Kedysi to bolo s pitným režimom inak

Máme tu populáciu aquaholikov. Boom pitného režimu tu však nebol od nepamäti.

Kedysi to bolo inak: deti pribehli domov, naliali si do pohára ovocnú šťavu z fľaše, ktorá postávala pri dreze, doplnili vodou z vodovodu, vypili a bežali von. Nepilo sa v škole (čaj v jedálni bol nepitný), nepilo sa vonku (plastové fľaše s vodou či limonádami neexistovali).

„Moja mama nepila vôbec, ak áno, tak len kávu a dožila sa 98 rokov,“ uvádza chirurg Jan Měšťák a pokračuje: „Bežne operujem tri - štyri hodiny a nepijem pri tom. Keď som hral vrcholovo volejbal, mali sme trojfázové tréningy v tropických horúčavách, žiadne fľaše s vodou sme nemali. Dnes sa z pitia stal rituál, závislosť. Kolegyne zo Švédska pri návšteve Prahy hovorili, že nechápu, prečo tu ľudia stále nosia fľaše a pijú z nich na zastávke, v električke, na ulici. Tiež som čítal v časopise pre mamičky, že je potrebné dohliadnuť, aby deväťročné dieťa denne vypilo liter a pol. Zbláznili sa?“

Vedci sa pustili do boja s mýtom o dodržiavaní pitného režimu, podľa ktorého by mal človek denne vypiť aj viac ako 2 litre. Chcú bojovať proti vlne aquaholizmu. Nový druh závislosti sa dotýka všetkých, od detí až po ľudí v produktívnom a staršom veku. Žili sme celé roky v nesprávnej domnienke, že pravidelné pitie väčšieho množstva vody nám pomáha? Tieto tvrdenia sa nezakladali na odborných štúdiách.

Prišlo aj na nás

Ako sa to stalo? Ako sa takáto móda, trend či ako to nazvať vlastne objavil? Keď začneme pátrať, pripravme sa, že nás onedlho zaplaví úplne jednoduchý, ba priam odporný pocit. Závisť. Verejne sa týmto priznávam: Závidím ľuďom, ktorí dokázali ľudstvo presvedčiť, aby kupovali to, čo je možné mať zadarmo. Vodu. Pretože zarábať peniaze týmto spôsobom je úplne geniálne. Richard Wheatley z reklamnej agentúry Leo Burnett je jedným z otcov tohoto nápadu a teraz na prednáškach s uspokojením sumarizuje svoj životný úspech slovami: Dokázali sme ľuďom predať hlúpy pocit.

Písali sa sedemdesiate roky a šéfovia firmy Perrier, ktorá predávala fľaškovú vodu, dumali, ako zvýšiť zisky. Rozhodli sa vytvoriť kampaň založenú na tom, že francúzska voda je kvalitnejšia ako napríklad anglická či americká, a že všetko, čo je francúzske, je chic, tak prečo nie aj voda. Výsledkom bolo, že zatiaľ čo v roku 1980 predávali dvanásť miliónov fliaš, o desať rokov neskôr viac sto päťdesiat miliónov.

Marketingový trik na nezaplatenie

Mať na stole v práci alebo v reštaurácii fľašu vody Perrier sa stalo značkou všetkých, ktorí sa chceli cítiť takzvane "in". Pili ju modelky, herečky, obchodníci, čo znamená, že ju za chvíľu chceli piť všetci. Zavetril to aj výrobca vody Evian, spustil mohutnú reklamnú kampaň a v osemdesiatych rokoch mal každý v západnej Európe a v Spojených štátoch pocit, že keď si bude všade nosiť fľašu Evian, bude krásny, štíhly a mladý. Trendu sa chytili aj firmy ako Coca-Cola, Nestle a ďalšie. Vznikli väčšia balenia vody, dostala rôzne názvy.

"Myslím si, že balená voda je karikatúrou svetovej ekonomiky, pretože ľudia kupujú desiatky druhov produktov, ktoré sú v podstate úplne rovnaké. V skutočnosti kupujú obal známy pod skratkou PET, teda produkt ropného priemyslu," píše Charles Fishman, autor knihy Veľký smäd, ktorý proti posadnutosti zavodňovaním tiež ostro vystupuje.

V deväťdesiatych rokoch sme začali prežívať to, čo Západ už poznal. Žiaduce bolo naťahovať sa s preťažkými balíkmi vody, ideálne kupovať šesť naraz. Každý človek, ktorý je moderný a dbá o svoje zdravie, predsa pije vodu balenú, ktorá je lepšia ako voda z vodovodu. Prečo je lepšia? Tak hlúpu otázku si snáď nikto nepoložil. Jednoducho je lepšia, taká nová. A aby náhodou niekto nezačal premýšľať nad tým, či nie je divné platiť dve a viac EUR za šesť fliaš vody a ešte sa s nimi ťahať z obchodu, reklamy v časopisoch túto prípadnú neistotu vopred rozháňali tvrdením, že kto tejto vody nevypije minimálne dva litre, hazarduje so zdravím, ba i so životom.

A je to. Tak sme sa aj my Česi a Slováci zoznámili s výrazom pitný režim, implantovali sme si ho do svojich hláv a teraz si s ním pekne žijeme.

Pôvodný text bol uverejnený na www.ona.idnes.cz

Autor: Scarlett Wilková