V televíznom sitkome Kukátko účinkujete s Lukášom Latinákom, Robom Jakabom a Jurajom Kemkom, s ktorými ste študovali herectvo. Aké to je pre vás hrať s nimi zase po rokoch?
Aj keď sme školu skončili už pred štrnástimi rokmi, stále vidím tie isté oči, počujem tie isté hlasy. Jasné, že chalani medzičasom dozreli, dnes sú ako herci dokonalejší, ale vo svojej podstate sa vôbec nezmenili. A to je pre mňa istým spôsobom upokojujúce. V škole sme si boli veľmi blízki a aj neskôr, keď sa naše cesty rozdelili, lebo oni zakotvili v bratislavskej Astorke a ja v Budapešti, tak som cítila, že puto, ktoré medzi nami vzniklo, stále trvá. Občas mi veľmi chýbali, pripadala som si v Maďarsku stratená. O to viac ma teší, že môžeme byť zase spolu.
V Kukátku sú do vás všetci zamilovaní. Bolo to tak aj v škole?
Ani nie, lebo ja som prišla na VŠMU ako dievčatko. Spočiatku som bola bojazlivá, až postupne som sa otvárala. Pamätám sa, že ma potom v druhom ročníku veľmi potešilo, keď sa nás pedagóg Martin Huba opýtal, kto podľa nás urobil z ročníka najväčší progres a Majo Miezga odpovedal, že som to ja, lebo ešte nedávno som bola dievčaťom a teraz som ženou. Samozrejme, že tým myslel moje vystupovanie na javisku, ale to sa nedá oddeliť od skutočného života.
Vašou učiteľkou bola aj Milka Vášáryová. Ako vás ovplyvnila?
Neskutočne som ju obdivovala. To ako dokázala pracovať so svojou ženskosťou, s pocitmi a inštinktmi bolo pre mňa fascinujúce. Bolo úžasné sledovať ju, ako skúša v divadle, ako sa postupne približuje k postave, ktorú hrá. Navyše to bolo umocnené aj tým, že bola veľmi krásna. Keď nás učila, mala okolo päťdesiatky a dokonalé telo, hoci na sebe nemala žiadne plastiky.
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
Pochádzate z malého mesta, zo Želiezoviec. Aký bol pre vás prechod do veľkej Bratislavy?
Vôbec som si ho neuvedomovala, žila som nevedome a bolo to nádherné. Dnes už žijem oveľa viac vedomý život, lebo mám viac skúseností, ale vtedy to bolo také čisté, ničím nepoznačené. Občas si vravím, že keby som v tom období mala rozum, ktorý mám dnes, vedela by som možno z príležitostí, ktoré ku mne prichádzali, vyťažiť viac, ale zároveň si uvedomujem, že všetko je, ako má byť. A občas mám chuť vrátiť sa do toho stavu sladkého nevedomia, ktorý som kedysi zažívala.
Plánovali ste už počas štúdia, že sa po škole presťahujete do Budapešti?
Práve že vôbec, všetko sa udialo veľmi rýchlo a spontánne. Najprv som išla do divadla v Komárne, kde som mala viaceré krásne postavy. Pri jednom z mojich predstavení ma videl režisér János Szikora a ponúkol mi angažmám v divadle v Szolnoku. Medzitým som sa vydala za iného maďarského režiséra Pétra Telihayho, narodil sa nám syn. Potom som dostala prestížnu filmovú cenu za maďarský film Panika, ktorý nasmeroval moju kariéru viac z divadla na filmové plátno. Už šesť rokov nemám stály angažmán, lebo filmovanie si vyžaduje slobodu.
Veľa nakrúcate v Čechách aj na Slovensku. Ako zvládate to večné premiestňovanie?
Ťažko. Som rozvedená, žijem sama so synom. A hoci má už jedenásť rokov a je samostatný, je to pre mňa stále veľký problém. Vlani som trávila veľa času v Prahe, teraz chodievam do Košíc. Šoférovanie na také vzdialenosti je náročné, ale to, samozrejme, nikoho nezaujíma. Keď prídete na nakrúcanie, musíte byť svieža a nemať kruhy pod očami bez ohľadu na to, koľko kilometrov ste najazdili. Občas si želám, aby bol po mojom boku nejaký partner, ktorý by ma odviezol.
A nie je?
Už pre mňa nie je také jednoduché otvoriť niekomu srdce. Keď som sa zoznámila s bývalým manželom, myslela som si, že na to, aby vzťah vydržal, stačí vášeň. Dnes už viem, že to tak nie je. Možno je to aj tým, že sa lepšie poznám a viem presne, čo potrebujem.
Čo to podľa vás je?
Pokoj, pocit bezpečia a dôvera. Iste, je krásne byť pre niekoho múzou na javisku, nechať sa tým opájať, ale ak má vzťah vydržať na celý život, musí v tom byť aj niečo viac.
Pri vašom rozcestovanom spôsobe života stretávate mužov rôznych národností. Akí sú podľa vás Slováci v porovnaní s Maďarmi?
Majú veľké srdce a vedia krásne milovať. Takí sú podľa mňa všetci Slovania aj Česi a Poliaci. Maďarskí muži sú možno na prvý pohľad galantní, ale aj viac zameraní na seba. Keď som bola zaľúbená na Slovensku alebo v Čechách, tak ma muži doslova na rukách nosili. To sa mi v Maďarsku nestalo.
Je aj nejaký rozdiel medzi maďarským a slovenským herectvom?
Mám pocit, že maďarskí herci sú po štúdiu technicky lepšie pripravení, ale umelecky občas zaostávajú za tým, čo je na Slovensku. Také hĺbky, aké som videla v Bratislave, sa vidia málokde. Budapešť ma však priviedla k tomu, aby som viac pracovala na svojich technických slabinách – na speváckom a tanečnom prejave. Na hodinách spevu som zistila, že hudba je pre mňa úžasný ventil. My herci sme totiž stále nabití emóciami a musíme hľadať možnosti, ako ich dostať von. Pomáha mi aj šport. Musím povedať, že som sa mu oddala priam fanaticky, vždy sa doslova potím, makám na plné obrátky – a veľmi mi to pomáha.
Kedy cítite najväčšiu potrebu vyventilovať sa?
Keď pracujem na nejakom ťažkom žánri. Taký bol napríklad český film Poslední cyklista, ktorý som nakrútila s režisérom Jiřím Svobodom. Ide v ňom o ťažké veci, o život, o smrť dieťaťa, ktoré sa odohrávajú na pozadí holokaustu. Nakrúcali sme v Terezíne a v Osvienčime, a to bolo naozaj náročné. Na týchto miestach cítite zvláštnu energiu, akoby tam stále prežívala bolesť židovských obetí. Po takej práci sa musím vybehať, vypotiť sa na hodinách tanca alebo na aerobicu, aby som zo seba uvoľnila napätie.
Pracujete s maďarskými, slovenskými aj českými režisérmi – nie je to pre vás ťažké prelaďovať sa z jedného jazyka na druhý?
Keď som nakrúcala v Prahe, bola som spočiatku trochu unavená z češtiny, ale človek si časom zvykne. Napokon, nebolo to až také náročné, lebo ma nadabovali. A pokiaľ ide o Kukátko, tam sa nemusím zamýšľať nad mojím maďarským prízvukom, práve naopak, moja postava je na ňom založená. Nemusím si kontrolovať chyby vo výslovnosti, skôr sa ich snažím zveličovať, z čoho potom vyplývajú rôzne vtipné situácie.
Váš syn hovorí po slovensky?
Nie, narodil sa v Maďarsku a aj môj manžel bol Maďar, takže inú reč ako maďarčinu sme doma nepoužívali. Ale dnes mi občas vyčíta, keď ma počuje hovoriť po slovensky, že mi nerozumie.
Ako vníma vašu medzinárodnú kariéru rodina na Slovensku?
Mama so sestrou mi občas dávajú najavo, že by bolo možno lepšie, keby som viedla usadenejší život. Občas strácajú prehľad o tom, kde práve som, či v Bratislave, Prahe alebo Budapešti. Ale mne takýto spôsob práce vyhovuje. Dáva mi možnosť skúšať rôzne žánre, pracovať na sebe rôznorodým spôsobom. Nakrúcať sitkom je niečo celkom iné, ako robiť dramatickú filmovú postavu, keď takto zmeníte zameranie, začínate prakticky od nuly, a to ma úžasne motivuje. Neviem si predstaviť, že by som dvadsať rokov skúšala divadelné postavy stále s tým istými kolegami. Navyše, niekedy je veľmi oslobodzujúce nebyť závislá len od práce v Maďarsku.
Prečo?
Občas mám pocit, že sa tam príliš prelínajú politické vplyvy s umením. Akoby nestačilo, že politici určujú, kto bude riaditeľom divadla… Pri nakrúcaní kriminálneho televízneho seriálu sa mi napríklad stalo, že mi produkcia nepovolila zároveň robiť aj film v zahraničí, hoci išlo len o pár dní, ktoré som si navyše chcela naplánovať v čase môjho voľna. A tak som z toho seriálu radšej odišla. Hneď potom som dostala výhražný e-mail, v ktorom som sa dozvedela, že mám rátať s pomstou producenta, ktorý je momentálne politicky veľmi vplyvným človekom. Ako by sme mali päťdesiate roky! Nebolo mi jasné, ako sa chce pomstiť, či ma azda pošle na Sibír alebo do väzenia (smiech). V takýchto situáciách si vždy spomeniem na moju starú mamu, ktorá vždy vravela, že človek by nemal nikdy stratiť dôstojnosť. Jednoducho, niektoré veci za to nestoja. Podľa mňa je lepšie byť slobodným človekom, aj keď sa vám možno nejaký čas nemusí dariť, ako keby ste mali prísť o svoju tvár. Najdôležitejšie je zostať sama sebou, mať možnosť prirodzene plynúť životom tak, ako to cítite.
Vizitka
Ági Gubíková (37)
Má maďarskú národnosť, narodila sa a vyrastala na Slovensku. V Maďarsku je známou divadelnou a filmovou herečkou. Za účinkovanie vo filme Panika získala v roku 2008 prestížne ocenenie, o ktorom kritici hovoria ako o maďarskom Oscarovi. Stvárnila viaceré postavy v českých a slovenských filmoch, ako boli napríklad Posledná večera, Malé oslavy, Román pre mužov alebo Babie leto. Momentálne účinkuje v slovenskom televíznom sitkome Kukátko a teší sa na premiéru českého filmu Poslední cyklista, ktorý vlani nakrútila s režisérom Jiřim Svobodom.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
