciam, vraj sa to dokonca stáva aj pri robotických vysávačoch. Ich majitelia im dávajú mená, šijú im oblečenia. A keď sa, nedajbože, vyskytne porucha a predajca navrhne, že ich v rámci záruky vymení, majitelia o tom nechcú ani počuť, chcú len svojho starého maznáčika.
Vy máte k svojmu robotovi aký vzťah?
Myslím si, že je zatiaľ čisto profesionálny (smiech). Ale všímam si, že keď náhodou spadne, tak sa študentom zatají dych, akoby ho to bolelo.
To možno pre jeho cenu. Prezradíte, koľko stojí taký malý humanoid?
Nao bol nedávno v akcii 1+1 zdarma, teda za cenu zhruba desaťtisíc dolárov.
Ako vlastne vyzerá váš pracovný deň? Striedavo sa hráte s robotmi a programujete?
Asi by som to nenazvala, že sa len hráme, ale je to zábavné. Väčšinu času strávime programovaním, potom cez wifi prenesieme program na robota a skúšame.
Nezvádza vás to na pracovisku k malým zlomyseľnostiam, napríklad že potajme preprogramujete robota, aby vystrašil kolegov?
U nás v labe máme veľkú plochu pre robotov a nad ňou kameru. A jeden spolužiak sa z internátu napojil na robota a cez kameru sledoval ostatných, ako budú reagovať. Zrazu sa Nao začal dvíhať...
Asi poznáte rôzne klišé, týkajúce sa itečkarov. Je na nich trochu pravdy?
Čiastočne na tom niečo bude. Keď si napríklad ideme večer niekam sadnúť, vždy sa to skončí hádkou o najlepšom programovacom jazyku.
Predpokladám, že ste ako žena v menšine.
Vo veľkých zahraničných firmách sú ženy bežne na vysokých IT pozíciách. Na Slovensku to zatiaľ pokrivkáva, ale nejaké zmeny sa dejú. Veď aj u nás v laboratóriu sme už dve doktorandky, čo bolo kedysi nepredstaviteľné. Môj školiteľ, profesor Sinčák vychoval pätnásť doktorandov a ja budem prvá žena.
Na to asi treba určité predpoklady, napríklad lásku k matematike, či nie?
Ľudia si často myslia, že IT je suchopárny odbor, vhodný len pre matematických alebo fyzikálnych géniov, ale nie je to pravda. Veď keby vysoké školy boli len pre géniov, tak by sa neuživili. Kto chce u nás študovať, nemusí byť čistým jednotkárom na strednej škole. Programovanie je navyše veľmi kreatívne a pestré, neučíte sa len poučky z kníh, ale používate fantáziu, máte možnosť vyvíjať úplne nové veci. A zaručene nebudete mať problémy s uplatnením na trhu práce.
A čo vy, ako ste sa dostali k tomuto odboru?
Bola som typická gymnazistka, ktorá nevie kam ďalej. Najskôr som si podala prihlášku na architektúru, no nepozdávalo sa mi, že štúdium trvá šesť rokov, ani to, ako vyzeral internát. Začala som sa teda obzerať po vhodnom odbore v Košiciach a náhodou som natrafila na kybernetiku. Znelo to celkom dobre, akurát som netušila, čo to je. Podala som si prihlášku a keďže kybernetika sa začínala o dva týždne skôr než architektúra, povedala som si, že sa na tých kockáčov nezáväzne pozriem. A zostala som až doteraz.
Myslíte si, že ženský aspekt môže byť v sfére IT prínosom?
Samozrejme, a nemyslím si to len ja! V popredí známych IT firiem ako je Yahoo, IBM, HTC, Xerox, Oracle alebo Mozilla sú ženy. V oblasti sociálnej robotiky ženy dominujú, dokonca prvú robotickú hlavu, ktorá prejavuje emócie podobne ako človek zostrojila Cynthia Breazeal, ďalšie vedkyne zavádzajú robotov do oblasti autizmu. Okrem toho si myslím, že ženský aspekt je prínosom vo všetkých oblastiach, prečo by to v IT malo byť inak?
Vizitka
Mária Virčíková (28)
Vyštudovala bakalársky odbor kybernetika a inžiniersky odbor umelá inteligencia na Fakulte elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach. Tento rok končí doktorandské štúdium, vo svojej dizertačnej práci sa venuje interakcii človeka a robota. Prednášala na svetových konferenciách v Austrálii, Kórei, Slovinsku, Španielsku, Nemecku, USA a na viacerých univerzitách v Japonsku. V rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013 zorganizovala celosvetovú súťaž v programovaní interaktívnych robotov a mobilných aplikácií, pravidelne sa zapája do vzdelávacieho projektu Noc výskumníkov a ďalších aktivít, ktoré popularizujú vedu a robotiku. Získala grant od nadácie Intenda na dokončenie dizertačnej práce. V prestížnej súťaži neziskovej organizácie Junior Chamber Internatinal získala hlavné ocenenie Top študentská osobnosť roka 2012/2013.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
